Krehká Johanka z Dunaja: S mejkapom sa mení na INÚ ženu, NESPOZNÁTE ju! To ani pravda nie je

Keď zablúdite do Galérie mesta Bratislavy, ktorá opatruje poklady barokového maliarstva a sochárstva, určite sa pristavíte pri portréte mladej ženy oblečenej v modrých hodvábnych šatách, ktorej nepatrný úsmev je rovnako hypnotizujúci ako úsmev Mony Lisy, píše Šarm.

Je to podobizeň kontesy Johany de Walderode, ktorá prežila celých jedenásť rokov v prešporskom ústave kongregácie de Notre Dame na výchovu mladých šľachtičien. Opustila ho ako 24-ročná v roku 1764. Nad školou, kde sa poskytovalo dobré vzdelanie, držala ochrannú ruku osvietená cisárovná Mária Terézia a vyhľadávali ju aristokratky zo širokého okolia.

A ako súvisí vzácny obraz s Máriou Schumerovou (28)? Keď sa herečka postaví k portrétu „Dámy v modrom“, vyzerajú ako príbuzné, ktoré delia tri storočia. Kto verí na reinkarnáciu, mohol by rovno povedať, že sa vzdelaná kontesa Johana vrátila v modernej podobe. „Áno, máme spoločné črty, samozrejme, portrét je prispôsobený svojej dobe,“ usmieva sa Mária, ktorá vstupuje do našich obývačiek ako Johanka zo seriálu Dunaj, k vašim službám.

Článok pokračuje na ďalšej strane >>>

Mária Schumerová v rozhovore pre Šarm prezradila viac o sebe a svojich názoroch na život.

Podmienkou prijatia dievčat spomínanej školy, kam chodila aj aristokratka Johana de Walderode, bolo dobré zdravie, dobrá povesť a poslušnosť. Hlavne s ohľadom na poslednú podmienku – ste rada, že žijete v 21. storočí?

Všetko má svoje za a proti, lebo mám pocit, že niekedy, keď dáte ľuďom príliš veľkú slobodu, nevedia s ňou narábať tak, aby sa udržali v istých mantineloch slušnosti a morálky. Ale všeobecne áno, som rada, že žijem v tomto veku. Dokonca by som ani nechcela žiť dobu mojich rodičov či starých rodičov, lebo mám pocit, že práve dnes mám všetky možnosti sveta. Môžem sa rozhodnúť iba ja sama. Môj mantinel je „iba“ moje svedomie.

Nemáte pocit, že od žien sa stále vyžaduje istá poslušnosť?

Bola by som rada, keby sa ženy posunuli k ešte väčšej slobode. Hrám v predstavení Krása nevídaná, ktorá sa dotýka aj týchto otázok. Ženy by mali byť v spoločnosti viac ocenené a docenené na úroveň mužov. Na ženy a dievčatá aj dnes doliehajú vety typu: „Buď poslušná“, „Nehovor veľmi svoj názor“, „Čo si myslíš, že na teba čakajú?“ alebo poučenia od starších žien: „Ja som trpela, môžeš aj ty“. Takže áno, mohli by sme sa viac posunúť.

Vaša seriálová Johanka je v istom zmysle rebelka. Kreslí na svoju dobu odvážne obrazy s nádychom erotiky, na druhej strane je to dobrá dcéra, ktorú vydajú za dobrú partiu do bohatej „dobrej“ rodiny podnikateľov. Veľmi nemá do svojho osudu čo povedať, rodičia sa dohodli...

Áno, Johanka maľuje výjavy, ktoré nie sú komfortné pre všetkých. A vydaj? Ten si želala, je bezhlavo zamilovaná, žije svoj sen a ide si za ním. Je smrteľne chorá, má nedostatok času, ale chce veľa stihnúť. Keby som bola na jej mieste, možno by som konala takisto. Ak by mi niekto povedal, že mám len pár mesiacov života, chcela by som sa s ním nejako vyrovnať a asi by som si chcela naplniť ešte to, čo môžem, a žiť tak „normálne“, ako sa len dá. A ona to robí. Dokonca hoci vníma, že pre Petra Kučeru nie je tou pravou životnou láskou, je ochotná aj odpúšťať a veľa tolerovať...