Ľubica Vargicová: Nechcem byť najlepšia na svete

Každý človek sa rodí s čistým listom. Čo by ste teraz, takmer po štyridsiatich rokoch, napísali na ten váš?

So svojím životom som spokojná. Osud mi praje. Dosiahla som pomerne veľa. Samozrejme, že sa dá vždy dosiahnuť viac, ale nikdy som nemala veľké ambície. Nikdy som netúžila spievať na svetových pódiách, situácia sa tak vyvinula. Mám šťastie na správnych ľudí. Našla som si fantastického partnera, ktorý je aj úžasný človek a starostlivý otec našich troch detí.

Váš otec bol známy profesor Jozef Garaj. Aký to bol človek?

Narodila som sa starším rodičom, obaja boli učitelia. Otec sa ženil, keď mal 44 rokov. Dovtedy si budoval kariéru. Spolu s dvomi mladšími sestrami sme mali konzervatívnu výchovu. Otec bol na jednej strane veľmi prísny a nekompromisný, ale na druhej strane bol geniálny. Bol to veľký človek, najmladší profesor fyziky na Slovensku, vedec, ktorý miloval svoju prácu. Nenávidel lenivcov, ktorým sa nechcelo učiť, hoci na to mali. Mama bola jeho asistentkou na vysokej škole.

Ako ste vychádzali s otcom?

Tým, že bol od nás takmer o dve generácie starší, pociťovali sme voči nemu obrovský rešpekt, vážili sme si ho. Bol pre nás obrovskou autoritou.

Nikdy ste sa neodvážili vzdorovať mu, aj keď napríklad nemal pravdu?

Mám v sebe určitú vzdorovitosť, a preto sme si s otcom občas skočili do vlasov. Ale skončilo sa to razantne, bitkou. Potom som už bola natoľko inteligentná, že som hádky s ním nevyhľadávala. Aj keď často padala kosa na kameň, najmä keď som bola nespravodlivo obvinená. To ma škrelo, lebo nemám rada nespravodlivosť.

O tom, že ste sa stali opernou speváčkou, rozhodla však vaša mama. Bolo to aj vaše rozhodnutie, alebo ako poslušná dcéra ste ho splnili, pretože ste nechceli sklamať mamine predstavy o vás?

Bolo to mamino rozhodnutie a ja som bola poslušná dcéra, ktorá ho splnila. Aj keď som si myslela, že sa budem venovať matematike a fyzike tak ako otec. Bavilo ma to a boli všetky predpoklady, že budem ďalej študovať na matematickom gymnáziu. Vtedy zasiahla mama, ktorej sa páčil môj hlas, stiahla moju prihlášku a poslala ju na konzervatórium. Hoci som si doma občas spievala a všetci ma pre môj tenký hlások volali Píšťalka, nikdy som nemala sen stať sa speváčkou.

Po konzervatóriu ste rok čakali, aby ste sa dostali k profesorke Hudecovej. Kým sa tak stalo, otehotneli ste. Pre koho to bol väčší šok, pre vašu profesorku či pre vás?

Pre mňa bolo traumou oznámiť to. Rok som k nej chodila na prípravu a vždy, ak ma náhodou bolelo brucho alebo mi prišlo zle, zaútočila otázkou: „Ty si tehotná?“ Toto memento som si zapamätala. Lenže ono sa to naozaj stalo, do prvého ročníka som prišla so slzami a nevedela som, ako to mám povedať. Napokon som našla odvahu a profesorka Hudecová to prijala perfektne. Nebolo to prvý ani posledný raz, čo sa niečo také prihodilo. Jej dôvera bola pre mňa výzvou, že ju nemôžem sklamať. Do ôsmeho mesiaca som spievala, v deviatom som robila poslednú skúšku, odrodila som, v októbri som už nastúpila do druhého ročníka a v decembri som stála na javisku. Triasli sa mi kolená, ale malý Lukáško sedel v hľadisku a kričal na mňa „mama“. To bolo úžasné. Prežila som to a som rada, že som to vydržala a že to vydržali aj všetci so mnou.

Tým, že ste nezostali na materskej, necítili ste, že vám niečo ušlo, že ste možno prišli o najkrajšie obdobie svojich detí?

