Ján Dobrík prehovoril: Ako synček zvláda boj s leukémiou? Nemáme výčitku voči svetu ani Bohu

„Je dôležité, aby sa dieťa nebálo, malo v nás istotu, aby absolútne verilo tomu, že sa vylieči,“ hovorí Ján Dobrík (38) s manželkou Lenkou (38).

"Počas môjho života, tobôž odkedy máme deti, som sa ani na milisekundu nezaoberala tým, že by sa niečo také mohlo stať," hovorí manželka herca Jána Dobríka Lenka o onkologickom ochorení ich mladšieho dieťaťa. Sedemročný Timko bojuje s akútnou lymfoblastovou leukémiou (ALL) a spolu s ním aj jeho rodičia. Je to beh na dlhú trať, píše magazín Šarm, pre ktorý manželia poskytli aj rozhovor.

Kedy a ako sa prišlo na to, čo vlastne Timka trápi?

Ján: Večer šiesteho júla sa začal sťažovať na veľmi silné bolesti v krížovej časti chrbta, tak som s ním išiel v Žiline na pohotovosť. Odtiaľ nás poslali domov okolo pol jednej s tým, že lekári ani röntgenom, ani vyšetrením, ani rozborom moču neprišli na dôvod bolestí, ktoré mu medzitým dokonca ustúpili. Keď sme sa vracali k autu, dokonca si vyskakoval...

Ale o pár hodín, o pol piatej ráno, sa znovu začal sťažovať s plačom na veľké bolesti slabín, tak sme na tú pohotovosť išli znovu. Syna už hospitalizovali. Vzali mu krv, podstúpil sono a hneď, ako prišli výsledky, doktorka si ma zavolala na chodbu. Oznámila mi, že nás sanitka prevezie na detskú onkológiu do Banskej Bystrice, pretože všetko nasvedčuje tomu, že Timko bude onkologický pacient.

Mozog niekedy potlačí extrémne stresujúce chvíle. Čo si z toho momentu pamätáte?

Pamätám si, že tá doktorka bola oblečená kompletne v modrom nemocničnom mundúre, mala blond vlasy, a keď mi to povedala, tak som som sa musel oprieť o na žlto namaľovanú stenu...

Článok pokračuje na ďalšej strane. >>>

Ako prebiehal prvý, absolútne neplánovaný deň v nemocnici? Dostali ste všetky informácie, ktoré ste boli schopný vstrebať alebo to bol neistý krok do neznámeho kolotoča udalostí a nechápali ste, kde ste sa to vlastne ocitli?

J: Bol to priesečník oboch vecí. Život sa nám v ten piatok otočil zo sekundy na sekundu, nedialo sa predtým nič, čo by predznamenávalo takúto vážnu chorobu. Prišli sme teda do nemocnice na oddelenie, ktoré vyzeralo veľmi pekne, dostali sme izbu číslo tri a sanitárka mi začala ukazovať: Tu je chladnička, tu je mikrovlnka, tu je spoločenská miestnosť, tu si môžete zložiť veci, keď vám príde návšteva.

Prekvapilo ma, že sa všetci stavali ako k hotovej veci, že na tomto oddelení strávime veľmi dlhý čas. V tej chvíli som mal od doktorov informáciu, že čakáme do pondelka na odber vzorky kostnej drene, ktorá definitívne vyvráti alebo potvrdí diagnózu. Ale doktorka hneď dodala: „Pán Dobrík, všetko nasvedčuje tomu, že ide o leukémiu.“ Tak toto boli prvé chvíle na oddelení.

Lenka: Ešte sa vrátim k prejavom choroby. Tým, že je to akútna leukémia, symptómy sa rozvinuli v priebehu troch dní. Nebolo to niečo, čo by sme si mali alebo mohli všimnúť skôr. Navyše, ani na milisekundu mi nikdy nenapadlo, že by sa niečo také mohlo stať.

Článok pokračuje na ďalšej strane. >>>

Rodičia si napriek všetkému, ak sa niečo udeje, často kladú otázku, či niečo zanedbali, kde urobili chybu. Položili ste si ju tiež?

L: Nie, takéto otázky sme nemali. Ani sa nehneváme na svet, ani na nespravodlivosť, ani na nič. Jednoducho, diagnózu sme prijali hneď ako nahlas zaznel predpoklad. Myslím, že takúto diagnózu nevyslovia lekári len tak, pokiaľ si nie sú vo svojom vnútri istí. Nastavili sme sa tak, že bude treba podstúpiť liečbu, ktorá nejaký čas trvá a musíme to zvládnuť. Krôčik po krôčiku, od jedného dňa k druhému, pretože tu sa nedá nič plánovať dopredu. Dnes je niečo tak, zajtra môže byť inak. V tomto je to náročné.

