Herečka Zuzana Norisová bude na Vianoce sama: TOTO je dôvod, prečo jej muž odíde!

Zuzka, ako sa cítite ako dvojnásobná mama?

– Dnes som relatívne dobre spala. (Úsmev.) Cítim sa dobre. Hoci veľa nespím, nejako fungujem. Ako väčšina mamičiek. Asi vďaka tým hormónom šťastia z dieťatka. Možno aj tým, že mám už viac rokov, tak si to bábätko viac užívam.  A v podstate aj únavu.

Veľmi sa zmenil váš život s príchodom Lilianky?

– Mám trošku menej času na staršiu dcérku, čo mi je ľúto, lebo ma dosť potrebuje, čo sa týka školy, klavíra. Keď Ondrej (herec Ondrej Kovaľ, pozn. red.) môže byťs malou, ja pomáham tej staršej. Naozaj, čas pre seba tu nie je. Do toho aj „jemne“ natáčam, tak sa  aspoň človek nezblázni, že je len doma. (Úsmev.)

Máme tu advent, Vianoce za dverami. Ako prežívate toto obdobie?

– Úplne to milujem. (Úsmev.) Aj keď na prvú adventnú nedeľu sme nestihli pripraviť sviečku a čečinu. So staršou totiž venček rady vyrábame. Zo slamy si ho zostrojíme, dávame naň vetvičky, škoricu, šišky, pomaranče, šípky… V tomto som ako dieťa, a odkedy deti mám, tak sviatky majú ešte väčší zmysel. Samozrejme, to kúzlo je celé na rodičovi, ale ja to zbožňujem. Mám aj malého svietiaceho soba. To mi muž splnil. Tak som ho chcela, až mi ho kúpil. (Smiech.) Milujem svetielka a páči sa mi severský štýl.

A čo máte najradšej?

– Že vonia dom koláčmi, všade sú svetielka, počúva sa vianočná hudba, urobíme si taký pokoj. Jednak staršia dcérka nemá školu, nemusíme vstávať. Keď sa dá, pozeráme Sám doma, rozprávky. Mám rada leňošenie a užívanie si zimy naplno, že môžeme behať po lese, keď je sneh, sánkujeme sa. Mám rada stretnutia s rodinou. Po Vianociach chodíme za mojimi rodičmi, kde sa stretneme aj so sestrou a synovcom.

Ako budú vyzerať tento rok, máte nejaké tradície?

– Väčšinou boli s nami Ondríkovi rodičia, no teraz budeme po dlhom čase sami. Bola by som najradšej, keby sme boli všetci spolu. (Úsmev.) Ondrík má takú tradíciu, že pripravuje kapry. Zvykne chodiť k ocinovi a prísť až 24.12.. Nie je to bohviečo, 23. odíde, celú noc pripravuje rybaciu polievku, kapry, ktoré ulovili, a podkovičky mi prinesie až 24. okolo obeda. Čo je síce krásne, ale tento rok bude pre mňa masaker všetko pripraviť, keďže máme bábo. (Smiech.) Ale od určitej chvíle som si povedala, že sa nezbláznim. Na večer urobím šalát, vypražím kapra, on urobí polievku. Pozrieme si rozprávky, napapáme sa, rozrežeme jabĺčko, pomodlíme sa a záhadne príde Ježiško. A to je tá najkrajšia časť. (Úsmev.)

Spomeniete si na nejaký darček, ktorý sa vám vryl do pamäti?

– Môj muž mi vyrába všelijaké krásne darčeky. Vyrobil mi veľký obraz s mojou fotkou a pletivom na zavesenie šperkov. Celé to zarámoval do starého rámu, ktorý spatinoval zlatou. Bolo to úplne nádherné. Snažíme sa prekvapiť vždy niečím vyrobeným, osobným. Také darčeky, pri ktorých  človek vynaloží námahu, že ich vyrobí, ma potešia najviac.

A čo vianočný stromček – živý či umelý?

– V živote som umelý nemala. Dokonca muž povedal, že povešajme ozdoby na ten pred domom. Ale to je také, že... Čo budeme mať darčeky vonku? Až taká eko nie som, aby sme nemali stromček. Stále ho chcem, lebo živý je niečo celkom iné. Aj keď opadáva. (Úsmev.)

K Vianociam patria aj oslavy príchodu nového roka. Ako ho zvyknete vítať?

– Vianoce milujem, ale ten Silvester mi príde, neviem prečo, taký na štýl „a teraz sa musíš zabávať“. A mne sa väčšinou nechcelo. (Smiech.) Rada sa bavím, ale spontánne, nie nalinkovane, že sa ideme baviť do rána, lebo je Silvester. To môj muž by sa zasa bavil do rána každý večer, mám pocit, že aj dcérka Julinka. (Smiech.) Určite budeme na Silvestra s niekým, ak to situácia dovolí. Zvykneme zavolať našich, sestru. Niekedy je nás ozaj veľa. Keďže bývame pri lese, môžeme si hudbu púšťať nahlas. No viem si predstaviť, že by sme na Silvestra boli niekde pri mori. Vianoce nie, ale na ten Silvester by som aj odišla niekam na Maldivy. (Úsmev.)

Pri novom roku ešte ostanem. Čoskoro vás diváci uvidia vo filme Šťastný nový rok 2: Dobro došli. Prezraďte, na čo sa môžeme tešiť?

