Hviezda seriálu Priznanie: Na škole čelila rasizmu a... Fíha, TOMUTO sa venuje okrem herectva!

Angelika, aktuálne stvárňujete Lejlu v Priznaní. Pre slovenského diváka ste novou tvárou. Ako ste sa dostali k tejto úlohe?

- Dostala som sa k tomu krásnou náhodou, keď ma Braňo Mišík (režisér seriálu, pozn. red.)videl v malej úlohe v jednom českom seriáli. Bolo to potom, čo už dosť dlho hľadali niekoho, kto by Lejlu stvárnil, naprieč rôznymi krajinami. Nejako sa Braňo s producentkami nevedeli dohodnúť. Tak hľadali znova a znova. Raz v noci ma Braňo videl. Pozeral televíziu, uvidel ma tam a povedal si: Áno, to je ona. Šla som na kasting a ešte v ten deň som sa dozvedela, že budem Lejlu stvárňovať ja.

Priznanie je slovenský seriál, vy ste Češka a práve v seriáli hovoríte po slovensky s arabským prízvukom. Bolo pre vás náročné zvládnuť túto kombináciu?

- Na to sa pýta veľa ľudí. (Úsmev.) Hneď na začiatku mi došlo, že k tomu nemôžem pristupovať tak, že je to naozaj veľmi ťažké. Keby som k tomu tak pristupovala, asi by som to nezvládla.Vzala som to ako nutnú, prirodzenú súčasť postavy. Urobila som si najprv také kolečko - prečítala som si najprv všetky diely, linky všetkých postáv, aby som vedela o čo ide. Potom som sa zamerala na svoje repliky a šla som naprieč celým seriálom v slovenčine. Potom som k slovenčine začala pridávať arabský prízvuk. Na začiatku som mala niekoľko stretnutí s koučkou, ktorá mi pomáhala predovšetkým so slovenčinou, ale zistila som, že nemám toľko času a našla som si vlastný spôsob ako sa to učiť. Počúvala som rôzne videá, kde niekto z arabskej zeme hovorí po slovensky. Zautomatizovala som si to natoľko, že už si úprimne ani neviem predstaviť, že by som Lejlu hrala napríklad po česky.

Ako sa vám nakrúcalo Priznanie?

 -Bola som veľmi spokojná so štábom. Cítila som podporu úplne od všetkých. Páčilo sa mi, ako sa ľudia k sebe navzájom chovali. Niekedy boli podmienky náročné, napriek tomu sa všetci snažili vychádzať si v ústrety. Mňa v zásade každý podporoval. Keď človek nemá ešte toľko skúseností pred kamerou, tak také technické veci ako nájsť si svetlo a pod., nie sú človeku ešte úplne prirodzené. V tomto smere so mnou kameramani veľmi spolupracovali, dali mi čas a to bola pre mňa obrovská podpora. Myslím si, že aj behom natáčania som sa to naučila tak, že potom už nebolo potrebné ma veľmi usmerňovať. Zároveň musím povedať o Braňovi, že som z neho cítila takú istotu. Cítila som sa úplne slobodná pri tom stvárnení. Tiež je dôležité vypichnúť mojich hereckých kolegov, s ktorými som sa cítila úplne úžasne. (Úsmev.)

A teraz niečo o vás - mamina je Češka, otec Maročan. Stretli ste sa niekedy možno s tým, že na vás ľudia pozerali cez prsty pre váš exoticejší pôvod?

