Herečka Ivana Chýlková: Môj syn sa narodil so zlomenou rukou!

Charizmatická herečka by sa už do mladosti vrátiť nechcela. Podľa Ivany Chýlkovej je život fakt dobrý až po tridsiatke. O partnerovi Janovi Krausovi tvrdí, že je tým najlepším, čo jej život nadelil.

Vraj ste sa pred narodením syna Jáchyma bála, že vám nebude sympatický...

Novinárka, s ktorou som robila pred tromi rokmi na na Slovensku rozhovor, sa na mňa vtedy pozerala ako na blázna, keď som jej to povedala. A potom sme sa videli druhýkrát v čase, kedy už sama mala dieťa. Vraj si na mňa práve v tejto súvislosti mnohokrát spomenula. Tiež mala pocit, že by to mohol byť problém, keby sa jej narodil niekto nesympatický. Ale ako teraz hovorím, Jáchym prekonal všetky moje očakávania.

Páčil sa vám už na prvý pohľad?

Nemala som to ako iné matky, ktoré hovoria: „Uvidela som ho a hneď som to cítila…" To teda naozaj nie. Ukázali mi indiferentné bábätko, ktoré som videla prvýkrát v živote. Chvíľu sme sa na seba pozerali a ani Jáchym sa netváril tak, že by som hneď spĺňala všetky jeho očakávania. Do toho mal ešte zlomenú ruku, takže bol celý zafáčovaný. Ale nakoniec všetko počas prvých dní nabralo taký vietor, že som ani nevedela, kde mi hlava stojí.

Aká ste mama?

Myslím si, že mierna a milujúca, prísna a dôsledná. Všetko dokopy. Čo je treba v rámci danej situácie. Ale to by bola skôr otázka pre Jáchyma než pre mňa.

Ivana Chýlková so synom Jáchymom (11).

Komu sa Jáchym povahovo podobá?

Myslím si, že je kombináciou nás oboch. Keď ženy občas hovoria, že nechcú chlapa, len dieťa, nechápu to. V dieťati ste skutočně pol na pol. Takže je to veľké riziko. Obzvlášť keď ho máte s niekým, koho vôbec nepoznáte. Dneska k tomu niektoré ženy pristupujú divne, keď hovoria: „Je to idiot, ale hlavne, že mám dieťa." Lenže toho idiota v tom potomkovi máte, čo je hrozné. U mňa by to bol obrovský problém. Ale ony túžia po potomkovi a nechcú lásku. Ja dávám láske prednosť.

Syn sa vám narodil v tridsaťpäťke. Čakala ste na toho „pravého“, s kým by ste mali dieťa?

Takto som nad tým neuvažovala. Brala som to tak, že keď nájdem nejakú spriaznenú dušu a budeme spolu spokojní, tak bude dieťa našou odmenou.

Biologické hodiny vám netikali?

Nie. Informácie o veku vnímam podobne ako kancelársky údaj. Každý človek je individuálny, starne odlišne psychicky i fyzicky. Je to dané génmi i mnohými inými vecami. Práve nedávno som si hovorila, prečo sa každý pýta na vek. V podstate je to nezaujímavé. Síce vám túto informáciu dávajú už odmala, ale je nedôležitá. Vedomie veku vás zbytočne dostáva do umelej pozície, kedy spoločensky patríte niekam, kde sa ale napríklad vôbec psychicky necítite byť. U bábätiek to ešte chápem, tam vek svou úlohu zohráva, ale od dvadsať rokov vyššie sme všetci rovnako starí.

Veľa žien mi hovorilo, že pre ne bola zlomovým obdobím štyrdsiatka. Ani to se vás nedotklo?

Vôbec som nevnímala, že teraz prichádza nejaký zlom a že ma to ničí. Ale na druhej strane, keď sa pozriem späť, viem, že by som sa napríklad ani na minútu nechcela vrátiť do doby, keď som mala sedemnásť. Vlastne by som sa vôbec veľmi nechcela vracať pod tridsiatku. Po tridsiatke je to fakt dobré.

Vašim životným partnerom je Jan Kraus. Je doma rovnako vtipný ako v televízii?

Ešte vtipnejší.

A nežiarlite niekedy na neho?

Aby som povedala pravdu, veľmi nie. Myslím si, že nič lepšie ho v živote stretnúť nemohlo. A keď mu niektorá zo žien prejavuje priazeň, robí mi to radosť. Som rada, že sa páči. Ale rovnako som to cítila aj v predošlých vzťahoch. Aj vtedy som mala pocit, že nemôže byť nikto lepší než ja.

Ivanin exmanžel, Karel Roden, žije s Krausovou bývalou ženou Janou.

A to ste mali vždy charizmatických mužov.

Ale Jan je z tej ponuky, ktorú som dostala, skutočne ten najlepší.

Sledovali ste pravidelne Uvolněte se, prosím?

Keď som mohla, tak áno. Inak som si to dodatočne pustila na internete.

A sleduje i on vás?

