Krásna Zuzka Porubjaková, tak ako ju nepoznáte: Vytetovala si..WAU, išli by ste do toho aj vy?

– Vďaka mojej zázračnej pestúnke Elenke. Je to môj anjel. S Emkou bola už od roka. Mysleli sme si, že s Oskarom bude tiež od roka, ale keďže bola s nami akoby v jednej domácnosti, oveľa skôr si na seba zvyk­li. Oskar je bezproblémový, druhé dieťa, na ktoré už nie som taká naviazaná, nemá len mňa, ale aj Emku. A vďaka Elenke a mužovi mám pocit, že sa to dá. Umožnia mi na pár hodín odísť. A mne sa zase až tak veľa pracovať nechce. (Úsmev.) Teraz je to taký fajn stred.

– Keďže som začala robiť už skôr – počas pandémie som skúšala v divadle, chodila do dabingu a občas som niečo nakrútila –, nebolo to také zlé, že hii, po roku sa vraciam! Mala som trošku trému. Keď som išla v aute, pustila som si pesničku a hovorila si, že: „Uaa, Zuza, čo to je, že máš takú trému?“ Je to prirodzené a normálne, ale všetci boli ku mne veľmi dobrí, zlatí, veľmi ma podporovali a vytvorili fajn atmosféru. (Úsmev.)

– Vždy mi niekto chýba, keď s ním strávim viac času a potom sa zrazu odmlčí. Všetkých kolegov mám rada, takže som sa tešila, že ich uvidím. Áno, chýbali mi.

– Určite je. Prvýkrát je vždy prvýkrát. Pri Emke som nevedela, do čoho idem, netušila som, čo je byť mamou, aké to je, aká je tá zodpovednosť, strach, láska. Všetko bolo pre mňa nové. To druhé tehotenstvo som už vedela, čo to znamená, aj pôrod, že začiatky nie sú vždy ľahké. Ale bola som na to pripravená, vedela som, že sú to len obdobia, že všetko sa neustále mení, no ťažko sa to aplikuje, keď to človek predtým nezažil.

– Boli sme u brata v kuchyni a išli sme podľa kalendára. S mužom sme sa nezhodli, každý mal nejaké iné a prišlo Oskar. A ja: „Oskar! Tak to sa potom bude písať, že Porubjaková má Oskara.“ Veľmi sme sa na tom smiali a zrazu som si uvedomila, že jediný Oskar, ktorého poznám, je Oskar Rózsa, toho mám veľmi rada, je to úžasný, talentovaný človek a je to také atypické meno. Vzniklo to z fóru, že budem mať Oskara, a ako inak ho mám získať, ak nie takto? Tak je Oskar. (Smiech.)

– Sú úžasní. Myslím si, že majú do života fantastické povahy. Emka je trošku drama queen. (Smiech.) Ale pri oboch mám pocit, že vnútorne vedia, čo chcú, a to sa mi na nich páči. Sú hrdí, nebojácni, pomocní. Emka je mierumilovná. Aj v škôlke mi stále hovoria, že ona skôr spája ľudí. Dosť sa uráža, ale o dve minúty ju to prejde. A Oskar je zase taký „šarmer“ – stále sa na všetkých usmieva, má jamky v lícach. Som na nich veľmi pyšná.

– Bála som sa toho. Sú medzi nimi presne štyri roky. Tým, že je dievčatko, má v sebe viac to materstvo a je starostlivá, no miestami som videla, že keď mal viac pozornosti, bola zaseknutá, ale trvalo to veľmi krátko. Pre pandémiu nechodila asi tri mesiace do škôlky, boli veľa spolu a vidno, že sa veľmi ľúbia. Oskar v nej vidí vzor, chce po nej všetko opakovať. Je krásne sledovať ich vzťah. Ako súrodenci sa občas nahnevajú jeden na druhého, berú si hračky, ale základ v láske majú veľmi silný. Keď sa objímu, v očiach to je. Vedia sa na sebe rehotať a som rada, že majú jeden druhého.