Cítila som to tak, ale ako speváčka som si nemohla dovoliť konať inak. S prvým dieťaťom som bola doma štyri mesiace. Druhé tehotenstvo už bolo rizikové, a tak som nepracovala rok. S najmladším som bola doma tiež iba krátko. Nemohla som sa spievania úplne vzdať, pretože sa veľmi ťažko opäť začína. Koľko nespievam, toľko potrebujem na to, aby som sa naštartovala. Ak mi ujdú dve sezóny, je to dosť. Nie preto, že ľudia zabudnú, ale preto, že čas uteká a neviem, dokedy budem koloratúrou. Ale aj napriek tomu si svoje deti užívam každý deň. Všade ich beriem so sebou, až mám pocit, že niekedy im leziem na nervy, že sa im vnucujem. Musí byť smutné prísť domov, kde vás nikto nečaká. Ak máte deti, máte ich navždy.

Myslíte si, že žena nemôže byť šťastná bez detí?

Ak si myslí, že je šťastná, tak si to nahovára. Keď to dokáže, tak klobúk dolu, ale podľa mňa sú deti najsprávnejším okorenením života. Láska medzi mužom a ženou je nádherná, ale materinská láska je niečo úžasne povznášajúce. Kto ju nepozná, ťažko ju pochopí. Myslím si, že každú ženu, ktorá je bez detí, raz prepadne melanchólia, a čím bude staršia, tým bude melanchólia väčšia. Potom už bude darmo v štyridsiatke túžiť po deťoch. Vtedy si ich môže už iba adoptovať. Nie je správne posúvať si vedome hranicu, keď má žena splodiť prvé dieťa.

Prvé dieťa ste mali ako 21-ročná študentka, tretie ako zrelá 35-ročná žena. Ako ste vnímali tehotenstvo vtedy a potom takmer po 15 rokoch?

Bolo to rozdielne. Mala som už dve deti a počas tehotenstva som sa musela starať aj o ne. Pri prvom tehotenstve som bola ako Alenka v ríši divov. Bola som šťastná, svet bol gombička, chodila som, kam som chcela, bolo mi relatívne dobre. S druhým tehotenstvom to bolo už iné. Margarétka bola vytúžené dieťa, pretože som už mala za sebou jeden potrat. Bola som veľmi úzkostlivá, ale aj tak to bolo krásne obdobie.

Čo očakávate od svojich detí, akým smerom chcete, aby sa uberali?

Nech robia, čo chcú, len nech sú šťastné. Vôbec nemusia byť hudobníkmi. Chcem, aby mali základné hudobné vzdelanie, a potom sa môžu venovať tomu, čo ich baví a napĺňa.

Pri vašom pracovnom nasadení a troch deťoch vás nikdy neprenasledovali myšlienky, či ste dobrá mama, či všetko robíte správne?

Dennodenne. Som zúfalá, najmä z Margarétky. Lukáš už vyrástol, má po puberte a Jakubko ma zatiaľ ešte potrebuje. Rada sa na neho pozerám, ako sa hrá, a vtedy som šťastná. Margarétka je v puberte a pri nej naozaj často neviem, ako ďalej. Občas mám slzy na krajíčku. Dokáže mi povedať aj nepekné veci, o chvíľu je zase milá, no mňa to dlho trápi. Chce byť krásna, obletovaná, a ak to tak nie je, je zle. Snažím sa jej ukázať, že imidž nie je dôležitý, že dôležité je, čo má v hlave, ako sa správa. Darmo bude krásna, keď bude hlúpa a drzá.

Za to, že sa môžete realizovať vo svojej profesii, vďačíte v mnohom manželovi, ktorý zostal pri deťoch a vzdal sa tak vlastnej kariéry. Neprepadajú vás občas výčitky, či je takto šťastný? Či to nebola z jeho strany priveľká obeta?

Ale áno. Škrie ma to. Začínali sme ako každá mladá rodina. Bolo to o tom, že ako študentka som mala dieťa a niekto musel zarábať. A vtedy to bol manžel. Jeho prvá obeta bola, že sa nesnažil viackrát ísť na vysokú školu, lebo vedel, že musí uživiť rodinu. Zamestnal sa v SĽUK-u, ale ten sa rozpadol a nebolo preňho voľné miesto v žiadnom orchestri. Robil však všetko možné, aby nás uživil. Potom sa začalo dariť viac mne, a tak sme si povedali, že nemôžeme byť zamestnaní obaja, že treba, aby niekto zostal doma a postaral sa o rodinu. Manžel ostal na voľnej nohe a hral príležitostne. Dúfam, že tým netrpel. Bol viac doma ako ja, ale aj tak sme vždy chodili všade spolu. Nechcela som, aby bolo všetko na ňom. Teraz však začal opäť dennodenne pracovať v orchestri ministerstva vnútra.

Mužské ego všeobecne ťažšie znáša, ak je žena úspešnejšia. Nežiarlil v tomto smere na vás?

