Herečka Mária Schumerová: Prečo sa bála Milky Vášaryovej a... Kto u nej nemá najmenšiu šancu?!

Mária, ako by ste ohodnotili uplynulý rok?

– Bol to veľmi pekný rok, plný pracovných príležitostí. Okrem repertoárových predstavení v divadlách som odpremiérovala inscenáciu, s ktorou sme získali cenu Dosky a hlavnú cenu festivalu Nová Dráma. Pošťastilo sa mi byť súčasťou niekoľkých nových televíznych projektov. Rok uplynul veľmi rýchlo, ale s odstupom času ho môžem hodnotiť ako celkom úspešný a pekný z profesijného aj zo súkromného hľadiska. (Úsmev.)

Aké sú vaše očakávania v novom roku v práci, ale aj súkromí?

– Čo sa týka práce, želala by som si, aby som mala dostatok príležitostí. To je pre mladú herečku či herca základ. V súkromí som spokojná – mám priateľov, zdravie, rodinu, teda asi si prajem, aby ma život nepríjemne neprekvapoval. (Úsmev.)

Zvyknete si dávať predsavzatia?

– Väčšinou nie. Malou výnimkou je, že si vždy v januári vytvorím nový zoznam kníh, ktoré by som rada v priebehu roka prečítala.

Verejnosť vás pozná ako herečku. Chceli ste ňou byť odjakživa?

– Vnímam, že dnešnou módou je povedať, že som sa ňou stala náhodne, no nepodlieham tomuto trendu. To, že som sa stala herečkou, som si vymodlila a vydobyla, pretože na javisko ma to ťahalo odmalička. Pripravovala som sa na medicínu, z hľadiska budúcnosti predstavovala väčšiu stabilitu. Keď však prišlo na lámanie chleba, počúvla som srdce a skúsila aj talentové skúšky na herectvo. Tie boli o trochu skôr ako prijímacie skúšky na medicínu. Keď som sa dozvedela, že ma prijali, medicína šla bokom.

Na VŠMU bola vašou profesorkou Milka Vášáryová. Skutočne ste sa jej spočiatku báli?

– Áno, mala som pred ňou, dá sa povedať, až nezdravý rešpekt. Predstavovala pre mňa veľkú autoritu a obdivovala som ju. Prvý semester som neraz chodievala domov s plačom. Dokázala byť veľmi prísna, no dnes som jej za to vďačná. (Úsmev.) Vďaka nej som zistila, že k herectvu nepatrí len tá štipka talentu, ktorú sme si priniesli do školy, ale hlavne veľa práce na jej rozvíjaní. Okrem hereckej techniky nám odovzdala mnoho osobných skúseností. Otvorila nám svet divadla nielen z profesijnej, ale aj z ľudskej stránky.

Kedy sa tento strach prelomil?

– Myslím si, že sme si k sebe našli cestu, keď som dostala prvú príležitosť v Činohre SND. V treťom ročníku štúdia herectva ma oslovil režisér Michal Vajdička a ponúkol mi postavu Inken Petersovej v inscenácii Pred západom slnka. Pani profesorka Vášáryová tam hrala moju matku. Vážim si, že mi vtedy dala pocítiť, že som nielen študentkou, ale aj jej hereckou kolegyňou.

Vaši starí rodičia sú lekári a vraj aj vy ste mali kráčať po tejto ceste. Neľutujete, že nie ste lekárka?

– Ako kedy. (Smiech.) Nie, neľutujem, mám rada svoju prácu, ale je pravda, že občas zapochybujem.

Dokonca ste si vyskúšali aj prácu redaktorky v televízii. Ako si spomínate na túto skúsenosť?

– K tejto práci som sa dostala náhodou. V mojom povolaní musím absolvovať množstvo konkurzov a my herci sme zvyknutí skúšať všetky. Jedným z takých bol aj konkurz na moderátorku v Televízii Markíza. Po konkurze mi ponúkli miesto externej redaktorky, a tak som to skúsila. Herectvo je však stále mojím prioritným povolaním.

Chodili ste aj do folklórneho súboru. Prečo ste to zavesili na klinec?

– Tanec a folklór je moja srdcová záležitosť. (Úsmev.) S folklórom som však musela skončiť, keď som nastúpila na vysokú školu. Mojím snom bolo tancovať v Lúčnici, no nedalo sa sedieť na dvoch stoličkách.

Ste mladá a kariéru máte pred sebou. Máte nejaký vysnívaný cieľ, ktorý chcete dosiahnuť?

– Myslím si, že každý človek, ktorý má rád svoju prácu, v nej chce byť aj úspešný. To je teda aj mojím cieľom.

Poďme trošku do súkromia. Čomu sa venujete, keď máte voľno?

– Ako som spomínala, čítam. Rada sa hýbem, mám rada aj prechádzky, pred časom som sa dala na štúdium taliančiny, ktoré však momentálne zanedbávam. Relaxujem aj varením a pozeraním filmov. Veľa voľného času však nemám.

Môžete sa pochváliť štíhlou postavou – sú to gény alebo disciplína v strave a cvičení?

– Je na nej veľa nedokonalostí, to vám garantujem. (Smiech.) Štíhlosť však nie je nijakým meradlom krásy ani zdravia. Jem vtedy, keď som hladná, a to, na čo mám chuť. Neobľubujem však fast food ani veľa sladkého. Keďže som od detstva tancovala, pohyb je mojou prirodzenou súčasťou, hoci ho už nie je toľko, čo v minulosti. Pre mňa je dôležité byť spokojná sama vo vlastnom tele.

Prezraďte, aký typ mužov sa vám páči, respektíve čím vás dokáže muž očariť?

– Musí preskočiť iskra. Asi sa to nedá inak povedať… Vie ma očariť inteligencia, humor, úprimnosť, podobné hodnoty, ale na lásku asi treba viac. A to viac je niečo, čo sa nedá definovať. To sa len musí stať. (Úsmev.)

A čo vás, naopak, dokáže na mužovi absolútne odradiť?

– Nemám si čo povedať s mužom, ktorý je vulgárny, robí zo seba frajera a je hlúpy. Nepotrebujem počúvať ani historky z jeho poslednej prežúrovanej noci a hladine alkoholu.

Robí vás momentálne nejaký muž šťastnou?

– Nie, nemám partnera.

Čo vás dokáže urobiť skutočne šťastnou?

– Ťažká otázka… Som šťastná, keď sa mi niečo podarí v práci. Je mi príjemne, keď som so svo­jimi kamarátmi len tak niekde na káve. Keď som tancovala vo folk­lórnom súbore, tak som mala pravidelnú dávku šťastia počas tréningov a vystúpení. Som šťastná, keď precítim svoju vďačnosť za to, čo mám, a keď je nachvíľu všetko v mojom živote v harmónii. (Úsmev.)

Ako by ste definovali šťastie?

– Individuálny pocit naplnenia a vďačnosti, pocit spokojnosti.

Prezradila o sebe
✔ Najväčší herecký vzor?
Meryl Streep. A odkedy som videla Film roka s Penélope Cruzovou, Antoniom Banderasom a Oscarom Martínezom, obdivujem ich herectvo.
✔ Vaša najhoršia vlastnosť?
Náladovosť, perfekcionizmus.
✔ Na druhých neznášate?
Aroganciu, pocit nadradenosti a pútanie pozornosti na seba.