- Necítim sa byť diskriminovaná tým, že som cudzinka, resp. napoly cudzinka. Avšak vnímam, aký významný je tlak spoločnosti napríklad na Rómov, ktorí sú vlastne neustále vystavovaní tomu, že sú na okraji tej spoločnosti. Keď premýľam nad tým, koľko ľudí často odsudzuje Rómov, či už u nás alebo u vás, tak je fajn premýšľať aj nad tým, že existuje niečo ako sebanaplňujúce sa proroctvo. To znamená, že keď budeme niekomu hovoriť aký je a čo s ním bude, tak sa to s veľkou pravdepodobnosťou stane. Dokým budeme dávať ľuďom najavo, že sú iní, do tej doby sa budeme v tom stave spoločnosti udržovať. Mala som kamarátku, ktorá študovala v Holandsku a ona mi hovorila, keď bola svedkom mojej ústnej skúšky na vysokej škole, že som bola vlastne niekoľkokrát vystavená behom tej skúšky rasistickým útokom. Vôbec som nechápala, ako to myslí a ona povedala: Už len to, že ľudia začnú hovoriť o tvojom mene, o tom ako vyzeráš a že asi nie si akoby naša, že nie si odtiaľ, tak to už je rasistický nátlak na teba. Mňa to prekvapilo, pretože som si do tej doby myslela, že rasizmus je o tom, že vám ľudia ubližujú za to, aký máte pôvod. Vo vyspelejšej spoločnosti sa za razsizmus môže poveažovať aj to, že niekto vypichuje, že ste odinakiaľ, ina s iným menm, inou farbou pokožky...

Čo vás vlastne priviedlo na hereckú dráhu?

- Od malička som mala tendenciu, vytvárať si fiktívne situácie, či už vo svojej fantázii alebo som si to sama hrala v izbičke. Bol to pre mňa akýsi útek do sveta, kde mi bolo príjemne. Ale nechodila som na žiadny dramaťák ani nič také. Chodila som akurát tancovať. Musím povedať, že základná škola bola pre mňa celkom náročná z niekoľkých dôvodov. Cítila som, že na strednú musím ísť niekam, kde to nebude také ako základnej škole. Keď som sa pozrela na zoznam stredných škôl, tak mi dávala zmysel len letuška, pretože som si hovorila, že sa aspoň pôjdem pozrieť niekam. No narazila som na konzervatórium. Povedala som si: Žeby som bola herečka? Prišlo mi celkom vtipné, že môžem ísť na strednú školu, ktorá by ma naučila byť herečkou. Tak som sa tam prihlásila a vyšlo to. A musím sa priznať, že by nič nemenila.

Okrem toho, že ste herečka, venujete sa aj školskej psychológii.

- Na konci konzervatória som cítila, že mám nejaké skúsenosti, no minimum vedomostí. Pri skúškach v divadle mi došlo, že tam spracovávame množstvo tém, ktoré sa týkajú predovšetkým človeka a všetko bolo o tom, že pán režisér si myslí, že by to malo byť takto a takto. Pochopila som, že je to čisto odraz toho, kto je režisér. Mala som potrebu veci poznať viac do hĺbky, hľadať objektívnu pravdu, kládla som si otázky, neuspokojila som sa len s názorom jedného človeka. Kládla som si otázky o druhých, o svete, o sebe až som si povedala, že keď máme možnosť vzdelania zadarmo, máme ten luxus sa vzdelávať, neviem si predstaviť, že by som nešla na vysokú. Šla som študovať psychológiu, pretože mám záujem o človeka. Človek tvorí svet a aby som skúmala vesmír? Tak to neviem, na to asi nemám. (Smiech.)

Prezraďte niečo o sebe. Čo vás baví, aké máte koníčky?

