Herec Roman Poláčik: AHA, ako vyzeral ako dieťa a... Koho na Veľkú noc zlial hasičskou hadicou?

Začnime rovno Veľkou nocou. Vyrastali ste na Orave, ako u vás a v celom regióne vyzerali tieto sviatky?

– Významná časť patrila svätým omšiam. Boli každý deň od Zeleného štvrtka až do Veľkonočného pondelka. Boli relatívne dlhé, ale ako miništrantovi, ktorý mal povinnosti „pred oltárom“, mi to vždy rýchlo ubehlo. Kostol bol vždy krásne vyzdobený, zbor nádherne spieval, organ hral, voňalo kadidlo. Zbožňoval som počúvať pašie a vo vzduchu vždy viselo, že toto je ono. Toto je ten top sviatok. Spoločné rodinné obedy, teda veľkopiatkové postenie odmenené sobotnou a nedeľnou hojnosťou. A, samozrejme, „kúpací pondelok“, keď som navštívil množstvo iných domácností a všade bol na stole iný sortiment.

Aj ste zvykli chodiť k spolužiačkam?

– Oblieval som najmä mamu, sestru, starkú, babku, sesternice, tety, stryné... Verte, že bolo čo robiť celý deň. K dispozícii bola len jedna spolužiačka, suseda, a tú som nikdy neobišiel. Ale počas štúdia na vysokej škole sme sa zúčastnili na festivale vo Francúzsku práve cez veľkonočné sviatky a našim drahým spolužiačkam sme neostali nič dlžní. A schytali to rovno hasičskou hadicou z hydrantu na chodbe. Zostala po nás taká mokrá podlaha, že sme ju ešte dve hodiny museli sušiť vlastnými tričkami. (Smiech.) Ale stálo to za to a z našich spolužiačok sú dnes krásne a skvelé herečky.

Čo pre vás znamenajú veľkonočné sviatky dnes?

– Dnes ich vnímam najmä ako voľný čas, keď sa určite nenakrúca a v divadle sa neskúša a nehrá. Je to taký „ostrov“ istoty, že tie dni strávim doma s rodinou.

Čo z rodinných zvykov ste prevzali do svojej rodiny s Katkou a Filipkom?

– Veľmi sa teším, ako s Filipom obeháme jeho babky a stredobodom pozornosti bude on v košeli s motýlikom, vestičkou, so šibalským úsmevom a s veľkým korbáčom a vedierkom v ruke. To sú silné zbrane, aby sme sa všetci tešili, usmievali a mali radosť zo spoločne strávených chvíľ. Už má prax z minulého roku. Budem na tom stavať. (Úsmev.)

Ako sa vlastne zmenil váš život, odkedy ste sa stali otcom?

– Prišli nové pocity. Tie najkrajšie, ale aj tie nejednoznačné, ako sú obavy a rodičovský strach. A čo sa týka praktických zmien, je to najmä logistika. S Katkou, ktorá už opäť pracuje, sa snažíme zladiť čas, aby sme všetko stihli. Moja práca je moje hobby, moja vášeň a chcem napredovať. To sa dá len tak, že najlepšie využijete prichádzajúce výzvy a možnosti, ako viete. A skĺbiť to s rodinným životom je občas veľmi ťažké. Zároveň však vidím, ako veľmi je rodina inšpiratívna. Ako ma dokáže motivovať prostredie, kde vyrastá dieťa, kde je žena, ktorá sa zvláda starať o veci na troch frontoch. Je to nesmierne silný „vesmír“, do ktorého sa chcem vracať. Nadobudnutú energiu chcem opäť hodiť do sveta, v ktorom mám to šťastie pracovať.

Aj prišiel ten spomínaný rodičovský strach, ktorý pochopíme, až sa staneme rodičmi?

– Veru prišiel. Ale prišla aj láska. A tá má navrch. A je úplne v poriadku báť sa o toho, koho milujete. Špeciálne pri deťoch. Najšpeciálnejšie.

Filipko je vaša verná kópia, čo sa týka výzoru. Vidíte v ňom aj nejaké svoje povahové črty?