– Ja rozmaznávam. Som dobrý policajt, on zlý. A to si myslel, že on bude ten dobrý. (Smiech.) On určuje hranice. V jednom momente povie dosť napríklad pri pozeraní televízie, lebo ja im ich neviem prirodzene dávať. Ale on je tiež priveľký dobrák. (Úsmev.) No vidí, že pri mne, ktorá im dovolí všetko, musí byť trošku tým tatom. Možno s tým veľakrát nie je úplne stotožnený, ale som vďačná, že ho v tomto máme. Na druhej strane je flegmatik. (Smiech.) Proste ich má, keď treba, v tom dobrom zmysle, v paži. Vinou korony bol veľa na home office, tak si myslím, že má k deťom úplne iný vzťah. S Oskarom bol v období od pol roka do roka často a sám povedal, že keby chodil normálne do práce, nevidel by ho vyrastať. V tomto som pandémii vďačná, že on a deti si mohli seba navzájom viac užiť.

– Áno, pred rokom sme mali svadbu iba so svedkami v Grasalkovičovom paláci, máme vytetované obrúčky. Už som Zuza Bartoš Porubjaková, len si to ešte nie vždy píšem. (Smiech.) V pondelok som išla na úrad a ďalší piatok sme sa brali. Boli sme zasnúbení, otehotnela som a chcela som si aspoň pohárik dať po svadbe, predsa len, je to tlak. A teraz čo? Budem s bruchom alebo tesne po pôrode? Chcela som si dať nejaké normálne šaty. Nakoniec som mala krásne šaty z obchodu za 30 eur a od Ďurkovej sestry lúčnu kyticu.

– Ďurko by podľa mňa nechcel nosiť prsteň a ja som sa vždy chcela dať tetovať. Ani neviem, či som to povedala nahlas, ale on navrhol, že či si niečo nedáme vytetovať, a ja som sa veľmi potešila. Ja mám 3 bodky, on 2 čiarky. Nič to neznamená. Keby sme sa náhodou rozviedli, aby sme si to mohli doplniť, aby to nevyzeralo ako obrúčka. (Smiech.)

– Budeme pracovať. Mám natáčať jeden seriál, koncom augusta začínam skúšať v Astorke hru Nevesta, na čo sa veľmi teším, pretože to bolo odložené, medzitým sme skúšali menšie predstavenie Rudo s Jakabom, Miezgom a Kemkom. Takže to budeme teraz dohrávať. Určite sa však vyberieme niekam na Slovensko na nejakú chatu alebo na svoju chatku, ktorú prerábame. Vidím to skôr na lokálne záležitosti. Možno niečo vznikne spontánne, že pôjdeme ku kamarátom do Chorvátska, ale uvidíme. Mám pred pandémiou rešpekt.

– Chcela by som ísť na Maldivy. Tam som nikdy nebola a chcela by som tam ísť s mužom, bez detí. Mať domček pri tyrkysovej vode a len sa do nej hodiť. (Smiech.) To je môj sen. Boli sme na Seychelách, očarilo ma to. Bola to divočina, ale krásna. Aj na Bali sa mi páčilo. Ani neviem prečo, mám Maldivy také vysnívané. Išla by som kamkoľvek. Teraz mám pocit, že je to vzácnosť, ale viem, že to počká, že azda to všetko pominie. Myslím si, že vidieť svet je krásne. Chcela by som ešte veľa vecí vidieť, dúfam, že sa mi to podarí.

– V tomto som trošku tradičný typ, asi je v tom aj strach alebo rešpekt. Som taká Račica, rada som doma, vo svojom hniezdočku. Pre skúsenosť človeka, pre rozvoj ľudskej bytosti je dobré bývať aj v zahraničí a uvedomiť si, že sme tu takí malí na Slovensku a svet je o niečom inom, aj čo sa týka kultúr a náboženstiev. Som v tomto trocha strachopud a milujem svoju prácu, ktorá je trošku odkázaná na jazyk, ale to sú asi výhovorky, skôr to vnímam ako svoju slabosť. Nie som ešte taká „free“. (Smiech.)

– Už ani neviem oddychovať. Keď sa zrazu ocitnem bez detí, tak som akoby stratená a učím sa to. Ale pre mňa je oddych aj to, keď len tak ležím alebo si nahrávam odkazy s kamarátkami. Minule som si uvedomila, keď som sedela v tráve a jedla som obed v nejakom parku, že to je pre mňa najkrajšia forma relaxu. Nepotrebujem na to veľa, len seba a kus prírody. (Úsmev.) 

✔ Čo najradšej varíte?

Neviem variť. (Smiech.) Ale nie, slepačiu polievku.

✔ Čo vám na ľuďoch najviac prekáža?

Pýcha.

✔ Váš obľúbený šport?

Milujem tanec. Ten vní- mam ako relax, lásku, šport.