Iveta Malachovská si zaspomínala na svoje začiatky: Bola som bláznivá a... TOTO je najviac!

Chceli ste byť moderátorkou odjakživa?

Nie, ja som chcela byť herečka. Od detstva som spievala, recitovala. Najprv som ale chcela byť učiteľka telocviku. To bola moja prvá voľba a veľa som športovala, ale keďže som mala problémy s kĺbami, tak som sa rozhodla, že budem herečka. Hrala som v rôznych detských súboroch a tak sa mi dvíhalo sebavedomie. Potom som prišla na prijímacie pohovory na VŠMÚ a neprešla som ani prvým kolom. A to som minule spomínala Ferkovi Kovárovi, ktorý si ma ani nepamätal z tej komisie, ale povedala som mu "Buď pokojný, bola som na kratučko ostrihaná, nezaujímavá." Musím ale povedať, že to, že ma nezobrali na herectvo, otvorilo mi to takú väčšiu cestu. Začala som moderovať, začala som ešte na 16 mm film točiť Matelka a rôzne príbehy, ktoré sa vtedy nakrúcali. Potom som začala robiť pred kamerou v štúdiu Pioniersku lastovičku, Štúdio kontakt, Televízny klub mladých, potom rôzne finančné hry, zábavné formáty a tak som moderátorka. (Úsmev.) Tento rok mám napríklad 30 rokov, odkedy som na voľnej nohe, že som odišla z televízie a som SZČO takzvaný, alebo ako sa to volalo vtedy, slobodný umelec.

Ako ste sa vlastne dostali k svojej prvej moderátorskej úlohe?

Robila som asistentku produkcie v redakcii vzdelávacích programov a zastavil ma jeden pán na chodbe, ktorý mi povedal, že potrebuje takúto babu. Či by som vedela robiť takú ženu, ktorej mama pije a ona nevie, čo má robiť. Potom si to všimol ďalší a ďalší človek. A napríklad k Štúdiu kontakt som sa dostala tak, že som bola vo výťahu, šla som na 28. poschodie a vtedajší dramaturg Dušan Grajták mi hovorí, že "Prosím vás, prosím, príďte. Ja vás veľmi chcem do toho a do toho... " A takto sa to kreovalo. Vždy je to otázka náhody, času a miesta, kde sa objavíte. (Úsmev.)

Už niekoľko rokov ste tvárou RTVS. Ako si spomínate na svoje začiatky v tejto televízii?

Tak, že som bola veľmi bláznivá, vôbec sa vtedy nedbalo, myslím v mojom mládežníckom čase, na nejaké obliekanie či módu. Robila som najintenzívnejší projekt, o ktorom sa tak hovorí, a to bolo práve Štúdio kontakt. Vždy som len prišla do maskérne, povedala som bozkávam, pretľapkala som sa po lícach, vlasy som si gélom natlačila a vysielala som. Bolo to 90 minút, čo mám aj teraz pri Dámskom klube. (Úsmev.) A bolo to strašne fajn. Mali sme veľa divákov aj v Čechách, dokonca sme boli s kolegom v Prahe, keď oni začínali robiť Štúdio kontakt. Zavolali si nás, lebo si neboli takí istí, tak sme im to predhrávali. My sme sa tak v dobrom slova zmysle ovplyvňovali, veľmi sme si vtedy ako krajiny priali. Ja som začínala ešte teda za ťažšieho režimu, kedy nás chceli každý mesiac odvolať a vyhodiť, že sme tam moci besní a sme naživo. Ale spomínam na tie začiatky najintenzívnejšie v tom, že som sa stretávala s neuveriteľne úžasnou plejádou múdrych ľudí. Tí ľudia budovali tú televíziu, boli ochotní nás viesť. Mala som vždy sedenia s režisérom, mali sme scenáre, ktorých sme sa držali a ktoré nám nie vždy išli do pusy, no potom nám dovolili, že hovor si to ako chceš. Ale boli to neuveriteľne veľkí profesionáli. Myslím si, že aj vďaka tomu som taká, že pevne stojím nohami na zemi vo svojej práci. Pretože ma učili omnoho múdrejší a šikovnešjí a ja som ich všetkých počúvala. To bolo pre mňa také asi najsilnejšie, čo mi dala televízia.

Momentálne vás ľudia najviac vnímajú ako tvár už spomínaného Dámskeho klubu. Čo máte osobne najradšej na tejto relácii?

Pestrosť. Neuveriteľne milujem tú pestrosť, pretože keď to tak vezmete, my od pondelka do piatku vysielame televízny program, v ktorom je minimálne 5-6 tém. A my si ich všetky hľadáme a pripravujeme. To znamená, že si píšeme scenáre, oslovujeme tých ľudí, konzultujeme s tými lekármi... A musím povedať, že je to makačka ako hrom. Jeden týždeň dovysielame a už ten víkend sobota, nedeľa a pondelok, utorok už píšeme scenáre na ten ďalší. Stále hľadáme nových hostí. To ma úžasne baví. Stále je to iné. Aj keď sa nám objavujú tí fantastickí lekári, ktorých si my pestujeme ako kvetinky, že "Len k nám príďte, lebo ste múdry a divák vám dôveruje" opätovne, tak napriek tomu sú tie témy vždy iné, inak sa podávajú a pre mňa je to adrenalín. Milujem živé vysielanie, milujem programy, kedy nemusím niečo opakovať a zastavovať. Toto je najviac. (Úsmev.)

Ešte ma zaujíma jedna vec. Niektorí ľudia z mediálneho prostredia sú na tom tak, že svoje si odrobia a doma ich už potom tá televízia alebo noviny nezaujímajú. Je to aj váš prípad?

Nie, ja som človek, ktorého zaujíma televízia, zaujímajú ma všetky ostatné kanály, zaujíma ma to, čo sa deje okolo mňa. Vždy si pozriem každú novinku, z každej televízie, aby som mala prehľad. Musím sa priznať, že pre mňa je veľmi silným a intenzívnym inšpirátorom česká televízia, český divák. Milujem českú televíziu a najviac pozerám ČT art a ich dvojku. A som veľmi rada, že aj naša televízia sa mnohými programami pripodobňuje práve tomu, čo mám rada a čo si vážim. Viete, každý národ musí mať nejakú kultúru a keď ju nemáme, tak nemáme históriu. Preto musíme toto všetko tvoriť, aby tu po nás niečo ostalo. Aby ste vy mali na čo spomínať. (Úsmev.)