Marta Kubišová prehovorila o najťažších chvíľach svojho života: Zrútil sa mi svet!

Nedávno o vašom živote Olga Sommerová natočila celovečerný dokument Magický hlas rebelky. Nemali ste problém spomínať na horšie časy?

Olgu som hneď na začiatku upozornila, že nerada spomínam. Lenže ona vždy navodila takú atmosféru, že som si na všetko zaspomínala bezbolestne. (smiech) Len som nechcela vyznieť ako bojovníčka na barikádach. Ľudia ma tak možno vnímajú vďaka piesni Modlitba pre Martu, ktorá sa stala akýmsi symbolom nesúhlasu s okupáciou v roku 1968, ale ja ňou nie som.

Túto pieseň ste zaspievali po rokoch počas Zamatovej revolúcie, odvtedy ste ju už zrejme spievali nespočetnekrát. Máte ju rada?

Na začiatku mojej druhej speváckej kariéry po revolúcii mi jedna pani povedala, že som sa hádam kvôli tejto piesni narodila a odvtedy ju tak vnímam. Mám ju rada a na koncertoch je to môj druhý prídavok hneď po Magdaléne.

Po roku 1970 vám komunisti stopli úspešnú kariéru, prežili ste dve klinické smrti, prišli o dieťatko, rozpadli sa vám dve manželstvá, ako chartistke vám dlho strpčovali život vypočúvaním. Musíte byť silná osobnosť.

Vyzerá to tak. Asi pôsobím ako „ranař“, ale asi ním aj som, hoci si to neuvedomujem. No keď som o niečom presvedčená, alebo ma niečo naštve, som schopná za sebou zamiesť všetko a nič neľutujem. Ako vtedy, keď sa ma snažili zdiskreditovať pornofotkami. To ma tak zocelilo.

Ako ste to niesli, keď vám v tom najväčšom rozmachu v 27 rokoch zakázali spievať?

S chuťou som to urobila a radšej som prestala, len sa s nimi nebaviť.

Na seba ste vtedy nepozerali?

Nie. Počínala som si tak, ako som vyrástla. Ako som to v tej dobe videla ja, napíšem v knihe, ktorú chystám po 75. narodeninách.

Aj tak, trio Golden Kids s Václavom Neckářom a Helenou Vondráčkovou bolo skôr ako švédska ABBA. Mali ste pred sebou skvelú kariéru. Nikdy ste to neľutovali?

Nie. A odvtedy, ako sa mi narodila dcéra Káťa, som si povedala, že už ani nebudem spievať. No a potom, kde by som sa ako speváčka zoznámila s toľkými úžasnými ľuďmi. Vďaka Charte 77, kde som 13 mesiacov robila hovorkyňu, mi ostali priatelia na celý život a dostala som sa k dôležitej a zaujímavej literatúre.

Zo slávnej speváčky zrazu obyčajná žena, ktorá sa živí lepením vreciek na hračky, neskôr ako referentka zásobovania na Výstavbe sídlisk. Kde ste nachádzali pozitívne myslenie?

No tak, pozitívne... Trvalo mi to trochu dlhšie, kým som sa z toho spamätala, lebo v tom čase som vo vysokom štádiu tehotenstva prišla o prvé dieťa. To ma veľmi bolelo a dlho prenasledovalo. Vtedy sa mi zrútil svet. Na Káťu som čakala 9 rokov a to som už 4 roky bola vydatá za iného a premýšľala nad adopciou. Ona je pre mňa všetko. Neviem, ako by som bola bez nej.

Nikdy ste si nepovedali, prečo práve ja?

Nie. Len som nechápala, ako som mohla o to dieťa prísť. Bola som zdravá a začínala ôsmy mesiac tehotenstva. Zrejme k tomu prispeli aj všetky udalosti tej doby. Ale s narodením Kačenky som si povedala, že už bude len lepšie.

