Hľadá sa OTEC moderátorkinho syna! ONA nevie, s kým počala, pretože... Panebože! To je HANBA!

„Tlač – tlač!“ Ivica sa celou silou zaprela a zarevala ako lev. „Máte syna, gratulujem,“ usmial sa na známu televíznu hviezdu sympatický gynekológ, s ktorým sa poznala iba krátko. Odporučila jej ho kolegyňa Dana, ktorá k nemu chodievala nielen na lekárske prehliadky... S Ivicou si totiž rady užívali priazeň mužov. Až priveľmi!

Keď jej Viliama priložili k hrudi, začalo jej tĺcť srdce oveľa rýchlejšie. Pocítila lásku. Tešila sa... Ale... Úpenlivo na neho hľadela a pokúšala sa na ňom nájsť známe črty tváre. Oči má ako Miro, ale ústami sa mi trošku podobá na Braňa – hnalo sa jej hlavou, no nebola si tým istá. Rysy tváre jej zase pripomínali Ľuboša. „Neviem, fakt neviem, s kým to mám. Vieš, v tú noc to bolo bujaré. Ani neviem, s kým som vlastne vliezla do postele,“ pošepky diskutovala na tému, kto môže byť otcom dieťaťa, s Danou, ktorá doletela do pôrodnice hneď na druhý deň. „Mne sa zdá, že tam bol aj Jano...“ zamyslela sa. „Do prčic, ty si trúba!“ pokrútila hlavou Dana. Narážala na to, že Ivica v ten večer neužila antikoncepčnú tabletku. „Prosím ťa, komu už len mohlo napadnúť, že hneď zostanem nabúchaná?“ odpovedala.

Po tej osudnej noci, keď Ivica putovala z náručia do náručia a z postele do postele, sa prvé dva mesiace nedialo nič výnimočné. Cítila sa normálne. Dokonca aj menzes dostala načas. Bol síce úplne slabučký, ale bol! Nespozorovala na sebe ani len najmenší náznak toho, že pod srdcom nosí dieťa. Až tretí mesiac bol prelomový. V práci, počas moderovania, zrazu pocítila strašnú bolesť. Obrovský tlak v podbrušku. Trvalo to chvíľu, ale opakovalo sa to často. „Asi mám zápal vaječníkov,“ okomentovala svoj stav v kostymérni, keď dostala ďalší kŕč. „No, moja zlatá, ty choď pekne k doktorovi, lebo to nie je žiadna sranda,“ poradila jej Eva, ktorá Ivici pripravovala oblečenie na moderovačky. „A koniec koncov, možno budeš aj tehotná. Keď som ja čakala malú, cítila som sa podobne, ako ty,“ dodala. „No už len to by mi chýbalo. Prosím ťa, a s kým???“ zatvárila sa nechápavo, pretože pred všetkými kolegami z televízie sa prezentovala ako cudná žena, ktorá od rozchodu s posledným oficiálnym frajerom nemala žiadny sex. A to už malo trvať akože tri roky... V skutočnosti sa jej však zmocnil strach.

Hneď ako odišla z práce, namierila si to do najbližšej lekárne. Kúpila si test a rýchlo utekala na verejné toalety, aby si ho urobila. „Kristepane!!!“ Skoro okoktavela, keď sa jej pred očami začervenali dve čiarky signalizujúce, že je gravidná. Zakrútila sa jej hlava, oblial ju studený pot, roztriasli sa jej ruky a ... „Pani Ivica, halóoo, zobuďte sa,“ preplieskaval ju po lícach pán, ktorý predával toaletný papier. Poznal ju z obrazovky, takže sledoval každý jej krok od momentu, ako tam vstúpila. Keď dlho nevychádzala zo záchoda a započul buchot, nazrel zospodu do záchoda a zbadal ju, ako leží na zemi. Rýchlo vypáčil dvere a dostal sa k nej. „Zavolám vám záchranku!“ snažil sa ju upokojiť. „Nie, len to nie, prosím vás. Už mi je lepšie,“ pomaly sa zodvihla zo zeme, odpila si z vody, ktorú jej podal a odišla. Cestou k autu zavolala Dane a oznámila jej tú – „strašnú správu“. O pol hodiny už boli spolu. „Čo urobíš? Dáš si to vziať?“ Ivica iba nesúhlasne pokrútila hlavou. „Aj keď nevieš, kto je otcom?“ Na túto otázku odpovedala iba myknutím pravým plecom. Spoločne sa potom vybrali ku gynekológovi.