Na moje predstavenia chodí výnimočne. Doma sa venujeme hlavne jemu, ale mne to vôbec nevadí. Ja som na tie denné „nedôležité“ veci, ako sú nákupy, lékari a podobne. A on je na riadenie štátu, zemegule a vesmíru. On má tie vyššie myšlienky. Ale ja to tak mám rada.

Váš muž pôsobí tak, že ho nič nerozhodí. Ako je to naozaj?

Mám pre vás bombu. Je úplne obyčajný človek. Tiež se niekedy rozhodí a rozčúli. Funguje jako normálne ľudsky nastavený tvor.

Vašim bývalým partnerom je Karel Roden, ktorý žije s Janovou exmanželkou Janou. Stále sa všetci štyria stretávate?

Teraz sa vídame menej. Od tej doby, čo majú zámoček, majú veľa práce. Nám sa ale veľmi pracovať nechce. My sa radšej zabávame. Oni drú, plejú a podobne, my skôr žijeme.

Predsa len mi to nedá – neobjevila sa medzi vami a Janou niekedy taká tá ženská rivalita?

Už je to skoro dvadsať rokov, takže baviť sa o tom mi pripadá úplne bezpredmetné. A keď vám poviem, že bola zamilovaná do môjho partnera a ja do jej, tak ťažko medzi nami mohla byť nejaká rivalita. Naviac, keď to nakoniec dopadlo tak, že sme spolu. Alebo snáď máte pocit, že by som mala mať dvoch partnerov?

To nie. Len mi to pripadá veľmi idylické.

Ona žila s nejakú dobu s Janom, ja nejakú dobu s Karlem. Že by sme pestovali nejakú nenávisť, je pre mňa skoro nepochopiteľné. To je ako by ste odkopla kus svojho života. Keď sa milenecký vzťah zmení na priateľstvo, stále môžete zostať ľuďmi, ktorí sú pre seba v živote veľmi dôležití. Koho iného si pustíte tak blízko než niekoho, ku komu máte takú dôveru? A že by som ju naraz po takej dobe stratila, si fakt nedokážem predstaviť. Neviem, čo by taký človek musel urobiť, aby som s ním už nikdy neprehovorila a vyjadrovala sa o ňom len hnusne.

Párov, ktoré sa po rozchode už spolu ani neroprávajú, ale nie je málo.

To je tým, že celá doba je nastavená tak, že ľudia sú spolu, pretože by spolu mali byť. Majú dieťa, pretože už by ho mali mať. Sú tlačení spoločenskými konvenciami. Predtým, keď niekto povedal, že je z rozvrátenej rodiny, vám ho bolo až ľúto. Dnes je to presne naopak. Keď je niekto z úplnej rodiny, je to pomaly výnimka. Ľudia nemajú vôbec tendenciu vzťahy udržiavať. Oni na to ani nehrajú. A šialene to podporuje doba vyspelej elektronickej komunikácie. Ľudia sa zoznamujú na Facebooku a chlapci robia kastingy na divečatá a naopak.

Nefandíte tomu?

Celé je to nenormálne. Ľudia sa predsa vyberajú úplne prirodzeným spôsobom v spoločnosti. Niekto sa vám zapáči, tak sa na neho zameriate. Ale napríklad po troch vetách vás prestane úplne baviť. Jednoducho vidíte, ako medzi ľudmi funguje. A o to ide. Lenže toto všetko na Facebooku odpadá. Je to výber bez zodpovednosti. Mám k tomu odpor. Veď plno ľudí na Facebooku len šmíruje, čo mi pripadá priamo úchylné.

Bojíte sa, že to pohltí aj Jáchyma?

On je tam tiež, ale ja s ním o tom všetkom stále hovorím. Nemôžem ho úplne odrazť od počítača. Keď niekto hovorí, že nemá doma televíziu a kupuje len drevené hračky, tiež mi to pripadá vadné. Človek musí byť konfrontovaný s tlakom zvonku i s názormi najbližších, ku ktorým má úplnú dôveru. A potom si vyberie sám. Jeho život žiť nebudem. To on si musí vytvoriť nejaké mantinely. Môžem mu ukázať rôzne cesty, ale výber už bude len na ňom. Neviem, aké to bude mať výsledky, ale moja snaha je jednoznačná.

Ste stále veľmi obsadzovaná. Zažila ste vôbec niekedy obdobie, kedy sa vám veľmi nedarilo?

Ten pocit máte asi preto, že sa stále opakujú moje veci z minulosti. Tiež som mala obdobie, kedy som netočila a neskúšala. Tak to jednoducho je. Vždy to ide hore a dole. A len blázon by si myslel, že zostane vždy hore.

Nie je to trochu skľučujúce, než sa človek zmieri s tým, že to tak chodí?

Keď viete od začiatku, že ideálny stav, ktorý sa vám páči, nie je trvalý – ja hovorím, že je požičaný – nie je to žiadna katastrofa. Samozrejme je príjemné, keď viete, že teraz síce nerobíte, ale zanedlho už nastane doba, kedy pracovať budete.

A čím sa zabavíte, keď prijde takéto obdobie?

Mám dieťa, ktoré mi vyplní program.

Zdroj: blesk.cz