Herečka Martina Zábranská: TOTO si myslí o Adamovi Bardym a... Čo im s partnerom robí problémy?

Vkročili sme do nového roka. Aký bol pre vás rok 2022?

– Rok 2022 nebol veľmi šťastný, čo sa týka diania vo svete, no cez môj osobný život prešlo veľa krásneho. V minulom roku sa odštartovalo najkrajšie obdobie môjho života, mám šťastný vzťah, veľa lásky, nehovoriac o pracovných príležitostiach. Uvedomujem si však, že to nie je samozrejmosť, vážim si to a pracujem na tom, aby som si to udržala. A aby som si to zaslúžila.

Zvyknete si dávať nejaké novoročné predsavzatia?

– Zvykla som si, dávno. Každé predsavzatie, tak ako sa na predsavzatie patrí, som vždy doviedla k úspešnému zlyhaniu. Preto si v novom roku dám len jedno jediné – žiť šťastne aj naďalej. Nech už to bude znamenať čokoľvek. Nehovorím o sebeckosti, chamtivosti či napĺňaní vlastných potrieb na úkor iných, ale o skutočnom vnútornom šťastí. Znie to možno ako klišé, ale je to pravda. Až keď človek spraví šťastného samého seba, je schopný robiť šťastnými aj ostatných. Mám pocit, že bez toho, aby si to ľudia uvedomovali, neustále sa snažia uspokojiť potreby iných na úkor seba, dokazovať iným svoju hodnotu za každú cenu, podmieňovať vlastné šťastie niečím externým, hľadať ho v iných, ale zabúdajú ho hľadať v sebe. Sme takí závislí od názorov iných, že zabúdame mať vlastný. Preto často pociťujeme krivdu, hnev alebo smútok, keď okolie nesplní naše očakávania. Ale nikto za nás nežije náš život. Akokoľvek nás niekto naštve a my mu to dovolíme, kazíme si len svoj deň a život. Nikdy sa za nás nikto nehnevá, nikto za nás necíti krivdu, nikto za nás nesmúti a neplače. Všetko je len o tom, ako sa rozhodneme, že prežijeme zvyšok života. Naštve ma sused, ja si pokazím sobotu tým, že naňho budem nadávať celý deň, a on sa možno teší, ako mi zavaril. Takže toto je taký môj recept na šťastie, ktorý stále vylaďujem a neustále z neho skúšam „variť“. Často pripálim, nedochutím, ale neprestávam to skúšať. A je to v poriadku, lebo nič nejde len tak lusknutím prstov, je to celoživotná práca.

Spomeniete si na nejakú legendárnu silvestrovskú oslavu a príchod nového roka?

– Najlepšie silvestrovské oslavy som zažívala pred rokmi, keď sme chodili na lyžovačky a chaty, dnes už to nejako neprežívam. Silvester v meste nie je bohviečo a posledné tri roky som na Silvestra vo Fun rádiu, kde s kolegami vysielame silvestrovskú šou. To ma veľmi baví.

Máte aj psíka Syri. Ako zvláda novoročné ohňostroje?

– Syrinka je odvážna a múdra ovčiačka, ktorá nemá zo zvukov žiadny stres. Na cvičisku sme mali aj lekcie na zvládanie hluku na Silvestra a už vtedy bola oproti ostatným psíkom bezproblémová. Popravde mi to príde trochu čudné, pretože napríklad z vysávača má hrôzu. Možno panikári z upratovania alebo jej vadí, že ten vysávač chodí, ktovie. Ale nemusím všetkému rozumieť. (Úsmev.)

Vaša sučka je „útulkáčka“. Kedy a ako sa dostala k vám?

– Vyhliadli sme si ju na internete, na stránke útulku Banskej Štiavnice, bolo to v čase prvej vlny koronavírusu, takže na osobné stretnutie nebol priestor. Navyše sa v tom čase ani nenachádzala na Slovensku, bola v dočasnej starostlivosti v Prahe. Čiže nám neostávalo nič iné, len to risknúť a veriť, že to bude láska na prvý pohľad. Nebola. (Smiech.) Podali nám ju na hraniciach a už nebolo cesty späť. Po pár dňoch sa prelomili ľady a dnes je to láska ako hrom. Chápali sme, že keď psík v nikom nemá istotu a pendluje medzi majiteľmi, nemôže už nikomu veriť a bojí sa, kedy a kam pôjde ďalej.

V novom roku vás diváci uvidia v novom seriáli ako Naďu, ktorá chce zachrániť rodinný podnik a prijme ponuku tváriť sa, že je niečia mama. Čo máte s postavou spoločné?

– Naďa nie je úplný prototyp mňa, hoci je pravda, že máme veľa spoločného. Obe sme nespútané, nezávislé, spontánne, optimistické, chaotické, pojašené, úprimné a priamočiare. Obe sa dokážeme dostať do zapeklitých situácií, ale vždy sa z nich aj vymotáme. Ako rada hovorím: „Všetko sa dá riešiť, veď pozitívne nastavená hlava dokáže zázraky.“ A myslím si, že takto to vidí aj Naďa. Každá sme však v iných životných štádiách, napríklad zmýšľaním – ju životné okolnosti prinútia chopiť sa zodpovednosti, naučiť sa v tom korčuľovať, nabrať nejaké skúsenosti a presvedčenia, kdežto ja som to musela spraviť už dávnejšie. Vo veľa situáciách by som sa zachovala inak a niektoré ani nedopustila. Naďa je na rozdiel odo mňa ešte taký „postrach Denis“, ale o to viac ma baví a bola pre mňa celkom výzva stvárniť ju.