Myslím, že nie. Nie je z tých, čo by závideli. Naopak, manžel je taká dobrá duša, taký štedrý a žičlivý, že sa nemusím obávať žiadnych negatívnych reakcií. Každé moje zahraničné turné, každú ponuku som konzultovala s ním. Nikdy to nie je iba o mne. Vždy je to rodinná akcia. A to, že tlieskajú mne, je aj manželova zásluha. Síce nie je na javisku, ale vždy je v hľadisku alebo v zákulisí a je mojou obrovskou oporou. Jediný objektívne zhodnotí môj výkon a nie je to vždy iba pozitívne.

Viete prijať jeho kritiku?

Snažím sa. Aj keď niekedy mám pocit, že mi nechce nič povedať preto, lebo ma nechce raniť. Ale kto iný by to mal povedať, ak nie ten, kto mi je najbližší? Nie sme tu preto, aby sme boli dokonalí.

Váš vzťah je už taký, že si rozumiete aj bez slov, alebo sú veci, ktoré sa bez slov nedajú vyriešiť?

My veľa nerozprávame, my sa cítime. Aspoň môj muž je taký. Nikdy nepotreboval veľa rozprávať, vzal ma za ruku, dal mi pusu a to hovorilo za všetko. Nepotrebujeme si skladať komplimenty. Už sa poznáme natoľko, že stačí, aby sa manžel usmial, a viem, že je spokojný.

Je pre vás manželstvo vzťah do konca života?

Áno. Pre mňa je nepochopiteľné, ak počujem, ako sa ľudia ľahko rozvádzajú a ešte ľahšie uzatvárajú nové vzťahy a nemajú problém sa päťkrát rozviesť a štyrikrát vydať. Samozrejme, že musíte mať aj veľkú dávku šťastia, aby ste stretli partnera na celý život, ale aj vtedy musíte na vzťahu pracovať. Vzťah nefunguje, ak si chcete žiť iba svoj život. Manželstvo je o tolerancii, o vzájomnom dopĺňaní sa. Vždy, keď mám pocit, že by som bola dominantnejšia v našom vzťahu, tak sa to snažím zmeniť. A ak sú problémy, treba o nich hovoriť, lebo nie všetko sa dá povedať očami. A treba ich riešiť okamžite. Väčšina manželstiev sa končí práve pre nedorozumenia.

A čo nevera? Boli by ste natoľko veľkorysá, že by ste ju tolerovali?

Nie. Viem, že existujú páry, ktoré to dokázali, ale pre mňa by to bol dosť veľký dôvod na rozvod. Nechcela by som sa dostať do takej situácie, aby som to musela niekedy riešiť.

Ďalším zabijakom vzťahov je žiarlivosť. Straší aj vás?

Môj manžel je žiarlivý, ale nemá dôvod. Nemusím mu dennodenne vyznávať lásku, lebo si myslím, že to cíti. Ja nie som až taká žiarlivá, ale aj tak chodím s manželom všade. Som predsa jeho manželka. Ak sa ide baviť, idem s ním, lebo chcem byť s ním. Možno som v tomto pre neho príťaž.

Ste pekná a úspešná žena, ktorá cestuje po svete. Nestalo sa vám, že vás muži lákali do osídel zakázanej lásky?

Všade chodím so svojím manželom. Nechcem sa ospravedlňovať, že si ho beriem preto, aby sa nič také nestalo, ale robím to preto, že to tak cítim. Je jasné, že ak by som s ním nebola, určite si muži dovolia voči mne viac. Ale môj manžel je pre mňa všetkým. Je to úžasný človek schopný urobiť pre mňa všetko, čo je v jeho silách.

Tak to ste potom šťastná žena.

Som. Mala som obrovské šťastie, že som sa spoznala so svojím manželom. Bol mojou prvou veľkou láskou a chodili sme spolu tri roky. Potom som však otehotnela a otec ma za to odsúdil. Môj vzťah s ním bol dosť náročný.

Kedy sa to zmenilo?

Ako speváčku ma uznal, až keď sa mi začalo dariť, dovtedy ma nepodporil. Chcel mať zo mňa vedkyňu. Najskôr som ho teda sklamala profesijne a potom aj ako dcéra. Ale keď sa narodil Lukáš, jeho prvý vnuk, na všetko zabudol a bol šťastný. V mojom živote sa našťastie všetko obrátilo na dobré. Treba mať trpezlivosť.

Na to, aby ste na javisku podali stopercentný výkon, musíte sa maximálne sústrediť. Dá sa to aj vtedy, keď viete, že doma máte choré dieťa, ktoré nezaspí skôr, ako ho pobozkáte na dobrú noc?

