Intímne PRIZNANIE Kataríny Brychtovej: TAKTO prežívala MENOPAUZU, mali ste to PODOBNE?

Katka, čo teraz vlastne robíte? Kde vás možno vidieť alebo počuť?
– Mám teraz veľmi príjemné popremiérové obdobie. Teším sa z premiéry divadelného predstavenia Klimaktérium 2. Je to voľné pokračovanie komédie Klimaktérium 1, ktorú hráme s veľkým úspechom už päť rokov po celom Slovensku. Hrám tam so skvelými kolegyňami a zároveň kamarátkami, ako sú Zuzka Tlučková, Gizka Oňová, Zuzka Vačková a ďalšie.

Nie je vám ľúto, že nehráte v žiadnom aktuálne vychytenom slovenskom seriáli?
– Áno, určite by ma potešila ponuka do zaujímavého seriálu alebo filmu. A nemusel by byť ani vychytený. (Smiech.)
Vo všeobecnosti ste skôr dabingová herečka a moderátorka. Rachel z Priateľov by bez váš­ho hlasu nebola tá pravá Rachel.

Ako si spomínate na boom, keď sa začal vysielať seriál Priatelia a vy ste sa vďaka nemu stali populárnou?
– Bolo to nádherné, ale aj dosť náročné obdobie. Mala som obrovské šťastie, že režisérka Števka Gorduličová obsadila aj mňa. Nikdy jej za to neprestanem byť vďačná. Veľa som sa pri nej naučila, pracovne aj ľudsky. Priateľov videli už viaceré generácie divákov a je až neuveriteľné, aké pozitívne ohlasy stále vyvoláva. Ešte aj dnes na mňa niekedy niekto zavolá Rachel… (Smiech.)

Herečiek z Priateľov a aj vás sa už týka na začiatku spomínané klimaktérium. Môžem sa spýtať, ako sa toto obdobie „vyšantilo“ na vás?
– Musím povedať, že som asi mala šťastie. Zatiaľ som na sebe nič dramatické nepobadala. Zopárkrát mi bolo teplo, jedno obdobie som bola trochu unavenejšia, ale to je asi tak všetko. Oproti ženám, ktoré klimaktérium poriadne potrápilo, sa fakt nemôžem sťažovať. Možno je to genetika. Moja stará mama bola na tom podobne ako ja, alebo mi pomáha moje pozitívne nastavenie, neviem.

Možno to bude znieť ako klišé, ale mne sa zdá, že čím ste staršia, tým vyzeráte lepšie a lepšie. To, že ste už babička, je napohľad neuveriteľné. Robíte preto niečo výnimočné?
– Ďakujem za tieto slová. Pravdupovediac, beriem život tak, ako plynie, nesnažím sa zastaviť čas. Nepozerám sa často do zrkadla a nepočítam si vrásky. Rada by som možno mala o pár kilogramov menej, ale som vďačná za to, ako to je, veď aj tak je najdôležitejšie zdravie. Snažím sa netrápiť pre veci, ktoré nemôžem ovplyvniť, a mať v živote rovnováhu, nestresovať sa. Občas cvičím, každý večer sa starostlivo odlíčim a ráno sa zasa namaľujem, šminky nám ženám veľmi pomáhajú. A baví ma móda.

Manžel, ktorý je chirurg, vám ku kráse nedopomáha? (Smiech.)
– To ste ma pobavili! Bojím sa akýchkoľvek zákrokov, aj botoxu, takže to nehrozí. Okrem toho môj manžel nie je plastický chirurg, venuje sa všeobecnej chirurgii a špecializuje sa na operácie štítnej žľazy. Je veľmi šikovný.

Stále si udržiavate ten istý štýl, čo sa týka strihu vlasov aj obliekania. Nemáte odvahu na nejaký experiment?
– Uvažovala som veľakrát nad zmenou účesu, ale vždy sa nakoniec vrátim k polodlhým vlasom bez ofiny. Cítim sa tak najlepšie a asi by som vyzerala čudne s krátkymi vlasmi. Bola som aj blondínka, kvôli jednej stávke. Páčilo sa mi to a možno sa k tomu ešte niekedy vrátim. A veľmi dobre som sa cítila ako ryšavá, ale to už bolo naozaj dávno.

