Lucia Siposová: Prečo má u mužov rada veľké nosy?

Ako sa jedna slovenská herečka môže dostať do filmu, kde hrá Jude Law??!

Nie jedna, ale dve. Ešte Gabika Marcinková, ktorá mala so mnou pomerne veľkú postavu, a jedna menšia epizódka sa ušla Danici Jurčovej.

Je takáto rola otázkou talentu? Známostí? Šťastia?

Šťastia v tom, že nejaký svetový autor napíše príbeh, v ktorom vystupujú dve Slovenky. Vyslovene dievčatá z Bratislavy, ktoré chodia do Viedne. Takže to bola takáto náhoda. V podstate aj keď sa talianski alebo latinskoamerickí herci dostanú do veľkých filmov, hrajú seba. Nie Američanov či Angličanov.

Zastupuje ťa nejaký agent?

Nie. Jedna Angličanka žijúca v Prahe urobila konkurz a tam sme sa zišli spolu s mnohými ďalšími slovenskými aj českými herečkami medzi 20 a 35. No a nakoniec...

... zazvonil telefón, že ťa vybrali?

Prišla mi SMS, že sa mi nevedia dovolať a že: You´ve got the role. Bolo akurát ráno, šla som na jogu a celé cvičenie som zatínala zuby, aby som nevrieskala od radosti. Predýchala som to. Aj keď vtip bol v tom, že ma to v konečnom dôsledku ani neprekvapilo. Odmalička som si myslela, že ten čas príde, a všetci sa mi smiali. Takže som bola viac šokovaná z toho, že som to vnútorne vždy cítila, ako z toho, že sa to stalo.

Ale toto nie je úplne typické slovenské sebavedomie.

Skôr nemám komplex obyvateľa malej krajiny. O čo som ja horšia ako Jude Law? On sa narodil inde, vyzerá trošku inak... a čo? Počas natáčania som ani raz nepocítila, že tam nemám byť alebo že nie som tým ľuďom rovnocenným partnerom. Nie som extra sebavedomá, len viem, kto som, čo dokážem a čo nie. A toto som vedela, že áno. Bola som pripravená.

Nakrúcalo sa vo Viedni. Líši sa významne takáto produkcia od našich? Presnejšie ostatných, ktoré si zatiaľ zažila?

V Čechách som zažila podobné filmovačky. Vieš, u nás keď je niekto šikovnejší, tak mu povedia: „A nie si ty nejaký moc múdry?!?“ V Čechách mu pogratulujú: „Ó. Vy jste velice šikovný.“ V tom správaní je veľký rozdiel. Je pravda, že niekedy je na Slovensku väčšia sranda, keď je všade zmätok a všetci nadávajú, ale je to na úkor kvality. Veľa záleží na režisérovi. U nás nie je až tak veľa dobrých filmových režisérov a zároveň kvalitných ľudí, ktorí držia tú masu pohromade, dá sa na nich spoľahnúť a vytvárajú dobrú atmosféru. Ja som každé ráno vstávala s tým, že to dobre dopadne. Vedela som, že nie je možné, aby som pochybila, lebo mi to nikto nedovolí. Projekt 360 bol výnimočný presne v tom aspekte, že neexistovali hranice medzi produkciou, štábom a hercami. Anthony Hopkins poslal list, že takú prácu nezažil už dlhé roky a hocikedy bude rád opäť spolupracovať. Aj Jude vravel, že takéto natáčanie je veľmi vzácne. Spomínam si, že za mnou utekal producent s počítačom v ruke, aby mi ukázal trailer, ktorý sa bude prezentovať v Cannes! Mne! Obyčajnej Lucii zo Slovenska! Veľká úcta, pokora, snaha a vďaka. V tom bol najväčší rozdiel.

Aký je režisér Fernando Meirelles? Koniec-koncov, je to tiež regulárna hviezda, s nomináciou na Oscara aj Zlatý glóbus.

Fernando je boží človek... (smiech) Vážne. Skromný Brazílčan s ruksačikom... Absolútny profík, nad nikoho sa nevyvyšoval, každého vypočul, dal priestor a mal nákazlivú radosť z práce. Neriešil svoje ego, robili sme nadčasy – čokoľvek, lebo nás to bavilo.

Tak poďme na to. Vo filme hrajú aj Anthony Hopkins a Rachel Weisz, ktorí však nakrúcali svoje scény inde. Našťastie, Jude Law točil vo Viedni! Fešák?

