Nepreženiem, ak poviem, že ste najznámejším slovenským meteorológom. Snívali ste o meteorológii už ako malý chlapec?

– Nie, lebo vtedy bolo len veľmi málo informácií o tejto vede. Začal som študovať matematiku a fyziku. Až neskôr som sa špecializoval na meteorológiu. Motivovalo ma to aj preto, lebo počasie tu vždy bolo, je aj bude. Nikdy nám nebudú chýbať náhradné diely. (smiech) Už ako študent som sa začal zaoberať počasím a do praxe som nastúpil v roku 1961. Ešte aj na vojne som predpovedal počasie pilotom. Potom som nastúpil do praxe na bratislavskom pracovisku Hydrometeorologického ústavu v Prahe, potom na Slovenskom hydrometeorologickom ústave. Dnes som už na zaslúženom odpočinku, alebo lepšie povedané, na zaslúženom neodpočinku, lebo stále chcem byť aktívny.

Ešte ste nedospeli do štádia, že by ste skončili s počasím a naplno sa venovali oddychu?

– Občas mi napadne aj takáto myšlienka, ale stále nemám odpoveď na to, čo by som celé dni robil. Počasie sa stále mení, globálne otepľovanie prináša nové zaujímavé procesy. Táto práca si vyžaduje neustále vzdelávanie, takže dá sa povedať, že som taký večný študent.

Ako dlho trvá, kým zostavíte kvalitnú predpoveď počasia?

– Nedá sa to presne časovo vymedziť. Závisí to aj od toho, na koľko dní dopredu predpoveď pripravujem a či je to na celé územie Slovenska, alebo nie. Stane sa, že niekedy to mám hotové za pol hodiny, inokedy to trvá viac. Moja práca ma baví, je mojím koníčkom, takže občas si pri tom posedím aj dlhšie. Svoju prácu nerobím preto, že by som chcel byť silou-mocou zamestnaný.

Nielen v televízii, ale i v rozhlase sa s vami diváci môžu pravidelne skontaktovať a pýtať sa na počasie. Oslovujú vás aj na ulici?

– Zdraví ma množstvo ľudí, ktorých vôbec nepoznám, a občas sa ma opýtajú aj na predpoveď. Ak mám pri sebe podklady, ochotne im odpoviem, ak nie, poviem im, aby mi zavolali. Denne vybavím veľa telefonátov a ľudia sa pýtajú hlavne na počasie v destinácii, do ktorej sa chystajú na dovolenku.

Stane sa, že pre pokoj zvedavcov počasie trošku prikrášlite?

– Neklamem ani si nevymýšľam. Keď mi povedia, že večer idú napríklad na opekačku a potrebujú dobré počasie, poviem im, že urobím všetko, čo bude v mojich silách. Ak náhodou príde búrka, neklamem, lebo zastaviť búrku nie je v mojich silách.

„Schytali“ ste na ulici za nepresnú predpoveď?

– To sa mi zatiaľ ešte nestalo. Ľudia sa väčšinou ozvú cez telefón. Stáva sa, že predpoveď nevyjde na sto percent. Keby som bol úplne presný, mohol by som ísť predpovedať na dvor kráľovnej Alžbety. (smiech)

Odmenou za vašu prácu sú aj pohľadnice z dovoleniek, ktoré vám ľudia adresujú zo všetkých kútov sveta. Aj vďaka nim ste už precestovali celú zemeguľu. Paradoxne vy ste nikdy neprekročili hranice Európy. Prečo?

– Cestovanie ma nikdy nelákalo, ale všetko ma zaujíma. Keď mi diváci pošlú pohľadnicu s krásnym miestom, všetko okolo neho si pozriem na internete. Ja som bol napríklad len v Ženeve, Moskve či v Čiernej Hore.

Detstvo ste strávili na východnom Slovensku v dedinke Lastovce v okrese Trebišov. Vraciate sa aj dnes do tých končín?

– Už tam nechodievam, lebo okrem toho, že je to veľmi ďaleko, už tam nikoho nemám. Rodičia i dvaja mladší súrodenci už zomreli. Staršia sestra ešte žije v Humennom. Na tento kraj mám však len pekné spomienky. Ako chlapec som veľa času strávil aj na poli, keď sme ako deti pomáhali rodičom. Bol to úplne iný život ako ten mestský.

Pochádzate z rodiny súkromného krajčíra. Nalepilo sa niečo na vás z tejto oblasti?

– Otec ma viedol k tomuto remeslu, takže niečo som sa naučil. Vedel som si ušiť nohavice, dokonca som sa pokúšal aj o sako. Keď sa nám s manželkou narodili deti, snažili sme sa ušetriť každú korunu, a tak som im veľa vecí šil. Dcéry sa tiež chopili krajčírskeho remesla, a keď mali čas, niečo vytvorili aj pre svoje ratolesti.

Máte dve dcéry, ale ani jedna z nich nechce predpovedať počasie. Staršia pracuje v počítačovej firme a mladšia je lekárkou. Na čo ste kládli dôraz pri ich výchove?

– Vždy som ich viedol k tomu, aby sa dobre učili a vedeli sa pekne správať. Obidve sa narodili vo Zvolene, kde sme istý čas bývali a ja som pracoval na letisku Sliač. Som však rád, že sme sa neskôr presťahovali do Bratislavy, kde mohli bez problémov študovať a nemuseli bývať v internáte. Obom som sa snažil vytvoriť vhodné podmienky, aby všetko zvládli.

Pred štrnástimi rokmi vás zastihla tragická udalosť. Pri dopravnej nehode ste prišli o milovanú manželku a odvtedy ste zostali na dcéry i domácnosť sám.

– Z toho osudného dňa si nič nepamätám, lebo som mal spätný výpadok pamäti a utrpel som otras mozgu. Ani som nevedel, že manželka zahynula. Oznámili mi to až neskôr a bolo to strašné. Zvykal som si bez nej veľmi ťažko. Staršia dcéra už mala v tom čase vlastnú rodinu, mladšia študovala medicínu, takže som v byte neostal sám. To si neviem ani predstaviť, bolo by to hrozné.

Aj táto udalosť vás prinútila starať sa o domácnosť a zvládať všetky ženské práce. Nikdy ste neuvažovali o tom, že by ste si zaobstarali pomocnicu v domácnosti?

– Varenie ma vždy bavilo, to som sa nemusel učiť. Upratovanie som dovtedy nechával len na ženské osadenstvo rodiny, ale keď som zostal v byte sám, nemal som na výber, len sa tie veci naučiť. Dnes si bez problémov vyžehlím košeľu či umyjem okná. Nie je to však moja obľúbená činnosť, takže to nerobím každé dva týždne. (smiech)

Po čom siahnete, keď si potrebujete oddýchnuť a načerpať novú energiu?

– Keďže mám sedavé zamestnanie, vo voľnom čase sa snažím hýbať. Buď hrám tenis, alebo si idem s deväťročným vnúčikom zahrať futbal, prípadne sa vyberiem na prechádzku do lesa.

3 NAJ JOZEFA IĽKA

Najkrajšie ročné obdobie: – Teplý polrok – od marca do októbra.
Najobľúbenejšia hudba v aute: – Rádio v aute nemá svoje miesto, lebo ma to vyrušuje pri šoférovaní.
Najhrávanejší šport:

– Tenis.