Hovorí sa, že žena žiari aj vtedy, keď je spokojná a šťastná – hlavne v manželstve. Vy ste vydatá už krásnych 35 rokov, deti máte dospelé. Ako si teraz užívate život? Je to iné po 50-ke?
– Áno, život je iný, keď deti odídu z domu. Mne sa zdá jednoduchší a ľahší na prevádzku a logistiku. Samozrejme, že mi deti chýbajú, ale je normálne a prirodzené, že idú svojou cestou životom. A my sa tešíme z toho, že sú šikovné a samostatné. Môj život sa akoby spomalil a upokojil. Viac si užívam voľný čas a oddych. Ale určite to súvisí aj s tým, že už nepracujem tak intenzívne ako kedysi.

Dcéra Katka z vás urobila babičku. Máte dvoch vnúčikov – Emila a Leona. Oslovujú vás babička či menom? Lebo to začína byť trend…
– Leonko má 8 rokov, Emilko vyše 4, a obaja ma volajú babika. Hovoria dvojjazyčne, na Slovensku žili od narodenia až do tohtoročnej jari, keď sa presťahovali do Ameriky. S otcom vždy hovorili po anglicky, takže v americkej škole a škôlke nemajú problém. So mnou a s dcérou hovoria len po slovensky. Veľmi často s nimi telefonujem, tak verím, že si náš krásny jazyk uchovajú a nezabudnú ho. V lete som bola za nimi, aj oni prišli na Slovensko na pár týždňov. Sama som zvedavá, ako to bude ďalej.

Ste babička, ktorá urobí pre vnúčikov všetko?
– Samozrejme, že som milujúca babička, aj ich rada rozmaznávam, no zároveň sa snažím im aj veci vysvetľovať, rozširovať im obzory a učiť ich to, čo ich zaujíma. Som veselá a hravá stará mama, baví ma schovávačka, karty, spoločenské hry, šport. Boli sme spolu na lyžovačke a aj sme spolu piekli a varili. Chlapci majú niekoľko obľúbených receptov aj z mojich kuchárskych knižiek. Najviac im chutí jablkové pité, madlenky, mafiny, ovocné koláče a samozrejme, pudingy. A paprikáš! Keď tu boli v lete, varili sme ho skoro každý deň.

Radíte dcére ohľadom výchovy alebo aj iných vecí týkajúcich sa detí?
– Snažím sa nneradiť, len pozorne počúvam a občas sa k tomu vyjadrím. Dnešné mamy, a aj moja Katka, sú oveľa zorientovanejšie a vzdelanejšie vo výchove, ako sme boli my. My sme v podstate preberali určité veci od našich rodičov a vychovávali deti skôr intuitívne, čo nie vždy bolo to najvhodnejšie.

Keď sa obzriete späť, ktoré veci by ste vy ako mama teraz urobili inak?
– Určite by som sa snažila tráviť s nimi ešte viac času. Byť trpezlivejšia a v niečom dôslednejšia. Bola som dosť vyťaženou mladou mamou, občas vystresovanou, ale deti boli vždy pre mňa prioritou. Veľmi som vďačná, že ich mám a že máme taký pekný vzťah.

Pomyslíte si sem-tam aj pri iných veciach, že toto som mala urobiť inak?
– Isto sú veci, ktoré by som dnes robila inak, ale nemá zmysel plakať nad rozliatym mliekom. Ja sa skôr pozerám dopredu.

Čo robia vaše deti?
– Katka sa venuje deťom, ale zároveň si už hľadá prácu. Kubi žije v Prahe, pracuje vo veľkej postprodukčnej spoločnosti a darí sa mu. Ženatý zatiaľ nie je, ale zadaný áno, už niekoľko rokov má priateľku, veľmi zlatú, teším sa, že im to tak spolu ladí.