Krásna Kvetka Horváthová má šťastné manželstvo: Brali sme sa mladí a ľudia hovorili, že..Ejha!

– Nie, nepatrím. Aj na Valentína si vravím, že ak sa dvaja ľudia majú radi, nepotrebujú sviatok, aby si lásku vyznávali. Neodsudzujem ľudí, čo tak robia, ale za mňa s manželom môžem povedať jednoznačné nie. My takéto tradície nedodržiavame.

– Tento rok oslávime 22. výročie svadby. Sobášili sme sa mladí. No recept na šťastné manželstvo nemám a myslím si, že neexistuje. Je dôležité na vzťahu pracovať, počúvať sa, vyrozprávať sa, ale je to o tých dvoch konkrétnych ľuďoch, ktorí sa nachádzajú vo vzťahu. Viem vám dať recept na dobré kysnuté koláče, ale nie na šťastné manželstvo. Ak príde problém, dôležité je, či vedia manželia za ten vzťah zabojovať alebo to vzdajú. Je veľa premenných, na ktorých vzťah stojí a padá.

– Mala som 22 rokov, manžel 28. Brať sme sa nemuseli, nečakali sme bábätko, ale vravím, že sme sa museli brať preto, lebo sme chceli. A to sme spolu chodili len tri mesiace. (Úsmev.) Často ľudia vravia, že to bol risk, pretože sme sa ešte vôbec nepoznali. No myslím si, že na spoznávanie má človek celý život. Každý vzťah je v podstate lotéria. Je mnoho párov, čo boli spolu 20 rokov a rozviedli sa. Je to vo hviezdach, niekomu to vyjde, inému nie. Som spokojná a šťastná, určite neľutujem. Môj muž je pre mňa ostrovom istoty a pokoja v tomto rozbúrenom svete.

– Paulínka má 13 rokov a je pubertiačka. Je vo veku, keď je už viac dospelá ako dieťa. Už ma dorástla. (Smiech.) Už sme „parťáčky“.

– Určite máme kamarátsky vzťah. Z môjho pohľadu je na rodičovstve najťažšie nájsť veľmi tenkú hranicu, čo áno, čo nie, aby sa to nenaštrbilo alebo nenastala nejaká nerovnováha na jednej z tých strán. Myslím si, že stále balansujem na tejto tenkej hranici, aby to bolo vyvážené a aby moje slovo malo nejakú váhu, no zároveň, aby sme to kamarátstvo nenaštrbili. Paulínka má už svoj názor a nie je vždy zhodný s mojím alebo manželovým, ale tak to má byť a je to v poriadku. Vždy to vieme odkomunikovať. Takto to ide a dúfam, že to tak pôjde i ďalej. (Úsmev.)

– Ona je taká „všehochuť“. (Smiech.) Myslím si, že Pauli je taký mix, a to nielen môjho muža a mňa, ale občas sa v nej odzrkadlí moja sestra, moja mama… A áno, v niektorých situáciách sa podobá viac na mňa. V každom prípade je rozumné a usmievavé dievča.

– Bola som neposedný extrovert! Bola som všade, kde sa niečo dialo, a keď sa nič nedialo, vďaka mne sa začalo diať. (Smiech.) Bola som neposedná, vymýšľala som, ale nie zlá. Skôr som zabávala ostatných, robila žarty. Táto moja povahová črta môže za to, že som chodila na veľa záujmových krúžkov. Ak si niekto myslí, že rodičia si prostredníctvom mňa napĺňali nejaké ambície, opak je pravdou. Oni by si po práci radšej vydýchli, no namiesto toho ma vozili na krúžky. Chodila som na výtvarnú, klavír, spev, dramatický krúžok, do Slovenského rozhlasu, na dabing, neskôr aj do televízie a popri strednej škole som chodila aj na muzikálovú školu. Bola som akčné dieťa. (Úsmev).

– Moje začiatky ovplyvnili recitačné súťaže, na ktoré som chodila. Pani učiteľka vo Večerníku videla inzerát, že do detskej rozhlasovej dramatickej družiny zháňajú detské hlasy, a tak oslovila mojich rodičov. A tam sa to začalo. Od ôsmich rokov som začala chodiť do Slovenského rozhlasu. V tom čase som sa akurát naučila plynulo čítať. (Úsmev.) Stretávala som sa tam s mnohými významnými osobnosťami – Karolom Machatom, Zdenkou Studenkovou, Vierou Strniskovou, Miškom Dočolomanským, Františkom Dibarborom. Keď mi povedal pán Ladislav Chudík „kolegynka“, boli to pre mňa obrovské a silné zážitky, ktoré mi nikto nevezme. Do relácie Crn Crn som sa dostala cez fotografický krúžok, kam prišla natáčať televízia, a vďaka mojej komunikatívnosti ma pozvali na kamerové skúšky, následne ma vybrali do relácie.