Prvý muž (režisér Jan Němec) bol dva roky po rozvode nútený odísť do exilu. S druhým (režisér Jan Moravec) ste po rozvode žili ešte 5 a pol roka pod jednou strechou. To musel byť záber na psychiku.

Tak to bolo blbé. Dcéra mala 2 roky, keď sme sa rozviedli. Vždy, keď sme prišli domov, najskôr som skontrolovala byt, až potom som pustila dnu aj ju. Bála som sa. Človek nikdy nevie, čo všetko si manželia po rozvode dokážu urobiť a ako sa nemajú radi...

Neuvažovali ste nad emigráciou?

Neemigrovala by som. Mala som tu maminku, babičku. Prečo by som aj mala odísť? Veď som tu bola doma. Čo mi má kto čo ponúkať, aby som odišla. A ešte taký režim, ktorý robí podrazy na mladé dievčatá. Niečo iné by bolo, keby som využila ponuku pána Bruna Coquatrixa z parížskej Olympie, ale to prerušila ruská invázia. Tak som im rovno povedala, že ja sa na Kleť (vrch v Šumavskom pohorí, pozn. redakcie) nebudem pozerať z druhej strany.

Vypočúvania ŠtB však museli byť nepríjemné.

Ako kedy. No my, chartisti, sme ich aj dosť hnevali. (smiech) Nepríjemné bolo skôr to, že ma vzali vždy okolo tretej popoludní, pustili okolo šiestej a škôlku sme mali len do piatej. Bola to taká ich zlomyseľnosť.

Jedna z premárnených príležitostí vo vašom živote bola, keď vám umieral starý otec a vás za ním nepustili z angažmán v Pardubiciach. Bolo takých chvíľ viac?

Bolo to smutné. Ja som hrala v komédii a on mi umieral. Bol pilierom celého rodu. Čo povedal, to platilo. A ja som bola jeho zamilovaný tvor. Ako novorodenec som mala modré oči a tmavé vlasy. Bola som mu podobná a plávala som si na jeho priazni. Do poslednej chvíle sa pýtal, kde je malá? Podobne to bolo s maminkou. To, že zomrela ráno, mi povedali až o 10. h, keď som prišla do nemocnice. Báli sa, že by som sa zabila v aute, keby som sa za ňou ponáhľala. Deň predtým som totiž bola pri nej v nemocnici do večera a bola som si istá, že tú noc prekoná. To sú premárnené príležitosti, ktoré sa nedajú napraviť...

Napríklad aj odpustiť otcovi, ktorý vás asi v 19 opustil a neskôr vydedil?

Pri tom nebolo o čo stáť a ja by som si nevzala ani korunu. Dôvod vydedenia bol, že som mu neukázala vnučku. Ale ako? Nemala som ani auto, dom obkľúčený fízlami. To som za ním mala ísť s bábätkom peši? Veď by som mu ešte zavarila. Odpustila som mu až časom. Hovorila som si, že som nemusela byť voči nemu taká kritická. Ale vtedy to inak nešlo.

K spevu ste sa vrátili veľmi úspešne. Dokázali by ste sa ho po tom všetkom znova vzdať?

Hovorí sa, že najväčšie umenie je skončiť včas. Preto som sa rozhodla, že prestanem spievať v 75. Nerada by som totiž na javisku vzbudzovala súcit.

Veríte v Boha?

Áno. Mám takú životnú filozofiu. Keď sa mu totálne odovzdáte a poviete si, Pane Bože, urob to tak, ako chceš, a ľahnete si na tú Božiu dlaň, tak to môže dopadnúť len dobre.

Prezradila o sebe

✔ Na čo si potrpíte?

Na slobodu a cigarety. Ale kde sa nemôže fajčiť, nefajčím, hoci niekedy je to nervák. (smiech)

✔ Bez čoho si neviete predstaviť život?

Bez toho, aby som si mohla robiť, čo chcem. A druhí ľudia tiež.

✔ Zmenili by ste niečo vo svojom živote?

Obávam sa, že by som to celé urobila rovnako. Nič lepšie by som nevymyslela. (smiech)