Manželia Kandráčovci: Tajomstvo šťastného manželstva, Erikin debut a... Bude z nej speváčka?!

Pre mnohých ľudí je váš vzťah vzorom. V čom podľa vás tkvie tajomstvo šťastného manželstva?

– Ondrej: Sme rodina s bežnými radosťami a starosťami. Ale nám sa oplatilo nachádzať kompromisy. Presne podľa známej vety: „Posledné slovo v rodine mám ja a to znie – ako povieš miláčik.“ (Smiech.) V každom manželstve ide o príbeh dvoch ľudí s ich životnými okamihmi. Nastaviť si to najlepšie vedia iba oni. Myslím si, že ideálne manželstvo neexistuje. Netreba však prestať počúvať svoju polovičku a tešiť sa z obyčajných vecí.
– Erika: Každé partnerské spolunažívanie je iné. Čo platí u jedného, neplatí u druhého. Aj my sme sa museli veľa vecí naučiť, pochopiť, akceptovať. Stále sa učíme. Tajomstvo šťastného manželstva je ako tajomstvo najlepšieho jedla. Dá sa také uvariť, keď každému chutí niečo iné? Je to o pokusoch, omyloch, odpúšťaní, chápaní, kompromisoch. Každý má vlastný recept. Čím viac prežije, tým viac sa naučí aj pochopí.

Viete jeden druhého niečím poriadne vytočiť?

– O: Samozrejme. Odkedy sa však otužujem, snažím sa byť rozvážnejší, isté veci „rozdýchať“ a zbytočne neprovokovať. (Úsmev.)
– E: Veru, áno. Často sú to možno zbytočnosti. Veľakrát sa z toho poučím a poviem si, že na mnohé veci nemusím reagovať. Pomaly sa to zlepšuje. (Úsmev.)

Erika, čím si vás Ondrej pred rokmi získal?

– Svojou osobnosťou, vyžarovaním a dobrotou. Aj dnes sa od neho učím. Pre mňa je taký chlap, aký má byť muž. Statočný a čestný. Spolu s deťmi sa pri ňom cítim v bezpečí a to je podstatné. V tomto som trošku konzervatívna, ale mám rada tradičné hodnoty, keď je muž mužom a žena ženou.

Ako zvládate skĺbiť pracovné povinnosti a rodinu?

– O: Moje heslo znie – jeden svetobežník v rodine stačí. Keďže moje pracovné povinnosti a náplň sú špecifické na čas, starosť o bežný chod domácnosti ostáva na Erike. Zvláda to bravúrne. A ja som zefektívnil voľný čas pre rodinu. Snažím sa tešiť z každej minúty. Neberiem to ako samozrejmosť.
– E: Ďakujem, Ondrej. (Úsmev.) Snažím sa brať život tak, ako ide, a menej nad všetkým rozmýšľať, aj keď nie vždy sa mi to darí. (Úsmev.) Ak má Ondrej tú možnosť, cestujeme s ním. V tom ho veľmi obdivujem, ako niekedy dokáže skĺbiť aj nespojiteľné.

Mária má dva roky. Inklinuje k hudbe?

– O: S kučeravými vláskami a so šibalskými očkami vyzerá ako anjelik. Ťuká do všetkých hudobných nástrojov, ktoré máme doma. Myslím si, že nedávno som mal rozliate kakao aj na husliach. (Smiech.) Vraj najväčšia chyba rodičov je myslieť si, že deti sú ich kópia. Nie sú. Bolo by však zlé nepodporovať ich v tom, čo u nás vidia. Hudba je reč duše. Budem rád, ak očarí moje deti. Ak nie, potom si samy vyberú, čo ich bude napĺňať. Chcem však, aby boli pre ľudí vo svojom okolí prínosom.

V čom sú vám deti podobné?

– O: Mária je neuveriteľne tvrdohlavá. Asi po mamke. (Úsmev.) Teraz vážne, každé dieťa je originál. Každý je iný. Zvyknem hovorievať, že pekné a inteligentné sú po mamke. Po mne zdedili veselosť. (Smiech.) Obdivujem rodičov hendikepovaných detí. Dojíma ma, keď vidím, koľko lásky im prejavujú a ako to zvládajú. Pre mňa sú títo rodičia skutočnými celebritami a zaslúžia si, aby k nim bola spoločnosť všímavejšia. Oproti ich starostiam sa mi zdajú tie naše bezvýznamné.
– E: Udivuje ma, aké sú naše deti rozdielne. Vravím, že rovnaké gény, rovnaká výchova. No minule mi jedna pani povedala, že aj ja som bola iná pri každom dieťati, vyrástlo v iných okolnostiach ako jeho súrodenec. Asi na tom niečo bude. A ako povedal Ondrej, klobúk dole pred všetkými rodičmi, ktorí vychovávajú s láskou, niekedy aj vo chvíľach, ktoré si vyžadujú celého človeka. Stále myslím na všetkých statočných rodičov, ktorí každý deň zápasia s problémami. Vtedy je človek vďačnejší za všetko.

Nedávno ste vydali CD Vianoce s Kandráčovcami...