– Prekvapivo sa väčšina odohráva pri mori v Chorvátsku. A bude to super zábavné, občas dojemné, podľa mňa to treba v tomto koronovom období. Treba sa aj zasmiať, aj nejaké pekné veci si pozrieť. Natáčali sme so štábom, s ktorým spolupracujeme už od Mileniek, a tak v štábe cítiť skoro rodinnú atmosféru. Dúfam, že sa tá pohoda prenesie aj na diváka. Máte sa na čo tešiť. (Úsmev.)

Vaša postava bola spočiatku tehotná. Vy ste sa vo februári stali dvojnásobnou mamou. Aj ste si zaspomínali na svoje tehotenstvo popri nakrúcaní toho filmového?

– Druhé tehotenstvo bolo také, že som len spala ako medveď, nemohla som poriadne chodiť, mala som zaseknuté kríže a pohyb mi veľmi chýbal. Od nejakého šiesteho mesiaca som nemohla prejsť ani pár krokov. Čiže som ako kvočka sedela. (Smiech.) Ale na druhej strane, stálo to za to, máme krásnu dcérku, ale tehotenstvo som si veľmi neužívala.

V Chorvátsku ste nakrúcali, keď mala Lilianka tri mesiace. Ako ste to zvládali?

– Povedala som, že to inak nejde, rodina tam bude so mnou a budem dojčiť každé tri hodiny. A všetko bolo splnené. Jasné, bola som veľakrát unavená, ale mala som tam celú rodinu. Už by som inak točiť ani nechcela. (Smiech.) Ale zas, aby to nevyzeralo tak ružovo, točili sme aj „nočky“ pri mori, a keď ma malá potrebovala, všetci čakali a ja a Gabika sme šli dojčiť. Bolo ťažké od bábätka a z teplučkej postele ísť k moru, kde bola v noci zima. Aj pre koronu sa točilo v máji, keď herci nemali toľko práce. Tomáš Maštalír, aj všetci ostatní herci, tam boli s deťmi. Vyzeralo to trochu ako herecký tábor. (Úsmev.)

Spomenuli ste Gabiku Marcinkovú, ktorá je tiež čerstvá dvojnásobná mama. Vymieňali ste si mamičkovské rady?

– Skôr sme sa tak posťažovali, či spíme, nespíme. Jej Jakubko vtedy stále spinkal, je o dačo mladší od Lilianky, tak som jej lehce závidela. (Smiech.) Zdôverovali sme sa s mamičkovskými vecami, ale boli sme aj rady, keď sme boli s babami na chvíľku od detí preč a hovorili o niečom inom.

Ako staršia sestrička Júlia reagovala na sestričku?

– Aj sa tešila, aj sa obávala. Aj teraz ešte niekedy povie, že na 60 percent mám rada malú a na 40 percent ju. Že si vraj tých 100 percent delím. Tak sa jej snažím vysvetliť, že to nie je pravda. Že keď Lilianka plače a nevie ešte rozprávať, chodiť, tak musím bežať k nej. Julinka bola zvyknutá, že ju uspávam, učím sa s ňou a tatinko je na zábavu. A zrazu to bolo inak. Ale zvláda to dobre. Žiarlenie bolo len také jemné.

A čo Ondrej, aký je tatino?

–  On sa neuveriteľne pekne stará o Lilianku. Pomáha mi. Teraz vlastne začal skúšať v divadle, tak nie je toľko doma, ale keď je, tak je to super. Môžem sa na neho úplne spoľahnúť. A, samozrejme, ako tatino je, čo sa týka staršej, hlavne na tú zábavu. (Smiech.) Vedie ju k športu, naučil nás každý deň chodiť do lesa, čo Julinka miluje.

Nedá mi neopýtať sa, s Ondrejom tvoríte pár už niekoľko rokov. Neplánujete svadbu?

– Neplánujeme. (Smiech.) Som otvorená hocičomu, ale neprežívam to, ani keď to nebude. Keď to bude, tak to budem prežívať. (Smiech.) Ale nezbláznim sa, nie je to priorita. Tou je to, či nám je dobre. A to je otázka na Ondreja, no čo ja môžem? Stále si myslím, že to má navrhnúť chlap, nie žena. Môžete sa ho to spýtať. Ale sľúbili sme si v puberte na škole, že v šesťdesiatke sa vezmeme, takže sa toho zrejme drží. Uvidíme, či bude v šesťdesiatke nejaká zábava. Len teda neviem, či bude na mňa úplne romantický pohľad. (Smiech.)

A na záver, čo by ste k Vianociam zaželali čitateľkám?

– Milé čitateľky, želám vám pokoj. Možno to znie ako klišé, ale ten pokoj je veľmi dôležitý. Tešte sa, že ste spolu. Nemusí byť všetko dokonalé. Tešte sa, že budete mať čas pre seba, blízkych a všetko ostatné príde. Nájdite si čas nikam sa nenaháňať. Nechcite byť dokonalé, mať milión darčekov, milión koláčov, milión všetkého. To je úplne jedno. Nemalo by to byť totiž o konzume, ale o tej pohode. A, samozrejme, prajem zdravie! Lebo to je v tomto čase najdôležitejšie. 

Prezradila o sebe

✔ Obľúbený relax?

Joga, pilates, prechádzky v prírode, veľmi rada pečiem a upratujem.

✔ Váš najhorší zlozvyk?

Čokoláda.

✔ Najväčší strach?

Snažím sa nepripúšťať si to, ale mám strach, že by sa mohlo niečo stať deťom. Nie prehnaný, ale taký normálny, mamičkovský.