– To je taká hra, ktorú hráme už tri roky. Rozhodcovia sú vždy tí druhí – rodina, kamaráti, kolegovia alebo náhodní prihovárajúci. Oni vždy zhodnotia, či sa viac podal na Katku alebo na mňa. A musím povedať, že zatiaľ sme napoly. Je pravda, že isté črty podobnosti sú aj medzi mnou a Katkou, a preto nás tieto rôzne názory vždy len potešia, lebo raz je „na koni“ jeden, raz druhý. Obaja držíme palce, aby si z našich pováh vzal to najlepšie. Už vidieť náznaky, ako sa prejavuje v jednotlivých situáciách, a zatiaľ sa nám zdá, že tie palce držíme dobre. (Úsmev.)

Keď už sme pri Katke, ako ste sa vlastne so svojou láskou zoznámili?

– V divadle. Keď som nastúpil do umeleckého súboru činohry SND v roku 2018.

Čím vás Katka očarila, že ste si povedali, že ona je tá pravá?

– Tým, čím aj dnes. Krásou, nielen vonkajšou, vyspelosťou, zodpovednosťou, zmyslom pre humor, vôňou...

Okrem strachu o dieťa, na ktorý som sa pýtala pred chvíľou, je niečo, z čoho máte strach alebo vyslovene fóbiu?

– Nemám. Žijem princípom pozitívnych myšlienok. Som veselý človek, ktorý má sem-tam „zatiahnuté“, ale radosť zo života si nechcem kaziť strachom. Iste, nie som idiot a viem, koľko nástrah je všade okolo nás, ale občas sa na ne priveľmi sústredíme a uniká nám, že farieb je viac. Nielen čierna a biela.

Verejnosť vás pozná ako filmového a divadelného herca. Čo vás priviedlo na túto dráhu?

– Dokážem to spätne pomenovať, pretože to má istú logiku. Ako dieťa som rád spieval v kostole, hral v jasličkových pobožnostiach, neskôr v ochotníckom súbore, od siedmich rokov hrám na akordeóne, odkedy poznám písmenká, čítam knihy. Na strednej škole som moderoval rôzne plesy, napísal som scenár našej stužkovej a zinscenoval únos triednej knihy. To sú také body, ktoré mi dnes jasne ukazujú, že podvedome som smeroval k tomu, čím som dnes. Neviem si predstaviť robiť niečo iné a som nesmierne vďačný.

Podporovala vás rodina v túžbe stať sa hercom alebo bola trochu skeptická?

– Keď som doma povedal, kam som poslal prihlášku, mama povedala: „Vysoko rúbeš.“ Ale povedala to s úsmevom a v jej hlase bolo také to: „Keď to chceš, tak to dokážeš.“ Rodičia ma vždy podporovali a vraciam im to tým, že prídu na predstavenie a odídu obohatení zážitkom. (Úsmev.)

Vraj tu bola možnosť, že by z vás bol kňaz. Skutočne je to tak?

– Bola taká možnosť, ale skôr v hlave môjho okolia. Takže som rád za úlohy kňazov, ktorých som sa zatiaľ zhostil. Summa summarum – aj vlk je sýty, aj ovca celá. (Úsmev.)

Máte nejaké netradičné hobby či záľubu?

– Aktuálne sa venujem jazde na koni a je to nádherné. Tréningom sa úkony stávajú samozrejmosťou a veci, na ktoré som si predtým dával pozor, sú dnes podvedomou činnosťou a jazda sa čoraz viac blíži k tomu, že je to zážitok. Stále je však množstvo vecí, ktoré neviem, a teším sa, že aj tie raz vedieť budem.

Ešte mi prezraďte, čo je pre vás najlepšia forma relaxu? Ak teda máte nejaký voľný čas popri synčekovi.

– Na vaše otázky odpovedám z hotelovej izby vo Vysokých Tatrách. Vrátil som sa zo svahu, pretože lyžovanie mám veľmi rád, a preto patrí v zimnej sezóne medzi top formy relaxu. Rovnako tak vyhľadávam wellnessové služby, saunu a najmä ochladzovací bazén. Tam si viem naozaj oddýchnuť. V tie bežné dni je to kniha, kino, samozrejme, divadelné predstavenia (keď nehrám) a fitnes.

Prezradil o sebe:
✔ Motto, ktorým sa v živote riadite?
Trpezlivosť ruže prináša.
✔ Najhorší zlozvyk?
Celoživotne to bolo obhrýzanie nechtov, ale už som sa toho zbavil a roky sa mi darí.
✔ V živote ste na seba najviac hrdý za to, že...
Naučil som sa zdravo sa pochváliť po dobre odvedenej práci. Je to vypestovaná schopnosť pochádzajúca zo sebareflexie.