Herečka Kristína Turjanová: Z mladšieho syna rastie pretekár... AHA, akí sú chlapci už veľkí!

Chceli ste byť herečkou odjakživa alebo ste túžili robiť niečo iné?

– Na základnej škole všetko smerovalo k tomu, že budem herečka. Rozmýšľala som, samozrejme, že by som šla na zdravotnú školu, ale potom som sa rozhodla inak. Viac som inklinovala k umeleckej sfére, a teda som sa stala herečkou.

Na zdravotnú školu ste si dali aj prihlášku. Viete si seba skutočne predstaviť ako lekárku?

– Viem, viem. Stále k tomu nejakým spôsobom inklinujem. Samozrejme, nezaujíma ma vyslovene medicína, skôr sa teraz zaoberám takými alternatívnejšími vecami. Niekedy si študujem bylinky, niekedy reflexné body. Mám také miniobdobia, keď si knihu vytiahnem buď z knižnice, lebo mám neúrekom takýchto kníh, alebo si kúpim nejakú novú. Zaujíma ma to. Nemám na to veľa času, ale vždy sa k tomu vraciam. Nielen vtedy, keď máme doma nejaký zdravotný problém, ale všeobecne. Používam aj éterické oleje a kombinácie aplikujem na deťoch, na sebe.

A čo vám z toho, čo ste vyskúšali, zaberá v oblasti lepšieho zdravia?

– Už som spomínala éterické oleje a snažíme sa jesť zdravšie potraviny. Žiadne vysmážané veci, používam také „správnejšie“ oleje. Doma väčšinou varíme na olivovom oleji, občas na repkovom. Skôr inklinujeme k stredomorskej strave. Snažíme sa jesť veľa ovocia, zeleniny, dodržiavať pitný režim. A, samozrejme, nejaké tie suplementy. Keď je zima, tak si dáme déčko, zinok, podporujeme imunitu. Snažíme sa nejako prežiť, tak ako každý. (Smiech.)

Hráte v Divadle Andreja Bagara v Nitre, točíte v Bratislave. Ako zvládate cestovanie hore-dole?

– Momentálne ma to až tak veľmi nezaťažuje. Sú týždne, keď to mám intenzívnejšie, ale keď­že som v štyroch až piatich hrách, hrám tak desať predstavení mesačne, čo je desať večerov. Alebo hrám doobeda, to sa dá normálne zvládnuť. A v tom divadle som už hádam aj 20 rokov. (Úsmev.) Tak som si na cestovanie zvykla. Je to oddych. Okrem večerného, to sa obávam, či nezaspím za volantom. Ale keď idem na predstavenie, už mám svoj rituál. Zopakujem si niektoré krízové texty, prechádzam si ich v hlave a ubehne to.

Doma máte „mužský svet“ – troch chlapov. Cítite sa pri nich ako kráľovná či skôr máte na pleciach celú domácnosť?

– Musím pochváliť svojho muža, pretože mi teraz naozaj veľmi pomáha. Mám obdobie, keď som viac pracovne vyťažená, vtedy je veľmi nápomocný. Aj keď boli chlapci chorí, bol s nimi doma, staral sa o nich, pretože som mala generálku. Snaží sa vychádzať mi v ústrety. Každý chvíľku ťahá pílku. Keď sa jemu začne sezóna, bude všetko na mne. Čo sa týka kuchyne, varenia, to je na mne, to by som mu, myslím, ani do rúk nedala. (Smiech.) Možno by to aj zvládol, ale keď si predstavím, na koľko otázok by som musela odpovedať, tak to radšej rýchlo urobím sama a mám to za sebou. (Úsmev.)

V marci oslavujú svoj deň všetky ženy. Ako vnímate Medzinárodný deň žien?

– Vždy dostanem kvietok, dokonca aj od synov. Sú veľmi zlatí. Myslím si, že aj v škôlkach sú také témy a sú k tomu vedení aj z iných strán. To ma vždy prekvapí, je to veľmi milé. A podľa mňa je super, že existuje Medzinárodný deň žien. Ženy treba oslavovať, lebo dnes sú hrdinkami. Mnohé sú živiteľky, vedia sa postarať o domácnosť, vedia všetko riadiť, sú samostatné jednotky. Podľa mňa dnes majú toho dosť veľa.

Máte pocit, že dnešná generácia vie, prečo sa MDŽ oslavuje, alebo to už ľudia berú ako ďalší marketingový ťah?