Je. Je až žensky krásny. Až tak sa však neprejavil. Je trošku taký našponovaný, čo je asi normálne, keď sa na človeka všetci pozerajú a stále niečo od neho chcú. Ale na druhej strane si myslím, že si slávu užíva a robí mu to dobre. Keď sme boli vonku na večeri ako skupina, bolo zrejmé, že ho popularita baví. Ako sa mu tí ľudia venujú a všetko okolo toho. Bol milý, ale neviedli sme spolu hlbší rozhovor, ani sme sa neopili... Kamarát – asistent réžie mi hovoril, že doma v Anglicku ho považujú viac za celebritu než za dobrého herca, no ja si myslím, že urobil kopec veľmi zaujímavých a kvalitných filmov. Aj 360 je veľmi originálny film a všetci si od neho veľa sľubujú. Samozrejme, ľudia sú nevyspytateľní, takže žiadny producent nemôže na 100 percent vedieť, či sa im to bude páčiť.

O čom je vlastne tvoja úloha?

Hrám mladú začínajúcu prostitútku.

Ale čo!?

... (smiech) My sme s Gabikou sestry a ja som tá hlúpejšia, myslím v tých rozhodnutiach. Som dievča, ktoré kamarátka prehovorí, že to má ísť robiť a že to bude super, no a keďže sme z chudobnejšej rodiny, chceli sme si zarobiť. Teda, ja. Sestra na mňa dáva pozor. Je to veľmi pekná postava s vývojom, dievča, ktoré túži po lepšom živote.

Kedy to príde do kín?

Premiéra by mala byť v septembri na festivale v Toronte. A keď nie tam, tak v Berlíne alebo v Cannes. U nás sa do kín dostane niekedy v druhej polovici roku 2012.

Dá sa na takomto niečom zarobiť? Kto ti vyjednáva honorár?

Ja! Toto je európsky film, nijaký Hollywood. A aj ten Hollywood prešiel určitými korekciami, ceny išli dole. V každom prípade, nebolo to výrazne iné než to, čo zarobím tu, respektíve v Čechách.

To ma sklamalo.

Veď aj mňa! (smiech)

S kým sa dohaduje honorár? S nejakým chlapíkom v obleku v drahej reštike?

S produkciou. Cez mail. Bolo to rýchle a elegantné.

Treba vysvetliť, že po anglicky hovoríš perfektne, lebo, a tu sa dostávame k ďalšiemu zlomovému momentu, si pred pár rokmi zdúchla do New Yorku. Na tri roky.

Tri roky a osem mesiacov.

Hovorím zdúchla, lebo veď ty si mala na Slovensku slušne našliapnutú kariéru. Hudobná skupina, moderovačky, filmovačky, dobrý, milý frajer a potom toto. Plánovala si tak dlho zostať?

Vôbec nie. Ja nikdy neplánujem. Ako osemnásťročná som tam bola na týždeň a vtedy som si povedala, že tu chcem prežiť časť života. O päť rokov som teda vyrazila, že na tri mesiace. Doma som mala frajera, ktorý ma v tom podporil. Lenže po polroku sa nám to rozpadlo a ja som sa zamilovala do iného. A potom som sa takisto jedného dňa zobudila a povedala som si, že dosť. Išla som na tri mesiace do Južnej Ameriky, dopísala som knihu a hotovo. Odvtedy som v New Yorku nebola.

Ten vzťah sa na Slovensku prevalil. Že starší muž a z módneho fachu...

Vydržal len päť mesiacov. Bol krátky, ale veľmi filmový. Tie večere, alebo keď sme sa stretli v strede päťprúdovej cesty a objímali sa... To sú však typické newyorské vzťahy. On bol návrhár, robil mužskú módu pre Donna Karan Accesories. Ukázal mi veľa vecí, nielen v móde, aj v hudbe a samotnom New Yorku.

Aký máš vkus na chlapov? Zmenil sa ti po tridsiatke?

Určite. Stala som sa tolerantnejšou. Ale mala som vždy veľmi príjemných mužov okolo seba, asi ho mám teda dobrý. Konkrétne mám rada pekný hlas, prejav. A ešte veľké nosy, veľké oči a veľké uši. Nemusí byť naraz. (smiech)

O herečkách sa vraví, že sú prelietavé. Pravda?

Myslím si, že je to individuálne. Možno je u nás ohrozenie väčšie a viac príležitostí. Robíme s emóciami, už aj na škole je zrejmé, že naša osobná zóna je menšia ako u iných ľudí. Objatia, pusy, v umení to tak je. Sme takí kontaktní, dotykoví... Naša práca je o blízkosti, musíme sa zblížiť, či chceme, alebo nie... (úsmev) Sme otvorenejšie. Samozrejme, že to mužov priťahuje.