– Áno, a rôznorodé. Vďaka muzikálovej škole som sa zasa dostala ku kapele Tublatanka, kde som chvíľu robila vokalistku. (Úsmev.) A spolu s nimi som bola v roku 1994 na súťaži Eurovízia v Dubline.

– Dodnes som nezistila, či som ranné vtáča alebo nočná sova. (Smiech.) Ono, ťažko si zvyknete na niečo, čo máte dva- či trikrát do týždňa. Niekedy sa mi vstáva s väčšou ľahkosťou, inokedy nie. Ale keď sa pýtam kolegov, majú to rovnako. (Úsmev.) Vždy je to narušenie istého biorytmu. Do práce ráno vstávam 3.15. A musím povedať, že odkedy máme psíka, budí ma pravidelne aj cez víkendy a dni, keď som doma.

– Budí ma približne o piatej ráno, pretože mi oblizuje tvár, až kým nevstanem. Prípadne sa prebúdzam na to, že mám psí jazyk v uchu. (Smiech.) Ale mne to vyhovuje. Kým sa zvyšok rodiny prebudí, mám čas pre seba. Zacvičím si jogu, idem s Fany na prechádzku, čo znamená 30 až 45 minút rýchlej chôdze, pretože ona letí ako šarkan a ja s ňou, či chcem, či nie. (Smiech.) Urobím si raňajky, kávičku, vyvalím sa na gauči a Fany so mnou. Pozriem si film, seriál, prečítam knihu, ožehlím alebo navarím a keď stíham aj napečiem...

– Odkedy naše dieťa vníma svet, sme fanúšikmi Eurovízie. Pretože cez hudbu sa dostávate bližšie ku krajinám a mnoho sa o nich dozvedáte. Dostávate sa k mentalite a cíteniu národa, veď cez hudbu sa mnohé prejaví. Plánovali sme ísť na najbližšiu, ja by som si zaspomínala, ako som v nej zamlada účinkovala, a Paulínka by mala zážitok. Sme sklamaní, že nebude práve pre kovid. Ale keď toto pominie, na Eurovíziu určite pôjdeme. Pevne verím, že všetko má svoj začiatok a koniec. Aj kovid, i keď ho ešte nevidíme, ale má.

– Možno ľudia potrebujú akési rozptýlenie v živote, a tak si so záujmom prečítajú niečo šokujúce o iných. Niečo, čo potom môžu komentovať na sociálnych sieťach, rozoberať to so známymi, kolegami...

– Raz sa mi stala taká trošku nepríjemná vec priamo v živom vysielaní. Počas rozhovoru za mnou stál kôň so svojím trénerom. No po ceste v jednej chvíli prechádzalo nákladné auto a kôň sa splašil. Pocítila som iba náraz do chrbta a letela som na zem. Bola som roztrasená a vyľakaná. Ale, našťastie, sa mi nič vážne nestalo, mala som len boľavý, opuchnutý a fialový členok. Na záver sme sa potom s kolegami zasmiali, že som na vlastnej koži zažila vetu: „Čo si sa s koňom zrazila?“ (Smiech.)

– Sú dni, keď ani mne slnko nesvieti tak, ako by som si priala, a vtedy sa negatívne veci ku mne dostanú viac ako v tie slnečnejšie. Ale väčšinou si to nevšímam a robím si svoje. (Úsmev.)

– Ak máte pocit, že nemáte byť za čo vďačné, choďte von a nadýchnite sa. Zatvorte oči a počúvajte svoj dych. Treba si uvedomiť, za čo by sme mali byť vďačné, a dnes ešte o kus viac. 

✔ Čo ste sa na učili počas pandémie?

– Robiť manikúru. (Úsmev a ukážka krásnych nechtov.)

✔ Máte nejaké silné zlozvyky?

– Fajčila som od osemnástich rokov s menšími či väčšími prestávkami. Už som prestala.

✔ S kým najradšej nakupujete?

– S dcérou Paulínkou. Keď sa jej niečo nepáči, vždy mi to úprimne povie, spoločne sa zasmejeme. Oblečenie si už odo mňa aj požičiava. (Úsmev.)