Krutý OSUD známej košickej herečky: Rakovina ju pripravila o muža, teraz jej SMRŤ vzala i dcéru

Koľko toho dokáže vydržať jedna žena, matka? Keď sa dcéra herca Dušana Blaškoviča Ľubica pred rokmi vydávala za fešného herca Petra Raševa, netušila, čo im pripraví osud. Obaja spolu pôsobili v košickom Štátnom divadle, postupne sa im narodili dve dcérky a všetko vyzeralo byť v poriadku.

Lenže neskôr sa situácia zmenila ona postupne prišla o mnohé z toho, čo tak veľmi milovala. Pred rokmi ich spolu s manželom prepustili z divadla, potom jej muž ochorel na zákernú rakovinu a už mu nebolo pomoci a napokon len pred mesiacom jej smrť vzala aj mladšiu dcéru.

Keď herečke Ľube Blaškovičovej zomrel pred jedenástimi rokmi jej manžel, herec Peter Rašev, zostali jej na neho a na tridsať spoločných rokov už len dojímavé spomienky. V jeden deň sa totiž v ich živote všetko kruto zmenilo. Ľuba zobrala do ruky telefón a našla v ňom mamičkino číslo. Dlho sa ju snažila chrániť, aby nemusela znova prežívať to, čo pred pár rokmi s ockom. Prišlo mu zle pri nahrávaní v rozhlase. O dva dni zistili, že v tom má prsty rakovina, a na štvrtý zomrel. „Mami, ja som ťa vtedy podržala, teraz musíš ty mňa.“ Herečka Ľuba Blaškovičová (64) sa ocitla v rovnakej situácii. Jej manželovi tiež zistili rakovinu.

Mama si ju po sobáši s Petrom Raševom zavolala k dverám: „Lubinka, ale kedykoľvek, kedykoľvek sa môžeš vrátiť domov.“ Ľuba sa musela usmiať. Jej rodičia tomu vysokému štíhlemu krásavcovi z východu jednoducho neverili. Obaja boli deti leta – Levy. Tí sa zožerú! – prorokoval otec, herec Dušan Blaškovič. Miloval všetky tri svoje dcéry, ale na Ľubku, ktorá šla v jeho šľapajach, bol vo svojom vnútri o čosi citlivejší. „No, na vás!“ pripíjal im na prvé výročie svadby. „Nikdy by som neveril, že vám to tak dlho vydrží.“ Všetkých rozosmial, aj keď to myslel vážne.

Ľuba za mužom, ktorého si vybrala, odišla na druhý koniec republiky. Hoci pre ňu bol východ na konci sveta. Ak nie ešte tesne za ním. Tam má naozaj žiť? Túto otázku si však nakoniec kládla len dve hodiny po vystúpení z vlaku na košickej stanici. Za ten krátky čas sa totiž z ľudí okolo nej stala jej rodina. Nakoniec ku Košiciam prirástla ako zaštepený konárik k jabloni.

Už to bol pevný konár, keď ho začal kmásať Mečiarov minister kultúry. Najskôr Petrovi vzali stoličku šéfa košickej činohry, aby z nej mohli pozbíjať kreslo pre svojho šéfa spojeného prešovského a košického divadla. Mačkopes, tak nazval Peter tento nový spletenec, a vzápätí skončil s výpoveďou na ulici. A Ľuba s ním. On preto, že nedržal hubu a krok, ona z akýchsi „organizačných“ dôvodov. Zobrali mu divadlo – javisko, jeho postavy, divákov a ich potlesk... Mal štyridsaťštyri a oni ho pochovali. Zaživa. No nikto neplakal, akoby zahrabali za domom len mŕtveho psa.

Tak sa oplakával on sám. Mužské slzy nemá byť vidieť, tak ich chcel skryť v pohári whisky. Možno sa mu to darilo. Nie však pred Ľubou. Dvíhala ho zo zeme tak, aby nikto nevidel, že padol. Týždne, mesiace, roky. Mala pocit, že už nevládze, že už nechce, že musí odísť, ale... To je tak s osudovými mužmi. „Poviete si – keď ho nechám, čo s ním bude?“ Založili spolu divadlo. Svoje vlastné. V ňom mohol byť opäť sám sebou. Keď písal svoju autorskú hru Karanténa, akoby to vzal doslova. Hlavný hrdina bol herec, človek, ktorý prebýva v karanténe medzi dvoma životmi. Z toho posledného odišiel po tom, čo oslávil svoje päťdesiate narodeniny. Tam všetkým svojim priateľom oznámil, že má rakovinu, že sa nechce liečiť a už len čaká na smrť. O svojej diagnóze Peter vtedy ešte nič netušil. On si ju do svojho života prosto sám napísal.

