Jiří Suchý zo Semaforu: Jeho manželka má o 50 rokov menej

Každý rok sa legendárny Semafor zastaví aj v Bratislave. O jeho predstavenie býva vždy záujem, lístky naň sú vypredané dávno dopredu. Inak to nebolo ani v prípade hry Hodiny jdou pospátku. Vidieť Jiřího Suchého na javisku je zážitok, v garde s Jitkou Molavcovou dvojnásobný. Zakladateľ Semaforu však v predstavení nielen hral, ale ho aj režíroval a skladal doň hudbu.

Fakt, že má na chrbte osem krížikov, ho o chuť pracovať neobral. Bez divadla a práce v ňom by sa vraj asi zbláznil. Hovorí, že keby sa nudil, bol by to jeho koniec. Autor stovky piesní a divadelných hier je so svojou predstavou dôchodku spokojný. „Na to, aby naše divadlo dostalo grant, potrebujeme ročne vyprodukovať štyri hry. Stane sa, že zoberieme nejakú staršiu vec z repertoára a obnovíme ju alebo urobíme zlepenec z najúspešnejších predstavení. Zvyšok však musíme napísať. Práve teraz pripravujem dve predstavenia naraz a popritom stále hrám. Nie je to tak, že by som odišiel niekam na dva mesiace a za ten čas by som niečo napísal. Písať musím priebežne, udržiavam si tak svoju pracovnú disciplínu,“ vysvetľoval nám herec a režisér v jednej osobe krátko predtým, ako vystúpil na javisko v bratislavskom Divadle Pavla Országha Hviezdoslava. Voči divákom stále cíti zodpovednosť, ale aj rešpekt, lebo vraj nikdy nemôže vedieť, či sa jeho humoru ešte budú smiať. „Je pre mňa dôležité, aby sa ľudia zabávali. Pretože my pracujeme s humorom, za viac ako 50 rokov existencie Semaforu sme nezahrali jediný smutný kus. Vždy to boli len komédie.“

Tak ako za seba zatiaľ nehľadá náhradu v divadle a nerozmýšľa o odchode, ani za volantom sa nechce dať vystriedať. Do Bratislavy šoféroval sám. Hovorí, že sa bojí ísť s niekým iným. „Najlepšie sa cítim, keď mám všetko vo svojich rukách,“ vraví. To, že nenechá žiadnu prácu iným, mu preto často vytýkajú.

Povráva sa, že Jiří Šlitr denne napísal jednu pieseň.

„Nedokážem to však inak, na seba sa môžem spoľahnúť najlepšie.“ Tvrdohlavý vraj nie je, naopak, rád sa dohodne na kompromisoch. V divadle i v súkromí.

„Vypočuť si názor iných je pre mňa dôležité. Prvá na rade je moja žena, ktorej, keď niečo napíšem, poviem, aby si po večeri našla čas, že bude autorské čítanie. Ona si sadne, vždy sa na to veľmi teší a veľmi otvorene mi povie, čo si o tom myslí. Napríklad v prípade Hodiny jdou pozpátku som mal napísanú len synopsu, o čom by tá hra mala byť. Keď som jej ju prečítal, povedala mi, že je to veľmi realistická hra, chýba jej poetika a fantázia, na ktoré je u mňa zvyknutá. Dal som to prečítať Jitke a tá bez toho, aby sa s mojou ženou dohovorila, mi povedala to isté. Tak som musel začať písať niečo iné,“ hovorí smejúc sa.

Suchého herecké partnerstvo s Jitkou Molavcovou trvá už 42 rokov. Začalo sa po smrti spoluzakladateľa Semaforu Jiřího Šlitra, o ktorom Suchý vždy hovoril, že bol rovnaký vorkoholik ako on, a práve to bol jeden z dôvodov, prečo si rozumeli. Obdobie, keď spolupracovali, sa dodnes považuje za zlatý vek Semaforu.

O účinkovaní Jitky v Semafore vraj rozhodla jej charizma.

„Táto časť minulosti divadla je dodnes mojou najväčšou konkurenciou. Nech robím, čo robím, toto sa mi nikdy nepodarí prekročiť. Aj keby som dnes robil veci akokoľvek náročnejšie a lepšie, tak to verejnosť už nikdy neuzná, pretože vtedy sme hrali v dobe, ktorá nás nutne potrebovala,“ vysvetľuje a priznáva, že po smrti svojho hereckého kolegu sa trocha obával, či diváci Jitku prijmú. „Mal som pocit, že sa to nebude dať porovnať s tým, keď som hral so Šlitrom. Ale stala sa vec, ktorá ma nesmierne potešila. Za tie roky, čo s ňou hrám, sa síce nenašiel nikto, kto by povedal, že je lepšia než on, ale ani sa nikto neozval, že je od neho horšia. A to sa cení.“

Na statuse legendárneho divadla Semafor sa podpísal aj fakt, že v ňom vystupovali také hviezdy ako Waldemar Matuška, Hana Hegerová, Naďa Urbánková, Eva Pilarová či Karel Gott. Aj dnes v ňom majú angažmán umelci, v prípade ktorých podľa Suchého niet pochýb, že ich kariéra poletí riadne vysoko. Prekvapí nás však, keď povie, že do divadla sa cez kasting občas dostanú aj neherci. „Stačí, keď vedia dobre spievať, dobre sa hýbať, dobre vyzerajú a majú určitú charizmu. Tú hereckú prácu už potom odvedú automaticky,“ vysvetľuje.

