Nedoriešený problém Pavla Landovského: Chlapca mal v polepšovni!

Ak nie fenomenálnym, tak určite najosobitejším a naskrz originálnym hercom bol Pavel Landovský, umelec a dramatik, ktorý minulý víkend zomrel v stredočeskej dedinke Kytín na zástavu srdca. Signatár Charty 77, disident, blízky priateľ prezidenta Václava Havla, ale aj kritik pomerov. Preslávené výlevy zlosti na konci jeho života postupne upadnú do zabudnutia. Jeho Boháček alebo major Terazky, to sú nesmrteľné úlohy. A ďalšie filmy - Svadba ako remeň, Súkromná víchrica, Penzión pre slobodných pánov - by bez Lanďáka rozhodne neboli kultové...

Ako na slávneho otca spomína syn a aké boli originálne myšlienky tohto bohéma?

Na niekoho pôsobil ako grobian, na druhého, kto ho dôvernejšie poznal, ako mimoriadne citlivý človek. Aký bol Pavol Landovský naozaj? To pre Aha! prezradil umelcov syn Jakub (38).

Pán Landovský, v nedávnom televíznom dokumente váš otec často spomínal, že už chce umrieť. Hovoril o smrti aj s vami?

Hovorili sme spolu úplne o všetkom, ale často sme dokázali len mlčky sedieť a fajčiť. Menej je niekedy viac. O smrti? O tom sa veľmi nehovorí, človek je zmierený, ale nechce si ju pripustiť.

Aká spomienka na otca sa vám okamžite vybaví?

V tejto chvíli sa mi hlavou preháňa skôr naše posledné stretnutie. Lúčil som sa s otcom tri hodiny pred smrťou, s tým, že sa zase čoskoro uvidíme. Vôbec som to nečakal.

Veľa sa diskutuje o jeho hulvátstve navonok. Bol podobne výbušný aj doma?

Výbušnosť je priamo úmerná veku a zdraviu. Otec bol v poslednej dobe doma skôr pokojný. Rozhodne pokojnejší, než keď bol v dobrej forme. Teda v tej ukričanej forme.

V čase jeho exilu v Rakúsku ste sa niekedy videli?

Áno, stretávali sme sa, kde sa len dalo. Mal ma v pase napísaného ako syna, a tak, keď som prekročil železnú oponu, mohol som cestovať s ním. Napríklad sme išli tajne ku kniežaťu Schwarzenbergovi. Najčastejšie sme sa ale stretávali v Maďarsku.

Na nedostatok žien sa váš otec nemohol sťažovať. Nevyčítali ste mu to niekedy ako syn?

Nikdy som mu to nevyčítal. Navyše otecko s mamičkou sa rozišli, keď som mal tri roky. On mal potom iné partnerky, jednoducho to tak bolo.

Aké vlastnosti ste po oteckovi zdedili?

Moja žena hovorí, že mám po otcovi brucho. Tak len dúfam, že som zdedil rovnú a pevnú chrbticu, aby som to brucho a všetky ťažké životné situácie dobre uniesol.

Ste právnik, Nikdy ste nechceli byť herec ako on?

Ja som ako malý chlapec hral v niekoľkých filmoch. Napríklad pod taktovkou Otakara Vávru som hral vo filme Veronika pod jménem Jakub Bufka. Zvukomalebnejší pseudonym by som asi nevymyslel. Hranie síce nebolo láskou na prvý pohľad, ale ono aj to prednášanie alebo advokácie majú v sebe trochu herectva. Len tie texty si musíte napísať sami. To napokon robil aj otec, ktorý písal krásne divadelné hry.

Keď vášho otca niekto sklamal, dal mu druhú šancu?

Otec bol úplný splachovač a šancu nikomu ani nezobral. To, že sa neurážal, sa mi na ňom vždy veľmi páčilo.

Dokázal spätne uznať svoju chybu?

Sebakritiku otec veľmi nepestoval. Nebol ľútostivý, ani sa nesnažil o sebazdokonaľovanie. Práve preto som na neho hrdý, že zostal za všetkých okolností rovnaký a svojský.

Kto alebo čo ho dokázalo spoľahlivo vytočiť?

Ktokoľvek a čokoľvek. A kedykoľvek.

Po novembri 1989 sa vrátil do slobodnej krajiny. Napriek tomu mám pocit, že ho politická situácia u nás permanentne rozčuľovala. Čo ho najviac štvalo?

S tým tvrdením, že od roku 1989 žijeme v slobodnej krajine, ste optimista. Naša krajina - to sú predovšetkým ľudia, a nie tá hruda hliny, na ktorej stojí. A rovnako tak sloboda je skôr stav mysle ako voľnosť od útlaku a zákazov. K slobode raz dospejete, potom ste slobodní a žiadne väzenie alebo cenzúra vám tú slobodu nevezmú. Čo vám ale môžu vziať, je práve tá krajina, v ktorej ste sa narodili. A to sa stalo otcovi. Myslím, že sa po návrate ťažko vyrovnával s tým, že keď odchádzal, bolo jasné, kto má chrbticu a kto nie. A od novembra 1989 to nie je na prvý pohľad veľmi zreteľné.

Jeho priama a výbušná povaha boli príčinou toho, že mal aj veľa nepriateľov. Ako sa s takými ľuďmi vyrovnával?

"Po svojom, ale to je už teraz jedno. Nepriatelia Pavla Landovského sa teraz môžu hlásiť u mňa.

Môj syn Kuba (z tretieho manželstva s Evou Kašovou, pozn. red.) dokonca hral vo filme o Božene Němcovej deväťročného syna policajného riaditeľa. To zariadila moja sestra Helena, filmová produkčná.

Chalan dostal pseudonym Bufka a po milencovi svojej mamy, zubárovi-fízľovi, aby nebolo jasné, že je synom toho Landovskýho z exilu, a potom už nikdy nehral.

Ja som rodinný typ, viete? Mám rád veľa rodín. Tie ženské ma k tomu vždy prinútili, neviem, prečo sa toľko chceli vydávať. Ale so všetkými vychádzam dobre, len tá posledná manželka sa so mnou vôbec nerozpráva a jej chlapec z predchádzajúceho manželstva, Talian Pietro, mi robí strašné starosti. Chudák malý, je v polepšovni a budú ho súdiť, veľmi sa o neho bojím. Vydieračstvo, no. Oni prepadli bordel. Ale je to výborný chlapec, sedemnásť mu je. A inklinuje ku mne, radí sa so mnou. Hovorím mu - nič si z toho nerob, ja som bol tiež zavretý.