Keďže v období, v ktorom sa seriál odohráva, som bola dieťaťom, základný pocit alebo náladu som si preniesla z vlastného detstva. Ale, samozrejme, mám tisíckrát napozerané filmy aj seriály z toho obdobia. Taktiež som si pomáhala starými fotografiami v časopisoch, ktoré sa dajú, našťastie, relatívne ľahko dohľadať.

V prvom rade na charakter postavy, jej zamestnanie v seriáli, na spoločenské postavenie… Ale dôležité bolo aj to, aby sa jedna postava nepodobala inej vkusom, aby sa v jednotlivých obrazoch nestretali podobne oblečené postavy  – čo je však tak trochu „proti“ tej dobe, keďže vtedy sa ľudia obliekali podobne, lebo nemali veľmi na výber. V obchodoch zďaleka nebola taká ponuka ako dnes a bežne sa stávalo, že kamarátky či spolužiačky mali vo svojom šatníku rovnaké sukne, nohavice aj pulóvre. Ale v seriáli by to diváci nemali brať ako chybu, pretože sa snažíme, aby mala každá postava svoj osobitý štýl.

Iná bola móda v Československu a iná na Západe. Vo všeobecnosti sa k nám trendy dostávali oveľa neskôr, lebo sme žili „za oponou“. Móda bola poznačená popkultúrou – hlavne koncom 80. rokov. Seriál Sľub sa začína v 84. roku, tieto prvky tam preto ešte nie sú také viditeľné. V globále však platí, že celá silueta dáva dôraz na široké plecia. Postupne sa v šatníkoch začalo objavovať viac prvkov športovej módy, výrazné až neónové farby a biele ponožky. Na módu začali mať vplyv hudobné ikony. Ženy si hľadali vlastný štýl. Typické boli vysoké pásy, voľné balónové nohavice a sukne a všade, kde sa dalo, vypchávky. A, samozrejme, na hlave trvalá! (Smiech.)

Voľakedy som si hovorila, že konečne odišli z módy tie otrasné veľké vypchávky na pleciach, ale medzičasom som už na to zmenila názor a dnes som rada, že sa stále predávajú, pretože nám pomáhajú vytvoriť „ducha doby“. (Úsmev.) Za seba však ani neviem, čo by som ešte vypichla. Keďže sa živím ako kostýmová výtvarníčka, pozerám sa na kostýmy cez inú optiku. Nie cez svoj osobný vkus. Takže ťažko povedať. Ale sú kúsky, ktoré sú pekné doteraz.

Na začiatku to pre niektorých bol asi trošku šok, ale nikto sa nám zatiaľ v kostymérni nezrútil. Myslím, že do veľkej miery sa to ľahšie berie, keď si uvedomia, že v tom nie sú sami. (Úsmev.) Je to kolektívna vec a všetci sú rovnako „doobliekaní“. (Smiech.)

Vo všeobecnosti to drvivá väčšina hercov prijala ako „hru“ a ku kostýmom sú oveľa tolerantnejší, než keď nakrúcame niečo zo súčasnosti. Veľa kostýmových skúšok, ktoré sme mali s hercami z tohto seriálu, bolo vyslovene zábavných a trvali oveľa dlhšie než zvyčajne. Ale je to, samozrejme, hlavne v mojich rukách, no je pre mňa dôležité, aby sa v tom herec cítil dobre. Kostým je preňho dôležitý – je to oporný bod pri vytváraní charakteru postavy. A tento proces mu nechcem a nemôžem robiť ťažším.

Prevažná väčšina je zo secondhandov a len nepatrné množstvo vecí dokážeme nájsť v súčasných obchodoch. Niežeby sa móda 80. rokov nenosila, stále sa nosí, ale je už prispôsobená súčasnosti. Strihy však vychádzajú z osemdesiatok, ale sú kratšie alebo širšie. Mašle sú väčšie… Takže, aby sme nepôsobili až príliš súčasne, musíme dávať pozor na detaily. Vo veľkej miere nám s tým pomáhajú maskéri. Práve vďaka ich práci sa nám darí kostýmy udržať čo najviac v dobovom žánri. Je medzi nami veľmi úzka spolupráca.

Je to tak… Keď sme boli asi v polovici príprav, stále sme mali akútny nedostatok oblečenia pre deti. Tak sme si s kolegyňou povedali, že to skúsime formou výkupov po obciach.

Na prvý takýto výkup sme šli s malou dušičkou, či niekto vôbec príde. Ale bolo naozaj veľmi príjemným zistením, že na Slovensku je veľmi veľa milých ľudí, ktorí sa tešili už len z toho, že tie veci ešte dostanú druhú šancu a často za to ani nič nechceli. Prichádzali starší ľudia, ktorí mali odložené veci po svojich deťoch, ale aj mladí, ktorí pomáhali pretriediť zásoby svo­jim rodičom či starým rodičom. Boli to krásne momenty. Aj touto cestou by som im všetkým chcela veľmi poďakovať.

Zopár sme ich mali z výkupov a podľa nich sme dali ostatné ušiť. Rovnako to bolo aj v prípade uniforiem pre vojakov, policajtov alebo sestričky v nemocnici. Prehľadávali sme bazáre, no, skrátka, všade sme sa snažili získať čo najviac oblečenia.

Väčšinou tá, ktorá je najviac na obraze, má tých vecí najviac. V tomto smere to naozaj funguje pragmaticky. A kto sa mi oblieka najlepšie? Všetci tí, ktorých to baví a majú to trochu aj ako zábavu. Mám radosť z každej kostýmovej skúšky, kde s hercom spoločne hľadáme tú správnu cestu a na konci máme obaja pocit, že sme ju aj našli.

Nie je jednoduché obliekať do tohto seriálu príliš vysokých, prípadne „širokých“ ľudí, lebo dnešná populácia je jednoducho väčšia. Vo vintage sekáči topánku väčšiu ako 44 nenájdete a pre ženy veľkosť 40 len veľmi ťažko. A dnes to je pomerne bežná veľkosť. Takže nám nezostáva nič iné len prešívať, prípadne šiť nové veci, používať aj súčasné topánky, no také, ktoré sa na tie dobové čo najviac podobajú.