„Napokon aj Jitka, keď prišla do divadla, mala okolo dvadsať rokov a pôsobila dosť hanblivo. Nastúpila na pódium s gitarou a zaspievala nejaký šansón. Ten výkon z profesionálneho hľadiska nebol nič moc. Ale zapôsobila silným dojmom. Tak sme ju vzali. A potom nastali tie obrátky, keď začala rásť,“ spomína si.

Naďa Urbánková v Suchého Semafore tiež kedysi vystupovala.

Herectvo neštudoval ani Suchý, vytrénoval ho až pobyt na javisku. „Určite som sa zlepšoval, napríklad dnes už nevrážam do kolegov a je mi aj celkom rozumieť, čo rozprávam. Ale keď som dostával ocenenie Thália, tak som pri tom prejave trocha spochybnil, či mi patrí oprávnene. Ja som totiž herec, ktorý vie zahrať len sám seba. Keby mi dali napríklad hrať kráľa Leara, asi by som pohorel,“ smeje sa.

Hoci k postave Jiřího Suchého neodmysliteľne patrí humor, v živote ho postihli aj smutné situácie, nad ktoré sa musel povzniesť, ak chcel rozveseliť divákov. Do smiechu mu rozhodne nebolo napríklad vtedy, keď podpísal petíciu Niekoľko viet alebo odmietol podpísať Antichartu. Vtedy sa stal tŕňom v oku vtedajšieho režimu, ktorý obmedzil vydávanie jeho pesničiek, knižiek a počet vystúpení v televízii. Musel sa vyrovnať so smrťou svojho polročného dieťaťa a neskôr i prvej manželky, kostýmovej výtvarníčky, ktorá pracovala takisto v Semafore. „Vtedy som sa musel na dve hodiny od všetkého oslobodiť, diváci si predsa zaplatili a ich moje problémy nezaujímali. Tým, že som komik, to bolo trošku komplikované. Musel som ľudí rozosmievať. Zdôvodnil som si to tým, že je to vlastne krásne, keď ten svoj súkromný problém na chvíľu odsuniem, prekonám.“ Smútok pred výstupom na javisko preto odkladal bokom, naučil sa mať nadhľad nad vecou.

„Napríklad aj vtedy, keď sme po sprivatizovaní divadla dostali od magistrátu vlastný priestor. Za 14 dní, ako sme sa doň nasťahovali, ho vytopila Vltava. Nechcem sa rúhať a povedať, že som za podobné situácie vďačný, ale táto udalosť bola pohnútkou na to, aby som niečo napísal. Lebo keď všetci hovoria, že všetko je už v hajzli, znamená to, že nič nie je stratené. Pretože človek aspoň vie, kde to má hľadať.“

Na tento svojský optimizmus naladil aj svoju druhú manželku Markétu, mladšiu o necelých päťdesiat rokov. Zoznámili sa pred trinástimi rokmi, keď si privyrábala ako uvádzačka v Semafore.

„Prvý, druhý rok medzi nami ešte vznikali vypäté situácie, ale ona nakoniec spoznala, že ja si z nich ťažkú hlavu nerobím, a pristúpila na túto moju vieru. Už je to veru dávno, čo sme sa naposledy pohádali, a ak aj niečo zaškrípe, vždy sa na tom zasmejeme,“ vraví.

Svoju zbierku prílb rozširuje niekoľko rokov, dnes ich má doma viac ako sto.

Ich manželstvo však funguje aj vďaka tomu, že si stanovili určité kompromisy, lebo ako sme spomínali, s tými nemá Suchý problém. „Napríklad moja manželka strašne rada cestuje. Na rozdiel odo mňa, ja keď mám niekde ísť, tak sa vzopriem vo dverách. Preto si dve tretiny ciest po svete odbije s kamarátkou a na jednu tretinu s ňou idem ja. Nakoniec to neľutujem. Rovnako ako keď s ňou mám ísť do divadla; najradšej by som ostal v papučiach doma a tvoril,“ smeje sa.

Existuje však jedno miesto, kam rád chodí bez prehovárania. Sú to blšie trhy. Jiří Suchý je totiž náruživý zberateľ starožitností. Vo svojej zbierke má napríklad okolo 130 prilbíc. „Som vojnové dieťa, zažil som mobilizáciu, keď našu školu obsadila armáda. Najprv prišli Nemci, potom Rusi. Tá rôznorodosť vojnového výstroja ma zaujala. Raz som v jednom starožitníctve videl rozličné prilby, všetky boli z druhej svetovej vojny, ale nemal som vtedy peniaze, aby som si ich kúpil. Keď som začal zarábať, postupne som si začal jednu po druhej zaobstarávať. Dnes mám doma švajčiarsku aj mexickú prilbu a moja zbierka stále rastie. Veľa ľudí sa ma pýta, ako ja – pacifi sta – môžem zbierať prilby. Vždy im poviem, že veď z nich sa nestrieľa, ale, naopak, pomáhajú zachraňovať ľudské životy,“ dodáva, tak ako má vo zvyku, pozerajúc sa na veci z iného uhla pohľadu. A takto mu to dodnes svedčí najviac.