Herečka Jana Oľhová: Prekážajú mi babské reči

Nerada poskytujete rozhovory. Prečo?

Nemám rada novinárov, lebo s nimi nemám dobré skúsenosti. Niekoľkokrát som im požičala rodinné fotky, ktoré mi už nevrátili. Druhým dôvodom je, že rozhovor sa vždy vedie tým smerom, ktorým chce novinár, a potom hovorím to, čo vlastne ani nechcem. A autorizovanie ma vyčerpáva ešte viac ako naštudovanie novej postavy. Strávim nad tým množstvo času a nakoniec to aj tak skončí na dne koša. Nepatrím ani medzi čitateľov novín a časopisov, lebo vám na každej strane určujú, čo máte robiť, čo jesť, ako chudnúť. Rozhovor si prečítam iba vtedy, keď je veľmi dobrý, keď ma v ňom niečo zaujme, a to je málokedy.

Zaujíma vás vôbec, čo sa deje v spoločnosti ako takej?

Veľmi ma nezaujíma, čo sa deje. Som taká zaneprázdnená, že žijem hlavne medzi rodinou a divadlom. Možno som obmedzená. Občas ma mrzí, keď sa stane nejaká závažná skutočnosť, že druhí ju vedia skôr ako ja. Ale v podstate, čo je na tom, ak sa to dozviem trošku neskôr?

Už viac ako 20 rokov ste divadelná herečka. Ste divadlom posadnutá natoľko, že sa aj vo voľnom čase chodíte pozerať na kolegov?

Ak mám čas, idem sa na nich pozrieť, ale nevyhľadávam to. Väčšinou je to niekde na zájazde. Vtedy sa nájde medzi nami pár fanatikov, ktorí ideme aj večer do divadla namiesto toho, aby sme išli na pivo.

Spočiatku vás ľudia registrovali predovšetkým ako sestru Mariána Geišberga, a nie ako herečku. Neprekážalo vám, že vaša profesia nebola na prvom mieste?

Podľa mňa je to stále tak. Ale niektorí možno nevedia, že som Marošova sestra. Teraz však rozmýšľam, že si zmením meno a vrátim sa k svojmu dievčenskému. Chcela by som ho opäť nosiť. Keďže som sa rozviedla, mala by som nosiť rodné priezvisko. Takto to cítim. Dvadsaťpäť rokov som nosila dievčenské meno, potom dvadsaťpäť rokov nie a teraz je zas čas na zmenu.

Herectvo je nielen vaša profesia, ale ho aj vyučujete. Vaša mama bola tiež učiteľka. Hovorí sa, že po rokoch je toto povolanie už diagnóza. Súhlasíte?

Asi je to tak. Mama učila prvý stupeň na základnej škole. Mňa, našťastie, neučila, ale Maroša áno a spomína na to zle. Hovorili o nej, že síce bola prísna, ale veľa naučila. Aj ja som v podstate učiteľka. Dokonca sa mi raz stalo, keď som cestovala vlakom, mala som okuliare, čítala som knihu, keď zrazu do kupé vošiel opitý chlapík a povedal: No čo, učiteľka? Tak som nad tým začala uvažovať, či je to na mne naozaj vidno. (smiech)

Prihovárajú sa vám takto ľudia často?

Keďže nemám auto a cestujem v hromadných prostriedkoch, stane sa, že ma ľudia spoznajú. Väčšinou vo vlaku, keď by som si mohla pospať a byť anonymná, prihovoria sa. Trošku mi to prekáža a tvárim sa veľmi odmerane. Hrám formu, ale nebaví ma to. (smiech)

Za prácou chodievate aj do Bratislavy. Momentálne hráte v seriáli Odsúdené. Nechceli by ste sa presťahovať do hlavného mesta?

V Martine sa mi žije pokojne, tu je čas taký spomalený, to ste si zrejme všimli aj vy. Keď prídem do rýchlej Bratislavy, vždy z nej utekám domov. Zatiaľ mi to takto vyhovuje, hoci je pravda, že veľa času stratím cestovaním. A navyše, v seriáli majú na mňa dosť drastické nároky, a to nástupy na pľac ráno o šiestej. Pre mňa to znamená ísť z domu o druhej ráno. Našťastie, v seriáli nie je potrebný mejkap, stačí si dať gumičku do vlasov. Takže stav, ako tam vyzerám, zodpovedá mojej prebdenej noci.

Ocitli ste sa niekedy v reálnom živote na hrane zákona?

Myslím, že nie. Hoci ako malé dievča som kradla cukríky. Ešte aj na gymnáziu som to robila s jednou spolužiačkou. Ale to len pre adrenalín. Raz ma chytili, keď som si dala cukríky do teplákov a predavačka prišla za mnou, či sa nehanbím. Bolo to trápne. A vlastne som si povedala – načo to robím? (smiech)

V detstve ste boli skôr obklopená mužským osadenstvom, keďže máte dvoch starších bratov. Dnes máte doma päť dcér. Je u vás typický babinec?

Okrem dievčat mám aj jedného syna, ktorý však študuje v Prahe a chodí domov raz za mesiac. Snažím sa, aby to u nás doma nebolo také babské a páči sa mi, že dcéry nie sú žiadne „krehotinky“. Ja som v podstate muž a žena v jednom. Nemám veľmi rada samé ženy pokope. Prekážajú mi babské reči. Vždy sa veľmi teším mužskej návšteve.

Je náročné ukočírovať 5 báb rôznych vekových kategórií?

Som dosť prísna a kritická, a to nielen na deti, ale aj na seba. Na druhej strane viem byť aj benevolentná a snažím sa to vyvažovať. Ťažko je vychovávať deti. Musia byť súdržná skupina, pomáhať si, o všetko sa deliť. Určite sa doma hádajú, keď sú samy. Nemajú to jednoduché. Trochu ma štve, že im musím dávať povely a príkazy, kto má čo robiť. Možno by v moje výchove mohlo byť viac lásky a láskavosti. Občas si to vyčítam. Ale všetko sa deje v takom zhone a strese.

3 Naj Jany Oľhovej

Najobľúbenejší slovenský muzikant: Andrej Šeban

Najvoňavejší kvet: jarné kvietky

Najbláznivejší darček: Dostala som ho na želanie od mojich detí k päťdesiatke. Je to bábika s nápisom 50. Mám ju doma na polici a nikto sa jej nesmie dotknúť. (smiech)