Vraj o tom nehovoríš rada, ale teraz máš vzťah na diaľku? Vrabce „bonzli“.

Mám. Trvá to asi rok. Myslím tá diaľka. Sú chvíle, keď mi to vyhovuje, a chvíle, keď tým trpím. Ale čím ďalej, tým viac si uvedomujem, že takto to asi nie je úplne OK. Lebo už nemám 20. Chvalabohu, nevymýšľam a neriešim priveľa, mám v hlave strašne veľa nápadov a vecí, čo chcem uskutočniť, a to ma zamestnáva. Nie som vystresovaná z veku, ale keď to vezmem racionálne, neviem, koľko to ešte takto vydržím. Momentálne si však neviem predstaviť nikoho iného vedľa seba, aj keď nie je až toľko pri mne. Podľa mňa je to človek, s ktorým by ma to bavilo až do konca.

Veľa žien je na tom podobne, veď na diaľku je už aj vzťah Bratislava – Michalovce. Poraď, ako zaháňate najhoršie chvíle? Nežiarliš?

Neviem, či viem poradiť, my sme obaja dosť slobodní a špecifickí ľudia. Jasné, skypujeme, telefonujeme chvíľku každý deň... Aspoň sa máme na čo tešiť. Vždy sa stretneme niekde v Európe a je nám super. Akurát to nie je reálny život. Ale možno sa na to treba pozerať tak, že mám výnimočný vzťah a ďalší takýto sa len tak nepritrafí. Vernosť a nevernosť neriešim. Tá diaľka robí zvláštnu vec – nemôžem to kontrolovať, tak sa tým netrápim.

Vnímaš ako herečka starnutie? Bojíš sa mladšej konkurencie?

Našťastie, nie som typická herečka, čiže len závislá od toho, či mi niekto dá prácu. Robím na tom, aby som bola nezávislá, robím si aj svoje projekty. Nečakám na príležitosť, vytváram si ju. Ja predsa nemôžem byť zaskočená tým, že sa niekomu nebudem páčiť a že ma neobsadí do filmu?! Herectvo je v tomto neskutočne obmedzujúce. Čakať, kým si ma niekto do nejakej úlohy vysníva!!?? To je na nervy!

Si ako tornádo. Čo všetko máš teraz rozrobené? Daj len najbližšiu budúcnosť.

No. Teším sa na premiéru, že stretnem Anthonyho Hopkinsa, to je najdôležitejšie. Anthony je srdcovka. Hovorí sa, že má strašne drsnú ženu, tak dúfam, že ma k nemu pustí.

Podľa mňa nebude mať na výber. Čo ešte?

Ja viem, že už by som mala deti rodiť, ale medzičasom som stihla natočiť dokument s rodinou a priateľmi. To mám takú filmársku štúdiu... (smiech) A aby som nezabudla, pomaly už dokončujeme našu filmovú komédiu s režisérom Jurajom Krásnohorským s pracovným názvom Tigre. Začiatkom ďalšieho roka by mohol mať premiéru.

Neverím, že to je všetko.

Mám ešte kapelu Shipkin!!! To ma veľmi baví!

A spievaš len tak pre seba, alebo ťa niekde uvidíme?

Na koncertoch. Chceme hrať pre ľudí, potešiť ich. Nemám v pláne vyhrať Slávika, ale ja som chcela byť speváčka odmalička, herectvo prišlo akosi popri tom.

Nakoľko dobrá speváčka si?

Neviem zhodnotiť svoje technické kvality, ale myslím si, že emócia, ktorá vychádza z môjho spevu, je presvedčivá. Pred muzikou mám najväčší rešpekt. Skladať hudbu je obrovský dar, to by som chcela strašne vedieť. Pokúšam sa.

Všetko?

Jáj, a chcela by som napísať ešte ďalšiu knihu, ale kedy???!!!

Lucia Siposová je speváčka, filmová, televízna a divadelná herečka. Ale aj scenáristka, moderátorka a spisovateľka. Začínala v dievčenskej skupine Štyri, moderovala televíznu hitparádu a po návrate z New Yorku vydala knihu Hello. My name is Anča Pagáčová. Vzápätí si ju Filip Renč vybral do filmov Na vlastní nebezpečí a Hlídač č. 47 a vidieť ste ju mohli aj v obľúbených slovenských tv seriáloch. Hovorí plynule po španielsky a vášnivo rada tancuje argentínske tango.