– Počas obdobia pandémie sme doma veľa muzicírovali. Uvedomil som si, že sa na nič nehráme a celé je to autentické. Nahrali sme pár piesní, ktoré sa páčili ľuďom v okolí. Tak vznikol nápad nahrať spolu najznámejšie slovenské koledy. Odeli sme ich do modernejšieho aranžmánu. Pôsobia moderne a tradične zároveň. Prajeme nimi radostné a požehnané Vianoce.

Deti na takom projekte robili prvýkrát. Páčilo sa im?

– Užívali si to. Prvýkrát spolupracovala aj Erika. Išlo jej to fantasticky. A pozvali sme aj našu babku – moju mamu Moniku Kandráčovú. Bez jej hlasu by pre nás neboli Vianoce Vianocami. (Úsmev.)

Erika, môžeme čakať viac pesničiek s Ondrejom?

– Ondrej ma ponukou na spev prekvapil. A ja v dobrom závidím každému, kto dostal do vienka hudobný a spevácky talent. Je pre mňa čarovné, ak niekto robí prácu, ktorá ho baví a zároveň teší iných. V tomto smere som až taká obdarená nebola. (Úsmev.) Speváčka zo mňa asi nebude, ale teším sa, že môžem byť prítomná pri krásnej tvorbe rodiny.

Ako u vás vyzerajú tradičné Vianoce?

– O: Sú pre nás vždy originálne. Aj tento rok k nám príde Ježiško, ktorý prináša radosť a nádej. To je na celom tom príbehu najsilnejšie. S ničím ostatným sa to nedá porovnať.
– E: U nás sú Vianoce tradičné. Všetko, čo sme si preniesli z našich rodín, sa snažíme dodržiavať. Pečenie, koledy, stromček, štedrá večera, darčeky, polnočná omša, radosť z možnosti začínať odznova a vidieť svetlo v betlehemskej maštali. Je to pre nás čas radosti a pokoja.

Čo máte na nich najradšej?

– O: Pocit, že niekam patríme, máme niekoho, kto nás má rád, či už je v nebi, alebo na zemi.
– E: Mám veľmi rada atmosféru Vianoc. Stavanie vianočného stromčeka, pečenie perníkov, vôňu domova. Radosť v očiach detí, keď sa podarí potešiť ich srdiečko. (Úsmev.) Tento rok sa teším o to viac, že naša dvojročná Maruška ich bude naplno vnímať. Teší sa z každej maličkosti, už teraz vidím jej rozžiarené očká. (Úsmev.)

Ktoré Vianoce sú pre vás doposiaľ najpamätnejšie?

– O: Tie najsilnejšie sú pre mňa práve tie, keď nás bolo pod stromčekom vždy o jedného viac. Ľudský život je niečím posvätným.
– E: Pre mňa boli najkrajšie tie, keď sa deti dozvedeli, že budú mať sestričku. Na tú radosť nikdy nezabudnem. (Úsmev.)

Mnohí ľudia sa snažia mať ekologické sviatky. Je to aj váš prípad?

– O: Nemám rád plytvanie. Donedávna sme mali umelý stromček. Už si kupujeme živý, ktorý po sviatkoch recyklujeme. Viem, že tým nezachránime planétu. Snažíme sa začať od seba. Nemám rád sebectvo, preto učím aj deti, aby si vážili všetko okolo seba. Raz tu budú žiť naši vnuci, pravnuci a ich deti. Snažím sa na to nezabúdať.
– E: Keď aspoň malou troškou prispejeme k všeobecnému dobru, bude dobre. (Úsmev.) Snažíme sa neprodukovať zbytočný odpad, nenakupovať zbytočnosti. Vážim si predkov, ktorí fungovali jednoduchšie ako my. Pred očami mám babku z našej obce, ktorá drží v ruke obal z múky, do ktorého dáva nazbierané semienka kvetov. Ten obal použije veľakrát. To je pravé umenie. Existovať v jednoduchosti s vnútorným pokojom.

Prezradili o sebe
✔ Najväčší zlozvyk?
O: Manželka vraví, že som malý bordelár. Snažím sa polepšiť.
E: Asi trápenie sa zbytočnosťami. Učím sa, že niektoré veci netreba hneď hodnotiť, riešiť a posudzovať, ale mám pred sebou ešte dlhú cestu.
✔ Obľúbený relax?
O: Všade, kde sme celá rodina pokope. V zásade je jedno, či je to dovolenka v horách alebo leňošenie na gauči.
E: V tomto sa úplne zhodneme, keď sme spolu, tak je naozaj jedno, kde sa nachádzame.
✔ Najväčší vzor?
O: Obdivujem skromných, inteligentných a pracovitých ľudí s názorom, ktorí aj za cenu osobných perzekúcií hlásali dobro, pokoj a pravdu. To sú hodnoty, vďaka ktorým má svet nádej.
E: Silné ženy, ktoré napriek trápeniam kráčali so vztýčenou hlavou. Keď sme pri Vianociach, tak práve Panna Mária je veľkým vzorom ženstva a materstva.