Ivanka, ako sa máte v tomto období, nedolieha na vás jarná únava?
– Neviem, či je to jarná únava. Mám pocit, že som permanentne unavená, ale keď sa zobudím a svieti slnko, je to oveľa lepšie, ako keď je zamračené. (Úsmev.)
Onedlho je tu Veľká noc, ako budete tráviť sviatky?
– Ak bude pekné počasie, určite budem niekde vonku, a ak nie, budem doma oddychovať pri nejakom seriáli. Ale určite ich využijem na návštevy a stretnutie s rodinou. Dúfam, že nebude nejaké veľké šibanie. (Smiech.)
Ako dieťa ste mali rada oblievanie, šibanie a veľkonočné zvyky?
– Som z mesta, panelákové dieťa, zvyky boli iba také, aby sa nepovedalo. Pamätám si, že sme s mamou fúkali a maľovali vajíčka, ale veľmi sme sa neoblievali, mama zakázala vodu, aby sa nezničil byt. (Smiech.) Pár spolužiakov prišlo, no nie veľa. Čo sa týka tradičného jedla, mávali sme údené mäso s hrachom a kašou. A teraz, keď mám svoju domácnosť, slávim iba Vianoce. Nedávam význam sviatkom, len sa teším na to voľno. (Smiech.)
Mnohí vás majú zafixovanú ako Mirku z Búrlivého vína. Spomínate si ešte, ako sa vám hrala táto postava?
– Bola to moja prvá veľká seriálová postava, ktorú som dostala bez konkurzu, jednoducho ma oslovili. Veľmi som sa tešila, že to nie je žiadna romantická, večne čakajúca a utrápená žena. Vždy keď je na postave niečo negatívne, dá sa s ňou robiť viac. Veľmi som sa tešila a bavilo ma to až do momentu, keď sa Mirka z toho dostala. Aj to bolo zaujímavé hrať, ale časom sa moja postava stala tou večne čakajúcou. (Úsmev.) Celé obdobie natáčania Búrlivého vína som si však neskutočne užívala. Ťažko sa hrali napríklad Mirkine abstinenčné príznaky. Táto postava bola presne taká za odmenu.
Ste aj divadelná herečka. Na ktoré predstavenia sa čitateľky môžu prísť pozrieť?
– Teraz hrám len v Divadle Andreja Bagara v Nitre, kde som stálou členkou tretiu sezónu. Z predstavení by som vypichla Rozsobáše, kde stvárňujem samotnú autorku Timravu, predstavenie Nevesta alebo aj Nádej zomiera posledná.
Čo je vám bližšie? Kamera či javisko?
– Každý herec vám odpovie, že sa to nedá porovnávať, ani sa nedá povedať, čo má radšej. Tá akcia a reakcia s divákom v divadle sú jedinečné. Každé predstavenie hráte rovnako, ale veľa závisí od toho, aké je publikum. Či sú to starší alebo mladí ľudia, či prídu dopoludnia alebo popoludní, aká je všeobecná nálada, či sa v tom čase dejú vo svete nepríjemné veci. Toto všetko ovplyvňuje diváka, ktorý tam sedí, a preto je aj každé predstavenie iné. Mňa najviac baví ten proces, keď svoju postavu hľadám, čo sa v seriáloch nedá, lebo na Slovensku je väčšinou veľmi rýchla výroba. Ale v divadle máte čas pracovať na tom. Mnohí, ktorí „nevidia“ do divadla, sa čudujú, prečo chodíme aj dopoludnia do práce. (Smiech.) Akoby si mysleli, že všetko naokolo sa udeje samo. (Úsmev.) A v seriáli zasa ide o to, aký je to seriál, pripravujete sa doma cez vlastné spoznávanie. Napríklad denný seriál je o tom, aké informácie viete do seba nasať a ako ich viete dať zo seba von. Mňa bavia obe práce, nevedela by som povedať, že len jedna alebo druhá...
Toto všetko musí byť veľmi emocionálne náročné, necítite sa niekedy bez energie?
– Do herectva dávate kus seba. Či už telo, lebo ide o hercov nástroj, alebo psychiku. Hľadáte emócie, ktoré ste zažili, alebo hráte niečo, čo ste nezažili. Vtedy vychádzate z nejakej predstavy a vo svojom podvedomí hľadáte emóciu, ktorá je najbližšia tej predstave, a snažíte sa ju niečím nabaliť, ozvláštniť, ísť cez svoju komfortnú zónu. Áno, sú momenty, keď hráte ťažkú scénu, pri nakrúcaní seriálu vám dajú viac času na prípravu, ale v divadle si sama hľadáte mieru tej emócie, aby ste to neprestrelili, aby to cez vás divák pochopil, stotožnil sa s tým alebo, naopak, sa od toho dištancoval. Podstatné je, aby z toho mal nejaký pocit. Nie vždy to, čo dávame von, divák musí prijať. Divadlo splní aspoň časť účelu vtedy, ak divák odchádza z divadla s nejakou otázkou. Keď sú náročnejšie predstavenia, som rada sama so sebou. Nachvíľu musím vypnúť a iba hibernovať v čase a priestore. (Úsmev.)
A kedy ste herectvu prepadli?
– Dodnes som na to neprišla. (Smiech.) Keď som mala 16-17 rokov, začala som navštevovať amatérske Biele divadlo, ktoré viedla Nina Zemanová. Predtým som skúšala všeličo, hrala som na klavíri, tancovala som ľudové tance, hrala basketbal... Šport ma bavil, ale nechcela som celý život behať. Potom sme sa spolu s kamarátkou rozhodli, že skúsime ísť na VŠMU, a nakoniec nás obe zobrali. Ak by ma nevzali na školu, asi by som nebola herečkou a venovala by som sa niečomu inému.
A čo by to bolo?
– Niečo kreatívne, niečo s ľuďmi, komunikatívne. Páčilo by sa mi byť učiteľkou v materskej škole, je to veľmi pekná práca. Alebo by som robila nejakú kreatívnu robotu. Nechcela by som sedieť niekde v kancelárii za počítačom.
