Máte syna Adamka a dcérku Charlotte. Aký majú vzťah?
– Charlottka ho miluje. A Adam, na moje prekvapenie, nielenže ju miluje, ale on by ju na rukách nosil. On je niekedy rád, keď idem do Bratislavy a on s ňou môže ostať. Hovorí: „Keď ty si preč, tak ja som jej dobrý a je na mne zavesená.“ Ani sa mi nechce veriť, že môže byť medzi nimi taký krásny vzťah.
Začína už s Adamom trieskať puberta?
– Zatiaľ nie. Dajme tomu, že má iný slovník, ale zatiaľ sme tak v rámci normy. Vždy sa zamyslím, čo všetko som už robila v pätnástich, a on je taký zlatý a poslušný. Tak si klopem, azda mu to vydrží. (Úsmev.)
Zdedili po vás deti povahu?
– Žiaľ, áno. (Smiech.) Teda o Charlottke zatiaľ neviem. Ona je také dobré dieťa a ja som bola otrasné. Musela som byť stredobodom pozornosti, stále som spievala Slovensko krásne a nikto zo známych s nami nechcel chodiť na dovolenky. Otravná som bola. Keď sme boli na pláži, chcela som ísť domov. Keď sme boli doma, chcela som ísť na pláž. Keď sme mali večeru, chcela som raňajky. A len byť stredobodom pozornosti svojich rodičov. A keď som bola tehotná s Adamkom, otec mi hovoril: „Prajem ti, aby bol taký odporný, ako si bola ty! Aby si vedela, čo sme s tebou museli znášať!“ Len to, chudák, nečakal, že sa rozvediem a bude mi musieť pomáhať. Malý bol viac s ním ako so mnou. (Smiech.) Takže si to užil druhýkrát. Adamko bol vo veľkej miere v tomto po mne. A teraz je vlastne tiež po mne, lebo som super baba a on je super chalan. (Úsmev.) Charlottka je zatiaľ anjelik, asi po mne nie je. (Smiech.)