– Závisí to asi od toho, ako k tomu pristupujú. Keď má človek ženu doma, tak by ju mal oslavovať. Možno by to nemalo byť každý deň, ale, samozrejme, na Medzinárodný deň žien áno. Tak ako si treba vážiť mužov. Myslím si, že by to malo byť vzájomné. Keď už je ten deň v marci náš, tak by sa ženy mali oslavovať. (Úsmev.) A je jedno, či je to marketingový ťah. Rovnako aj Vianoce alebo ktorýkoľvek iný sviatok sa dá brať veľmi komerčne. Keď sú už od októbra vysvietené všetky domy, tak aj deti prichádzajú o nejakú tú atmosféru, ale je to takisto o tom, že rodina sa nakoniec stretne pri jednom stole. Je to tak pri každom sviatku. Záleží na tom, ako sa to berie v rodine.

V čom podľa vás tkvie najväčšia sila ženy?

– Myslím si, že posolstvom žien je byť matkou. A na to musí žena nabrať naozaj veľkú silu. Vynosiť dieťatko, porodiť ho, starať sa oň. Mať trpezlivosť. Podľa mňa sú ženy silné preto, že na to boli predurčené od prírody. (Úsmev.) Takže v tom tkvie sila ženy.

A čo je vašou najsilnejšou stránkou?

– Vytrvalosť. Som veľmi vytrvalá. Samozrejme, v tom, čo si naozaj cieľavedome naplánujem.

Čo, naopak, považujete za svoju najväčšiu slabosť?

– Niekedy som lenivá. To sa tak bije... (Smiech.) Ale viem, prečo to hovorím.

Váš manžel je motocyklový pretekár. Aj ste sa s ním niekedy previezli?

– Nie, ale môj mladší syn áno, chudák. Už to tak beriem, že mu je vybraný osud. Potenciálne by mohol byť speedwayový pretekár, teda plochodrážnik. Preto hovorím chudák. (Smiech.) On mal z toho zážitok a ja trošku strach. Prešli spolu asi dve kolá a bol taký pyšný. Mňa to vôbec neláka. Stačí mi, že sa na to občas pozerám. A niekedy to nevidím priaznivo, bojím sa, čo sa stane. Ale môj muž si to vybral. A staršieho syna to vôbec nezaujíma.

Čo vy a adrenalín? Podľa toho, čo hovoríte, sa takým situáciám radšej vyhýbate.

– Keď som bola mladá, celkom som ho mala rada. Teraz už nie. A myslím si, že je to pochopiteľné. (Smiech.) Môj muž si adrenalín užije sám a asi to aj stačí. V minulosti som zažila zoskok s padákom, mala som aj inštruktora a jazdila som rýchlo autom. Dnes si dávam pozor. Odkedy mám deti, veľmi sa bojím.

Ešte mi prezraďte, ako zvyknete relaxovať vo svojom voľnom čase?

– Neviem, či to je až také dobré, ale momentálne oddychujem pri dobrých filmoch a seriáloch a niekedy som od toho závislá. Tým sa, milé čitateľky, neinšpirujte. (Smiech.) Keď sa pre niečo nadchnem, dokážem to zhltnúť za veľmi krátky čas. Ale po nociach. Potom mám spánkový deficit, čiže to nie je dobré. Nemám veľa času, aby som mohla relaxovať, som v práci, keď prídem domov, venujem sa deťom. Kedysi som meditovala, aplikovala metódu Wima Hofa, naštartovala sa na celý deň, ale už to nerobím. To je tá moja lenivosť. (Smiech.) Keby som mala čas, tak by som šla aj do divadla, milujem hranie aj ako inšpiráciu, ale nemám ho, tak zostávajú tie filmy.

Prezradila o sebe:
✔ Najväčšia nezbednosť z detských čias?
Viem, že som nejedávala desiatu a schovávala som ju po kútoch v byte a potom ju mama nachádzala. Mne bolo ľúto vyhodiť ju, lebo sa hovorilo, že jedlo sa nevyhadzuje. Tak som ju nevyhodila, len schovala. (Smiech.)
✔ Keby ste mohli zmeniť jednu vec na svete, čo by to bolo?
Aby bol všade mier.
✔ Keby ste neboli herečka, tak by ste...
Bola by som asi zdravotná sestra alebo lekárka