Ľuba práve vychádzala zo sprchy, keď sa jej pred očami zosypal na zem. „Peťko, preboha...“ snažila sa ho prebrať, zavolať doktora, obliecť sa. Všetko naraz. On sa medzitým sám postavil na nohy. Bolo šesť hodín. O siedmej sa začínal ples, ktorý mal moderovať. Keď Ľuba vybehla z izby, bol preč. Našla ho na plese. Hovorilo sa mu ťažšie, ale v podstate si to nevšimol nikto. Snáď len ona a ich priateľ – lekár. Peter sa však o tom nechcel rozprávať. Žije? Žije! Načo to rozmazávať.

Lenže rozmazávať sa mu začali písmenká pred očami. Jemu, čo bez prípravy dokázal načítať tridsaťstranovú poviedku v rozhlase na prvýkrát. Perfektne. Vtedy súhlasil s magnetickou rezonanciou. A to bol deň D. Život odmietol rešpektovať, že jeho Karanténu dávno stiahli z repertoáru. Vrátil mu hlavnú postavu. Hraj!

„Máš už výsledky?“ volala mu vystrašená Ľuba. „Mám...“ Jedno slovo, a ona vedela, že je opitý. „Štyri,“ ukázal na prstoch jednej ruky. Štyri nádory v mozgu. A to bol len začiatok. Ďalšie vyšetrenie ukázalo primárny nádor – na pľúcach.

„Čo sa deje?“ volala kamarátovi lekárovi, od ktorého Peter práve odišiel. A on bol ticho. „Ty si myslíš, že je to na ,péenku‘?“ pokračovala vo svojich naivných otázkach a on stále mlčal. „Takže to vyzerá na priame ohrozenie života?“ Konečne počula, ako sa v telefóne nadýchol: Hej! Kristepane, koľko má pred sebou? Rok? A on jej povedal – nie, možno pár dní, týždňov...

Vždy bola silná. Manželova diagnóza ju nezložila na kolená, ani tá strašná perspektíva niekoľkých týždňov života. Až slovo – neoperoveteľný. To znelo ako ortieľ smrti. Keď sa dozvedela o antioxidantoch, potravinových doplnkoch, ktoré dodávala istá psychotronička, neváhala: Chcem! No a čo, že tomu doteraz neverila, no a čo, že nechápala, čo s jej mužom môžu urobiť. To teraz nebolo dôležité. Ak sa im podarí, aby s nimi zostal do leta, do Vianoc – vďakabohu. Jeho stav sa zhoršoval z hodiny na hodinu. Večer ho uložila do postele a ráno tam našla starca, ktorý si nevedel spomenúť, ako sa volá.

Ale potom sa stalo niečo zvláštne. Nádory v hlave sa takmer úplne stratili. Dokonca aj z pľúcneho nádoru veľkého ako kameň zostala len skalka. Načas. Za ten ďalší rok a pol nádeje bola vďačná.

Tesne pred minuloročným Valentínom Petra odviezli v bezvedomí do nemocnice. O dva mesiace mali osláviť tridsiate výročie svadby. Kúpila dve letenky do Ríma netušiac, či sa preberie, a ak aj áno, či sa konca apríla vôbec dožije... Bláznivý nápad, ktorý nakoniec vyšiel. Leteli na jeho vodičský preukaz a pas s vypršanou platnosťou. Áno, bláznivé...

Ľuba si uvedomila, že strašne chcela, aby žil, strašne mu nechcela dovoliť odísť. No keď ho znova nechávala v nemocnici, niečo jej povedalo – stačilo. Bola už na odchode a vrátila sa odo dverí, aby mu dala pusu. Ľúbim ťa, láska moja... zašepkal jej na rozlúčku.

Asi o pol jednej si doma sadla na posteľ a pozrela sa hore k nebu. Sama nevedela, komu sa prihovára: „Prosím vás, čokoľvek alebo ktokoľvek tam ste – ak to nemá byť lepšie, nech sa to, preboha, skončí.“ O hodinu jej volali, že Peter zomrel. Potreboval, aby ho pustila. Jej statočný princ na bielom koni neodišiel, kým nevedel, že môže.

Lenže toto nebola jediná rana od života, s ktorou sa Ľuba Blaškovičová musela v živote vyrovnať. Jej mladšia dcéra Katarína mala našliapnuté na skvelú kariéru. Bola herečka, ale aj šikovná akrobatka a svoje šťastie sa rozhodla ísť vyskúšať do Španielska.

Tam sa živila ako herečka, ale aj ako pouličná umelkyňa a akrobatka. Zrejme tam sa ale dostala aj k drogám, s ktorými potom roky bojovala. Jej závisloť od drog ju dokonca dohnala k tomu, že pod ich vplyvom zaútočila na svoju vlastnú mamu. Tá v zúfalej snahe svojej dcére pomôcť a dostať ju na nariadené liečenie na ňu podala aj trestné oznámenie. Dcéra tak nejaký čas strávila vo väzení. Žial, nič nepomohlo, tento nerovný boj sa jej nepodarilo vyhrať a pred mesiacom navždy odišla...