Vášho partnera v seriáli stvárni Adam Bardy. Ako ste si herecky sadli?

– Adam je veľký tímový hráč, ktorý nahrá na smeč a partnera podrží. Je to dobrý človek a ešte má aj zmysel pre humor. Na pľaci sa s ním zakaždým poriadne nasmejem a popritom nezabúda byť disciplinovaný a profesionálny. Je medzi nami dobrá herecká dynamika, ktorá vraj funguje aj na obraze, takže som viac než spokojná. Jediné, čoho som sa obávala a čo mi už na kamerových skúškach preletelo hlavou, bola myšlienka: „Ja a tento idol žien? Nepomýlili ste si ma s niekým?“ (Smiech.) Tak hádam vedia, čo robia.

Dokázali by ste v reálnom živote pristúpiť na takú dohodu ako Naďa?

– Možno sa mi to ľahko hovorí, ale na niečo také by som nikdy nepristúpila, je to dosť veľký hazard s ľudskými citmi a s detskou psychikou. Dieťaťu sa klamať nemá, napriek tomu, že je to myslené dobre. Vybuduje to uňho návyk klamať a už nebude schopné dôverovať. Predstava, že by som po rokoch zistila, že môj život je jedna veľká ilúzia a tvorili ju tí, ktorým som verila najviac, mi príde strašná. Takže nie, nikdy by som na to nekývla. Hoci viem pochopiť, prečo to Naďa spravila.

Ľudia vás asi viac vnímajú ako moderátorku. Ako ste sa dostali k herectvu

– Každý ma vníma podľa toho, kde ma zachytil. Pre niekoho som herečka a ani len netuší, že moderujem. Pre niekoho som moderátorka z Let’s dance, pre niekoho spíkerka Fun rádia, pre niekoho veľká neznáma. Lebo ako ľudia radi dávame nálepky a kategorizujeme, robíme si poriadok. Vnímam sa, že som oboje, s tým rozdielom, že herectvo som chcela robiť odjakživa a lásku k moderovaniu som nadobudla. K herectvu som sa dostala vďaka literárno-dramatickému súboru už na základnej škole. Keď som mala 14, vyhrala som prvý kasting, potom druhý, v sedemnástich tretí. A to bol film Českej televízie s veľkými hráčmi, takže som si povedala, že to skúsim aj na VŠMU. Po prvom neúspešnom pokuse dostať sa tam som to zabalila, nemala som sebavedomie skúsiť to znovu a vyštudovala som manažment. Po rokoch som sa náhodou ocitla na kastingu do filmu Marianny Čengel Solčanskej, vybrala si ma a odvtedy sa tie kastingy a ponuky razom rozbehli. A dostalo ma to tam, kde som dnes. Asi mi to bolo súdené, ktovie. Som za to neuveriteľné vďačná.

Nejaký čas tvoríte pár s českým hercom Jiřím Dvořákom. Čím vás očaril?

– Na to vám odpovie každá žena, ktorá sa naňho pozrie. (Úsmev.)

Aj vám dáva nejaké herecké rady?

– Najlepšia rada, ktorú mi dal, je: „V herectve je najdôležitejšia pravda. Nehraj, existuj.“

Česi a Slováci si rozumejú, no sú frázy, ktoré sú pre toho druhého španielskou dedinou. Vyskytnú sa u vás občas nejaké nedorozumenia?

– Jirko je z generácie, ktorá so slovenčinou nemá problém, a u nás na Slovensku vie po česky každá generácia. Problém nastane, len keď hovorím prirýchlo, čo zvyknem. Vtedy ma musí brzdiť so slovami „spomaľ, spomaľ“ a najlepšie je, keď s tým začnem aj v inej miestnosti. Po polroku si už zvykol a začal robiť môjho tlmočníka ostatným. (Úsmev.) Kedysi nám robil problém časový údaj „skôr a neskôr“. Nebol si úplne istý, kedy vlastne prídem. Mená sú tiež zápletka. Niekedy mám pocit, že hovorí o žene, a je z toho nakoniec chlap. Kto má čakať, že „Mira“ bude muž?! (Smiech.) Ale mesiace máme obaja zvládnuté. V rámci debaty vždy rovno použijeme výraz v jazyku toho druhého.

Čo by ste našim čitateľkám zaželali do nového roka?

– Robte to, čo vás robí šťastnými, počúvajte sa, starajte sa o seba a tešte sa zo života, lebo nikto iný si ho za vás užívať nebude. Veľa lásky, smiechu a radosti vám želám! Nech je každý váš ďalší rok ten najlepší, aký ste doposiaľ zažili.

Prezradila o sebe
Najväčšia fóbia?
Kdekoľvek nalepená vyžuvaná žuvačka.
Najtrápnejšia situácia?
Tých je viac a dejú sa často. Ale moje najčastejšie sú asi pády. Či už padám ja, alebo mi padajú veci. Veľa zakopávam, najmä keď som pojašená alebo šťastná. A stáva sa mi to dosť často na verejnosti. Našťastie mi to pripadá veľmi smiešne, takže ma moje „trapasy“ zakaždým pobavia. (Úsmev.)