Lívia Bielovič prezradila, po čom muži v skutočnosti túžia: WAU, jej priateľ je ŠŤASTNÝ MUŽ

Vraj hovoríte niekoľkými svetovými jazykmi...
– Áno, okrem materinského ovládam český, lebo nakrúcam aj v Česku, angličtinu som začala študovať v treťom ročníku na základnej škole, bola som v jazykovej triede. Potom v piatom ročníku sme pridali francúzštinu, ovládam aj taliančinu, španielčinu som sa učila pol roka. Ale je to veľmi podobný jazyk tým románskym. A robila som aj kastingy v ruštine, ktorej rozumiem. Narodila som sa zrejme s talentom na jazyky. (Úsmev.)

Fíha, po kom ste ho zdedili?
– Vlastne ani neviem, rodičia sa učili po rusky. Možno sa to geneticky skombinovalo s maminou túžbou, aby som robila niečo umelecké, keďže moji rodičia sú právnici. Otec už zomrel, ale bol veľmi inteligentný a vzdelaný človek, viem, že sa učil po francúzsky. Vždy som pozerala filmy v originálnom jazyku...

A nelákalo vás teda prekladateľstvo?
– V šiestich rokoch som sa prihlásila na balet do tanečno-divadelnej školy v Divadle Jonáša Záborského v Prešove a tam sa to všetko začalo. Zistila som, že ma baví spievanie, tancovanie, hranie, cítila som sa v tom slobodne. Milujem umenie, kultúru, históriu. A zároveň ma veľmi ovplyvnila Libuška Šafránková, ktorá bola mamina najlepšia kamarátka. Ako malú ma Libuška vzala do divadla a povedala mi, že si praje, aby sme si tam raz spolu zahrali, a verí, že sa to splní. Ako dieťa som videla hrať aj Terezu Brodskú v divadle na Karlštejne v predstavení Rómeo a Júlia a to ma dostalo. Povedala som si, že aj ja chcem byť raz Júlia a chcem hrať. (Úsmev.) Ale podvedome mi to dala do vienka už mamička, keď ma čakala, veľmi chcela, aby som bola herečka.

Z Prešova ste odišli, keď ste mali štrnásť. Neodhovárali vás od toho rodičia?
– Áno, myslím si, že preto, že sme vychovávaní vo veľkej pokore. Očakáva sa, že miesto, kde sa narodíme a sme vychovaní, je to, kde musíme žiť aj umrieť. Robiť svoju prácu, začať o ôsmej, skončiť o štvrtej, prísť domov, postarať sa o deti, ľahnúť si spať a takto stále dokola. A ja som si povedala, že takto nechcem fungovať. Tak som z východu „utiekla“ do Bratislavy. Rada by som robila osvetu pre ľudí zo slabších pomerov, aby si verili, že môžu dosiahnuť všetko, čo si zaumienia. Uvedomila som si, že aj ja zo svojej pozície dokážem pomáhať ľuďom a meniť ich život k lepšiemu. Bola by som rada, keby sa mi podarilo postaviť niekoľko azylových domov pre týrané ženy a vytvoriť komunitné centrum pomoci.

Ako známa osobnosť sa určite stretávate aj s negatívnymi názormi. Ste s nimi v pohode?
– Áno, lebo viem, že sedieť a „hejtovať“ vie každý, ale vystúpiť z komfortnej zóny a drieť nie je pre každého. Je to o tom, nakoľko sme motivovaní, inšpirovaní, šikovní a máme zdravé pozitívne myslenie. Keď sa necháte ovplyvňovať ľuďmi, ktorí sú negatívni, nespokojní, stanete sa jedným z nich. Nie som perfektná, vidím na sebe toľko vecí, ktoré by som rada zmenila. A tak na sebe pracujem. Chcem byť každý deň čoraz lepším človekom. Je veľmi dôležité mať rovnováhu vo všetkom, čo robíme. Je nutné mať všetko v živote vybalansované – zdravie, rodinu, prácu, vzťah k sebe.

Krásne povedané. Veľa ste cestovali, je niečo, čo u nás na Slovensku chýba v porovnaní s okolitými krajinami?
– V našej krajine nie je zvykom chváliť seba ani druhých. V Amerike napríklad deti stále povzbudzujú, aby si verili, na Slovensku cítim, že to chýba. A najmä vo vzťahoch, tých partnerských.

Fajn, že ste spomenuli vzťahy. Váš priateľ je z USA, museli ste si zvykať na niečo, čo bolo pre oboch kultúrny šok?
– Stále ma chváli a vravím si: „Niečo nie je v poriadku s týmto mužom.“ (Smiech.) Od slovenských mužov toto často nepočúvate... Chváli ma za veci, ktoré sú pre mňa bežné, ale v Amerike to bežné nie je. On je z toho úplne hotový a mne to dobre padne. Ale napríklad je super aj to, že to, čo by Slováka urazilo, neurazí Američana a naopak. Oni viac riešia emócie a to v našom vzťahu cítiť.

Vy a váš priateľ pôsobíte ako veľmi zohratý pár.
– Stále sa učím vnímať ho, aby dostával to, čo potrebuje. Učíme sa jeden od druhého, ale myslím si, že nám to ide dobre. Občas sa pozabudneme, že sme z rôznych kultúr, ale denne na tom pracujeme.

Prezraďte, čo stojí za tou vašou zohratosťou?
– Muži sú radi, keď sú vodcovia, ale potrebujú od žien úctu a pochvalu. Jazykom lásky u žien je pozornosť, láska, krásne slová aj prijímanie darčekov. U mužov je to rešpekt, láska a sex. (Úsmev.) Ale aj jedlo. (Smiech.) Dávať a prijímať musia obaja rovnako. Treba sa o všetkom rozprávať. Ak to necháme tak, nezbavíme sa negatívneho pocitu, ktorý je za tým. Potom možno zabudneme na to, čo bolo dôvodom sporu, ale ten hnev v nás ostane. A čo je veľmi dôležité, najskôr musíme milovať seba, aby sme mohli milovať druhých.