- Musím povedať, že mám veľké šťastie, že som dokázala o sebe premýšľať a byť v spojení sama so sebou do takej miery, že som si vybrala prácu, ktorá je aj mojím koníčkom. Herectvo beriem veľmi profesionálne. Je to práca a zároveň koníček. Užívam si to, milujem to, som pri tom uvoľnená, sebarealizujem sa pri tom. Je to pre mňa ako nejaký aktívny odpočinok aj napriek tomu, že je to niekedy náročné a vysilujúce. Milujem odmalička tanec. Pre mňa je to spôsob vyjadrenia, kde nemusím verbalizovať. Niekedy cítim, že vyjadriť to, čo si myslím a cítim a zakódovať to do nejakých slov, už nikdy neprenesie tú myšlienku v celku. Zatiaľ čo pohyb dokáže vyjadriť úplne všetko. Dokonca na vysokej škole som sa stretla s učiteľom, ktorý mi povedal, že pravdepodobne by mi šlo lepšie sa vyjadrovať pomocou pohybu, než slovne. (Úsmev.) To ma pobavilo. Rada maľujem abstraktnosť. Pravdepodobne tie diela nie sú veľmi dobré. (Smiech.) Ale mňa baví patlať tam tú farbu a byť týmto spôsobom expresívna. Mám rada prírodu, rada chodím po horách.

A čo vy a kuchyňa - ste v nej ako sa hovorí varená-pečená?

- Začalo ma baviť varenie. To som vôbec nevedela, že v sebe mám túto vrstvu. Popremýšľam, čo by som chcela uvariť, idem do obchodu, kúpim potrebné potraviny, idem domov a napríklad hodinu a pol varím, užívam si to a potom mám radosť, keď je to hotové. Teraz to hovorím ako nejakú veľkú vec, ale ja som doteraz nemala problém s tým kúpiť si mrazenú pizzu, nič neriešiť. Hlavné bolo nemať hlad, nie si niečo vychutnávať. (Smiech.)

Čo vám imponuje na mužoch?

- (Smiech.) Povedala by som, že v každom prípade autenticita. No nielen na mužoch, ale jednoducho na ľuďoch. Cítim sa dobre s ľuďmi, keď sú uvoľnení, pravdiví, pretože je tam priestor aj pre moje uvoľnenie, moju pravdivosť. A potom také veci, ako intelekt, zmysel pre humor, empatia a schopnosti ako napríklad, aby bol dobrý v športe.
Ste aktuálne zadaná? Ak áno, čím si vás váš partner získal?
Zadaná som. Nebolo to asi tak, že by si ma on niečím získal. My sme sa tak spoločne stretli a spoločne sme sa získali. (Úsmev.) To je zmes toľkých vecí, ktoré sa stanú medzi dvomi ľuďmi, ktorí sa dajú dohromady, ale myslím, že máme veľmi podobný pohľad na svet. To je to základné, najdôležitejšie, že podobne uvažujeme o svete, veľmi podobne vnímame to, čo je dôležité.

Ešte taká ženská téma - ako sa staráte o svoj zovňajšok?

- Musím povedať, že u mňa je to také nárazové. Skôr premýšľam nad tým, že zovňajšok a to, ako vyzeráme, do istej miery odráža kým sme a ako sa cítime. Ak sa o seba už nejako starám, je to predovšetkým zvnútra. Väčšinou nemám chuť na nezdravé jedlo, takže jem zdravo, meditujem, chodím do prírody. Čo sa týka čiste zovňajšku, tak je dobre sa pravidelne hýbať. Mám obdobie, kedy napríklad každý deň plávam, potom obdobie jógy, obdobie čisto posilovania, ale vždy sa snažím mať v dennom režime nejaký pohyb. A čo sa týka obliekania či líčenia, tak nieže by som bola ako chlap, to nie, (Smiech.), ale netrávim každý deň 20 minút pred zrkadlom, aby mi to pristalo. Neviem, jednoducho sa normálne umývam, čistím si zuby. Podľa mňa je dôležitá táto hygiena. (Smiech.) Líčim sa tak nejak bežne, ľahko, niekedy vôbec. V tomto smere som po mamine. Tá, keď som bola malá hovorila, že najhoršie je, keď je žena navrch HUJ a vnútri FUJ. (Smiech.)

Je nejaký beauty prešľap, ktorý robíte, aj keď viete, že to celkom vašej pleti, pokožke neprospieva?

- Asi by som povedala, že ak robím nejaký beauty prešľap, tak občas sa mi nechce odlíčiť a idem spať namaľovaná. (Úsmev.)