V poslednej chvíli šliapla na brzdu: Marcelu Molnárovú zachránilo niečo, z čoho MRAZÍ...

Strašidelný zážitok, a nie jeden, má za sebou aj táto sympatická speváčka a autorka knižiek pre deti. „Keď zomrela starká, po jej pohrebe som musela ísť na jedno vystúpenie. Mala som podpísanú zmluvu a musela som to odspievať. Keď som sa potom vrátila domov, pravdaže som mala stále pocit smútku z jej straty a myslela som na ňu. Vtom som odrazu začula babkin hlas, ako sa ma pýta: ‚Neurobíš mi čaj?‘ A ja na to, že áno. Normálne som odpovedala. A potom som si zrazu uvedomila, preboha, veď dnes sme ju pochovali.“ Marcele prebehli po tele zimomriavky. Takýto „rozhovor“ s duchmi svojich milovaných zosnulých však prežila viacero. Napríklad jej nebohá mamička sa jej prihovorila cestou z Kysúc do Banskej Bystrice.

„Bola vtedy zima, veľmi zlé cesty. Vzadu v aute sedela aj moja dcéra. Vtedy bola ešte maličká. Odrazu som začula mamičkin hlas: ‚Marcela, teraz rýchlo, ale naozaj rýchlo zabrzdi!‘ Urobila som to a o sekundu nato pred autom prebehla veľká jelenica. Nechcem si ani predstaviť, čo by sa stalo, keby som nezabrzdila.“ Tu sa však speváčkine skúsenosti s duchmi nekončia. Jej mama ju zhora upozornila aj na rôzne iné nebezpečenstvá. „Nezabudnem, ako sa mi noc pred tým, než som mala vycestovať do Prahy na koncert, snívalo, ako mi vraví: ‚Nechoď tam, nebude to dobré! Pokazí sa ti auto, stratíte noty.‘ A naozaj sa to stalo.“ Marcela sa však na všetky tieto veci snaží pozerať skôr vedecky. Pýta sa: „Čo by mi na tieto moje sny asi povedal Sigmund Freud? Určite by na to mal nejaké vysvetlenie.“ Uzatvára s tým, že vždy sa v takých chvíľach snaží stíšiť a upokojiť, skrátka, vstúpiť si do duše a rozjímať.