Herečka Tereza KOSTKOVÁ si nemyslela, že sa TOTO vôbec niekedy stane: ROZVOD a ďalšia SVADBA?

Pochádzate z hereckej rodiny. Dá sa povedať, že ste od detstva vyrastali v divadle?
– Áno, vyrastala som v šatni, maľovala som maminke obrázky do šatne, pamätám si otvorenie Novej scény Národného divadla ako dieťa, spomínam si na skúšku Lucerny, tej úplne pôvodnej v Národnom divadle, takže kam moje spomienky siahajú, je divadlo. (Úsmev.)

Bola tým pádom voľba vášho povolania úplne jasná?
– Vzhľadom na sestry, ktoré sú o 12 a 16 rokov staršie, by som z tej vety odstránila slovíčka tým pádom. Sme štyri a ja som takzvaný druhý vrh. (Úsmev.) Hoci aj ony vyrastali v divadle, nestalo sa im to osudným, i keď jedna zo sestier sa okolo divadla pekne točí, no na inej strane barikády. (Úsmev.) Ale u mňa sa divadlo zmenilo na túžbu, lásku a, na moje šťastie, sa potom stalo aj mojím osudom.

Keď ste spomenuli svoje sestry, aké máte vzťahy? Mali ste v detstve medzi sebou nejaké škriepky?
– S najstaršou Zuzankou, vzhľadom na to, že keď som sa narodila, ona za dva roky vyletela z rodného hniezda, máme veľmi pekný vzťah, ale iný, daný šestnásťročnou vekovou vzdialenosťou. Preto som ako dieťa mala bližšie k jej synovi, keďže som bola šesťročná teta. Bol pre mňa skôr súrodencom. (Smiech.) Zotreli sa tak rozdiely a netere sú mi vekovo bližšie ako sestry, keďže tie rodili ešte v tej generácii ako dvadsaťročné. Takže sme boli jedna veľká rodina a bolo jedno, či je to neter alebo sestra. Ale s tými mladšími sestrami, ktoré mali dvanásť, keď som sa narodila, som prežila ich dospievanie, pubertu. Mám také zábavné spomienky, ako ma mali strážiť a ja som sa zrazu ocitla s niektorou z nich na rande. (Smiech.) Ale škriepky to nie, skôr mi vysvetľovali, ako mám pomáhať maminke, veľa ma naučili. V tom to bolo veľmi pekné. (Úsmev.)

Ste aj moderátorkou tanečnej súťaže StarDance, ktorá je pod názvom Let’s Dance populárna aj u nás na Slovensku. Je to vaša srdcovka?
– Moderujem to veľmi dlho, a tak sa tento projekt pre mňa i môjho kolegu Marka Ebena stal naším pravidelným domovom. Je to veľmi kvalitný program s kvalitnými ľuďmi a obľúbený. Po tých rokoch je to kus nášho života.

A čo váš syn? Podedil rodinné gény alebo ešte nevie, kam sa budú jeho kroky uberať?
– Vzhľadom na to, že Toník bude mať čoskoro 16 rokov, nechce, aby som o ňom hovorila za neho. Ale máme veľmi pekný vzťah. Od útleho detstva vie, akým smerom sa bude uberať. Ten vplyv prostredia tam je, ale smerom k filmovej réžii. Ja som ho ako maličkého brávala na „pľac“, a tak bol obklopený štábom i technikou a začal k tomu inklinovať. A naozaj študuje školu s týmto zameraním. Kedysi čítal v rozhlase detské roly, moderoval v rádiu Junior, dokonca ho môj muž, Jakub Nvota, obsadil do jednej inscenácie. Točil so mnou napríklad aj film Ženy v behu. A hoci to všetko zvládal prirodzene, neznamená to, že to neskôr bude robiť. Naozaj skôr inklinuje k tej filmárčine, autorstvu, režírovaniu, a to je adekvátne jeho temperamentu.

Vo filme Nikdy nehovor nikdy, ktorý aktuálne mieri do kín, hráte rozvedenú Naďu, sama máte skúsenosť s rozvodom. Vedeli ste sa do svojej postavy lepšie vžiť?
– Myslím si, že herec by mal disponovať istou mierou fantázie, a aj keby som nebola rozvedená, rozchod prežil iste každý. Isteže, človek má bližšie k niektorým veciam a sú situácie, ktoré sú vierohodnejšie, pretože viete, že existujú.

Viete zhodnotiť s odstupom času, či je alebo nie je rozvod až taká veľká katastrofa?
– Budem dosť úprimná a môžem to posúdiť iba podľa seba a svojej nervovej sústavy. (Úsmev.) Pre niekoho to je emočne likvidačná vec, pre niekoho zasa vôbec nie a ide to ako na bežiacom páse. Do tej druhej kategórie nepatrím, brala som si oboch manželov z lásky s tým, že je to na celý život. Bolesť z toho, že to nevyšlo, bolesť z vlastného zlyhania tam je a patrí tam. Manželstvo je pre mňa záväzok, dohoda, ctím to ako inštitúciu, vyrastala som v tom. Rešpektujem však, že u niekoho to funguje inak, je to každého vec. Takže to nebolo jednoduché, rozhodne je rozvod sprevádzaný hlbokými emóciami. Ale bránim sa používať slovo katastrofa alebo tragédia, pripadá mi vhodné naučiť sa nepoužívať tieto slová pri niečom, čo nie je definitívne, teda čo nie je smrť alebo vojna. Je to niečo, čo sa môže vrátiť, prerodiť, žiť ďalej, existovať, niečo, kde je život. Stavať to do tragickej polohy je podľa mňa babranie sa v tom, čo bolí. Ale z môjho pohľadu to nebolo, vďakabohu, nič, čo by som označila ako katastrofu.

Chytím sa ešte názvu filmu: pristihli ste sa niekedy pri tom, že ste povedali „toto ja nikdy neurobím“?
– Určite, možno by som bola kedysi povedala, že sa nikdy nerozvediem, lebo som úplne nečakala, že sa to stane a ani to, že sa znova vydám. (Úsmev.) Dnes to už nehovorím, najmä v tých vzťahových veciach, ale myslím, že by som určite neskočila bungee jumping. Ani za milión. Ale možno vám za rok zavolám a poviem, aby sme zmenili túto odpoveď, lebo som ho práve skočila: takže tá veta - nikdy nehovor nikdy - platí. (Smiech.)

A čo vaša postava Nade?
– Musím povedať, že hľadá lásku a naozaj v ňu verí, miluje svoje deti, je to dievča do pohody, nerúti sa, i keď si rada poplače, ale vie sa odraziť. Učí telocvik na škole a privyrába si ako lektorka jogy. Chce byť čestná v láske a nechce ublížiť. A zamiluje sa... a ako to dopadne? Nechajte sa prekvapiť. (Úsmev.)