Článok pokračuje na ďalšej strane. >>>

Rodičia sa niekedy upnú na choré dieťa, opomenú, že sa situácia týka aj jeho súrodenca. Ako to zvládate vo vašej rodine?

L: Hneď na začiatku som povedala, že mám dve deti a jedno dieťa v žiadnom prípade nesmie ísť bokom. Dcérke sme všetko vysvetlili a pochopila to. Deťom nehovorím, že existuje štatisticky percento neúspechu, hovorím iba to, že je to vážne a keby sa to neliečilo, áno, mohlo by to skončiť zle. Obom deťom chceme dať istotu, že sa choroba vylieči. Samozrejme, dcérka je väčšia, viac vníma veci, takže sme ju postupne, nie šokom, pripravili aj na to, že liečba so sebou prinesie aj nejaké zmeny na Timkovi.

Ukázali sme jej fotky a všetko vysvetlili. Že deťom vypadajú vlasy, sú opuchnuté kvôli kortikosteroidom a lieky môžu ovplyvniť aj ich správanie. Obe naše deti to v tomto smere zvládli. Naozaj sa s nimi bavíme priamo. Timko pozná svoje výsledky kostnej drene, ktorej vzorku mu odoberajú v určitých intervaloch. Keď príde výsledok z krvi, poviem mu, či má dostatok bielych krviniek bojujúcich s infekciou alebo trombocytov, ktoré ho chránia pred krvácaním. Zo začiatku nemal prakticky žiadne, musel neustále dostávať transfúzie. Možno by si niekto povedal, či je to vhodné pre sedemročné dieťa, ale deti veľmi veľa chápu.

J: V konečnom dôsledku im to dáva silu.

L: Majú informácie, vedomosti a rozumejú situácii. Nerobili sme mu falošné nádeje sľubmi, že možno pôjdeme zajtra domov. Bolo mu povedané: Budeme tu dlhšie. Dnes už vie, že intenzívna liečba bude trvať do Vianoc. Keď sa ma potom pýtal, koľko má jeden mesiac dní, koľko má rok mesiacov, nedeprimovalo ho to, brali sme to ako precvičovanie matematiky, aj sme sa zasmiali. Hlavne vie, že počas všetkých tých dlhých dní, z ktorých sme už však nejaký počet odkrojili, bude oco alebo mama vždy s ním. Nebude sám. Nevieme si predstaviť, že by to bolo inak.

Na sociálnej sieti ste zverejnili čiernobiele fotografie vášho syna z nemocnice. Fotografovanie je vašou vášňou už roky, známe sú portréty vašich kolegov, no zrejme vám nenapadlo, že budete objektív používať na takomto oddelení. Opýtam sa jednoducho: Prečo fotíte v nemocnici?

J: Pretože mám fotografovanie rád a prežívame jednu z najsilnejších životných etáp, ktorú môžem a viem zachytiť. Ktovie, raz to môže vyvrcholiť do niečoho, čo bude nejakým spôsobom pre ostatných prospešné, inšpirujúce, dodá niekomu silu pripraviť sa na mnohé veci. A možno to ostane len v rodinnom albume a budeme na to spomínať so slzami v očiach alebo s úsmevom na perách. Je to silné. Je enormne silné zažívať to ako otec, držať chlapca za ruku a počuť ho nariekať slovo "au”...

Zistili ste počas tohto obdobia ako partneri o sebe niečo, čo ste predtým nevideli, nevedeli?

L: Myslím, že nie. Po celý čas sme mali silný vzťah a rovnako silný aj ostáva. To, že sme teraz v takejto situácii výrazne nezmenilo to, akí sme spolu.

J: Nezmenilo sa nič. Mne sa len utvrdilo to, že moja žena ťažko znáša nedostatok informácií. Kým nemá všetky dostupné poznatky, dovtedy pátra, prekladá odborné články... Prvých 30 dní bola doma, ale nežehlila a nekosila trávnik, 30 dní sa venovala štúdiu liečby. Poznala lieky, fázy, vedľajšie účinky, latinské výrazy... A taká je vždy.

Celý rozhovor nájdete tu