„Pani Ivica, vy ste už na konci tretieho mesiaca,“ prekvapene jej oznámil Dodo – teda, vtedy ho ešte oslovovala „pán doktor“. „Čože? To nie je možné...“ nechápavo a vyplašene zareagovala na informáciu, ktorú sa práve dozvedela od údajne jedného z najlepších gynekológov v Bratislave. „Občas sa to stáva...“ okomentoval Ivicinu reakciu a začal si sťahovať z dlaní rukavice. „Chcem ísť na potrat!“ zavelila zrazu razantne! „Ten by som vám už neodporúčal. Vo vašom veku, a v tomto týždni tehotenstva, by ste na to mohli škaredo doplatiť a už nikdy by ste nemuseli mať deti,“ upozornil ju doktor.

Z ambulancie odchádzala s plačom. Dana ju podopierala. „Čo budem robiť? Preboha... Čoooo?“ vzlykala. „Nič. Budeme sa na to dieťa tešiť a otec sa už nejako nájde. Existuje predsa DNA,“ snažila sa zľahčiť celú situáciu Dana. „Hm, a to mám teraz akože rozposlať pozvánky všetkým dvadsiatim chlapom, s ktorými som zhruba pred tromi mesiacmi spala?“ Dana už na toto nereagovala. Bola ticho. Veľmi dobre totiž vedela o tom, že v tú noc, keď Ivica pravdepodobne počala, bol v tej várke nadržaných a opitých mužov aj jej bývalý – Ivan, ktorého stále milovala.

Ivica porodila predčasne – na začiatku ôsmeho mesiaca tehotenstva. Ale maličký bol našťastie zdravý. Dana na neho hľadela cez sklo v inkubátore priam mikroskopickým pohľadom. „Ivi, ja... ja sa len bojím jedného,“ opatrne prehovorila na svoju kamarátku a kolegyňu. „Čoho, prosím ťa?“ Dane sa do očí vtlačili slzy. „Toho, že ten tvoj malý má na zadku znamienko...“ Ivica nerozumela. „Nehovor v náznakoch. Znervózňuje ma to...“ vyzvala ju, aby bola priama. „Vieš, Ivan mal na zadku takú šošovičku a... ty si bola aj s ním, viem to...“ zmĺkla a otočila sa jej chrbtom, aby nevidela slzy, ktoré sa jej drali do očí.

„Dámy, koniec návštev. Zostať tu už môže len mamička,“ vošla do izby sestrička. Dana sa rozlúčila a odišla. No Ivici to nedalo pokoja. „Môžem sa pozerať, keď ho pôjdete prebaľovať?“ spýtala sa. „Jasné, samozrejme...“ Dana mala správne tušenie. Viliam mal na zadku znamienko. „Nie, nemá ho tam, buď pokojná,“ zavolala jej, no oklamala ju. Nádejného otca však nikdy nekontaktovala. Na malého sa naviazala a so svojím divokým životom skončila. Narýchlo sa vydala za kamaráta z detstva, ktorý ju vždy miloval a žije v relatívne šťastnom manželstve. Nedávno však Viliamov najpravdepodobnejší otec zomrel, preto podplatila pracovníka pohrebnej služby a požiadala ho, aby mu odobral biologický materiál. Ivica ho dala preskúmať a porovnať s Viliamovým. Otcovstvo sa však nepotvrdilo! A tak je opäť zadumaná v myšlienkach a na jazyku má znova starú známu otázku: Kto je otcom môjho dieťaťa???