Lucia Medeková: Bez aerobiku neviem žiť

Málokto z tých, ktorí ťa sledujú v Teleráne, by si tipol, že si dvojnásobná mama. Tvoj syn má už 15 rokov a mladšia dcérka je prváčka na základnej škole.

– To ma len teší. Pritom práve snaha zbaviť sa popôrodných kíl po narodení syna bola hlavným dôvodom, prečo som začala s aerobikom.

Mohla si predsa aj dvíhať činky, plávať, bicyklovať... Prečo si si vybrala práve aerobik?

– Hľadala som šport, ktorý by v sebe obsahoval popri kondičnej a silovej stránke aj trošku viac kreativity a zábavy a podobal by sa na tanec. A popritom všetkom mal byť aj spoločenský, rada totiž trávim čas s ľuďmi.

Športovala si aj v detstve?

– Veľmi aktívne, venovala som sa kadečomu. Dokonca, a to mi asi nikto neuverí, som od piatich rokov tancovala vo folklórnom súbore Klnka. Prestala som s tým až v sedemnástich rokoch.

Prečo?

– Tanec padol za obeť mojej puberte. Keďže som mala doma tvrdý režim, tak som začala viac chodiť za kamarátmi von ako na tréning. Ten poslúžil u nás doma ako dobré alibi. Folklór však nebol jediný tanečný štýl, venovala som sa chvíľu aj scénike, latinu a výzvou bol pre mňa aj hip hop. Ľudové tance však milujem.

Nevrátila si sa k tancu, ani keď doznela puberta?

– Nestihla som. Všetko sa zbehlo tak rýchlo. Mala som devätnásť, stretla som svojho teraz už bývalého manžela, narodil sa mi syn, ocitla som sa v malej petržalskej posilňovni a prišiel aerobik. Vtedy mi však ani vo sne nenapadlo, že jedného dňa budem ja tou, ktorá bude ostatných učiť. Ale chvalabohu pohybová a svalová pamäť funguje bez problémov a ja som si pomaly našla cestu späť k tancu prostredníctvom aerobiku.

Založila si fitnescentrum, aerobikovú školu, po Slovensku organizuješ aerobikové maratóny, napísala si knihu o chudnutí...

Kedy sa zmenila tvoja záľuba na profesiu? – Prišlo to celkom náhodou. Jedného dňa nemal kto predcvičovať a mňa sotili dopredu, aby som si to vyskúšala. Postavila som sa pred ostatné baby a zacvičila som im nejakú zostavu. Dobre, priznávam, za dvadsať minút zo mňa ledva vypadli tri kroky. (smiech) To ostatné išlo už samo, tvrdo som na sebe pracovala, veľmi som chcela a veľa bojovala.

Za čo si musela bojovať?

– Chcela som do aerobiku priniesť zábavu a tvrdila som, že tento šport nie je o tom, kto má štýlovejšie ‚potítko‘ alebo lepšie vystrie ruku. Aerobik, každé jeho odvetvie má obrovské čaro a klienti ho musia v prvom rade prijímať ako psychickú očistu a relax. Natrafila som na ľudí, ktorí moju teóriu odmietali, mali problém prijať niečo nové a možno sa cítili ohrození. Nakoniec však aj tí, čo mi zo začiatku neverili, pochopili, že potrebujú miesto, kde sa môžu psychicky uvoľniť a zažiť chvíľku šťastia a slobody.

Čo ťa na aerobiku najviac fascinuje?

– Opäť som vďaka nemu mala šancu vrátiť sa k milovanému tancu a môžem pri ňom zužitkovať aj svoje skúsenosti zo zdravotníckeho vzdelania, pôvodne som totiž vyštudovaná hematologická laborantka. Úplne najviac ma napĺňa, keď pozorujem ľudí, ktorí prídu na moje hodiny alebo na aerobikové kongresy. Hudba otriasa podlahou a z nich opadávajú všetky problémy a ocitajú sa kdesi celkom inde. Tá pozitívna energia, ktorá z nich vyžaruje, sa takmer dá chytiť. Zažila som šesťdesiatročnú paniu, ktorá sa po štyridsiatich minútach dostala do tanečného tranzu, užívala si pohyby svojho tela a možno po niekoľkých rokoch opäť cítila, že žije.

Dokážeš teda rozhýbať aj zrelé ženy, pre ktoré sa „nepatrí“, aby poskakovali ako pubertiačky?

– Každá žena má právo poskakovať a cítiť sa ako pubertiačka. Všetko je stav mysle. Niektoré možno zo začiatku váhajú, boja sa slobodne hýbať, užívať si a odosobniť sa. Majú možno rešpekt k svojmu veku, ale to sú predsudky. V zahraničí je to absolútne normálne a my sa to časom naučíme. V týchto prípadoch najviac zaberá : Hej, baby, aj ja som mama a mám dve deti! A funguje to! Stále ma však dokáže zamrzieť, keď stretávam ženy, ktoré pôsobia hrozne ubito. Po práci utekajú domov a neodvážia sa ísť si vo voľnom čase zacvičiť alebo mať nejakú vlastnú záľubu, pretože ich hneď prepadnú výčitky svedomia. Hovoria si: Nemôžem si ísť zacvičiť a zrelaxovať, lebo sa musím postarať o muža. Nemôžem myslieť aj na seba, lebo treba navariť a upratať. Ja im na to odpovedám, že môžu, len musia chcieť. Mali by dať svojim rodinným príslušníkom viac priestoru a vyhradiť si čas na seba. Ich sebaúcta a sebavedomie stúpnu, stanú sa aktívnejšími a pohodovejšími. To, že majú rodiny a starosti, neznamená, že nemôžu žiť.