Vtedy nemôžem na to myslieť. Odmalička sa o deti starali babičky, moje sestry alebo niekto iný z rodiny. Keď už som na javisku, verím, že o dieťa je dobre postarané. Horšie by bolo, ak by ležalo v nemocnici. Vtedy by som dokázala zrušiť hocičo. Najhoršie mi bolo, keď mi zomrel otec. Vtedy som nemohla mesiac spievať.

Ako operná speváčka ste vystupovali na známych scénach v Európe, v Carnegie Hall, v Metropolitnej opere v New Yorku. Čo ste vtedy pociťovali? Pýchu, hrdosť, rešpekt, zadosťučinenie?

Trému. Tá musí byť, lebo zdvíha adrenalín. Nemôžete vyjsť na javisko len tak, že vám to nič nerobí. To, že som sa dostala na takú scénu, je česť. Pri rozhodovaní, či vezmem ponuku, je pre mňa dôležité časové rozpätie, ako dlho budem preč od rodiny, s kým budem spolupracovať, o aké divadlo ide a až potom honorár, aj keď ten je možno jednou z najdôležitejších podmienok. Atmosféra a práca vo veľkých divadlách je úžasná. Je to šou do poslednej bodky. Vtedy myslíte iba na to, že sa chcete včleniť do tej šou, a nič nie je pre vás dôležitejšie.

Čo je pre vás najväčšou odmenou po vystúpení?

Potlesk a to, keď diváci prídu ešte raz. Som rada, ak im sprostredkujem zážitok, kvôli ktorému sa chcú vrátiť. Alebo aj to, ak mi niekto napíše, že v živote nebol v opere a konečne zistil, čo všetko zameškal. Je to veľmi milé, pretože všetko to robíme pre ľudí. Potrebujeme cítiť ich ohlas.

Myslíte si, že ste dostatočne využili všetky ponuky?

Neviem. Ponuky, ktoré som prijala, som využila dostatočne. Mohla som ich zobrať aj viac, ale nie som ochotná, aj keď by to pre kariéru speváčky bolo bývalo možno dôležité obetovať rodinu. Stalo sa, že som odmietla aj dosť dobrú ponuku a neviem, kam ma mohla posunúť. Mohlo byť, ale aj nemuselo byť lepšie. Nesťažujem sa.

Dnes sa všetci sťažujú, aké je to v kultúre biedne. Nezlákala by vás ani štedrá ponuka zo zahraničia?

Mala som angažmán v Berne a mohla som tam zostať rok žiť. Radšej som sa tam však osemkrát vrátila. Celý rok som ťahala so sebou rodinu hore-dole, ale stálo mi to za to, pretože aspoň na chvíľu som sa vrátila k svojim blízkym.

Nedokázali by ste žiť v zahraničí, aj keď by vás to posunulo profesionálne vyššie?

Ale kam? Ja nechcem byť najlepšia na svete. To sa ani nedá. Dnes je toľko dobrých spevákov, že sa nedá určiť najlepšia speváčka.

Ak jedného dňa už nebudete spievať, viete, čo bude ďalej?

Asi zostanem doma, lebo okrem spevu nič iné neviem. Mohla by som učiť spev, ale to je nesmierne ťažká práca, na ktorú sa necítim. Neviem dať všeobecné odporúčania, čo by mal a čo by nemal robiť spevák. Podľa mňa je to individuálne. Ako speváčka odovzdám na javisku dušu, a to doslova. Niekedy je však nebezpečné premýšľať nad tým, o čom spievam, lebo môžem pozabudnúť na spievanie ako také. Musím si od príbehu držať istý odstup, ale aj napriek tomu musí byť uveriteľný. A vždy si musím nechávať nejakú rezervu, aby som mohla ešte pridať. Dôležité je vedieť si rozložiť sily. A to si musí každý zistiť sám. Necítim sa preto kompetentná, aby som vyučovala.

Je ešte niečo, čo by ste chceli v živote dosiahnuť a na čo ste doteraz nenašli odvahu?

Odvahy mám dosť, ale na to treba aj zodpovednosť, pretože by som chcela ešte jedno dieťa. Každý mi hovorí, že už ďalšie nepotrebujem, ale mňa veľmi priťahuje mať v náručí malého človiečika. Je to niečo neuveriteľné. Pre mňa sú deti všetkým, zmysel mojej existencie. Nabijem sa pri nich energiou. Keď prídem domov po predstavení, Jakubko ma čaká v postieľke a zakričí: „Maminka, už si doma!“, môže byť ešte niečo krajšie?