Jana Oľhová: Do materstva som si nedala rozprávať

Vtedy jej manžel z kasární odkázal – Ten kočík pokojne kúp. Chcem mať s tebou najmenej šesť detí. Vtedy to znelo ako žart, ale nakoniec mu herečka Jana Oľhová (49) presne toľko ratolestí porodila.

Keď sa Jana vydala, neskončila pri druhom dieťati, ako sa to v socializme nosilo. Občas počula za chrbtom odsudzujúce „Zase je tehotná?!“. Ako to pustila jedným uchom dnu, tak to šlo druhým von. „Ja som si nikdy nedala do materstva rozprávať. Bola to naša vec.“

Žena, vy ste kedy prišli?

Divadlo nie je zajac, nikdy jej neutieklo. Radošincov na tri sezóny vymenila za zvolenský súbor, aby nakoniec natrvalo zapustili s manželom korene v Martine. „Návraty k práci? To naozaj nebol problém. Nikdy,“ tvrdí presvedčivo. V divadle nie, ale doma sa nejaká tá slzička po detskej tvári skotúľala, keď mama večer odchádzala na predstavenie. „Všetko to však prešlo. A tak rýchlo... Keď sa teraz obzriem späť, je to len krátka spomienka na to, akí boli malí.“ Keď najmladšie dieťa vyrástlo, začala Jane chýbať vôňa bábätka, to krásne detské túlenie. „Vždy som znovu zatúžila po malom dieťati. Bol to zázrak. A naša Evička ešte stále je.“ Usmeje sa, keď si spomenie, ako pred piatimi rokmi prišla na svet. Porodila ju za minútu. Príchod do nemocnice zaznamenali o 14.55 a pôrod 14.56. „Najlepšia bola upratovačka, keď na ňu zakričali, nech ide umyť sálu. A ona prišla s tým svojím vedrom pobúrená – Ale veď teraz som to umyla! No oni ju predsa len volali – Len poď, Marka, bol pôrod. Keď ma zbadala na stole, zalomila rukami – Žena, vy ste kedy prišli? A ja som sa tak potichu priznala – Teraz. Pred chvíľou.

Nezabudni, že si herečka...

Na Silvestra šesť Janiných detí položí na maminu narodeninovú tortu presne päť desiatok sviečok. Možno sa vtedy obzrie za seba. Čo si povie? „Určite môj život nebol nudný. Naopak, je nabitý, pestrý a veľmi ťažký. Ale ja si to neviem jednoduchšie už ani predstaviť.“ Aj keď o jednu bolesť predsa len nestála. A to, keď ju pred dvomi rokmi opustil manžel. Z ničoho nič. „Náš vzťah bol veľmi silný. Nedokážem o tom ani hovoriť, lebo tomu nerozumiem.“

Deti však bez slov pochopili, čo bolo treba. „Naozaj som cítila, že sú pri mne. Nielen tí starší, ale aj desaťročná Hanka mi napísala – Neboj, mami, my to zvládneme. Nedokázala mi to povedať, tak mi to nechala na lístočku. Mám ho stále odložený.“

Hoci v tej chvíli mala Jana pocit, že prežila koniec sveta, život šiel ďalej. Či chcela, či nie... Ráno bolo treba vstať, zobrať Hanku do školy, Evičku do škôlky, večer urobiť pre všetky palacinky alebo lievance a potme vymýšľať dievčatám rozprávky. To milujú. Možno aj preto za ňou nedávno prišlo jej päťročné dievčatko a s úplne vážnou tvárou jej prízvukovalo: „Maminka, keď zomrieš, nezabudni, že si herečka...“ Janka sa pri tej vete nežne usmeje – Že by čakala, že si aj potom ešte zahrám...?