Martina Schindlerová negatívne komentáre nerieši... Prečo ju médiá nazvali ľadovou kráľovnou?

Keď sa povie vaše meno, mnohí si hneď spomenú na prvú SuperStar. Ako si na ňu spomínate?
– Bolo to bláznivé krásne obdobie pred neuveriteľnými 20 rokmi. A mám odvtedy silnú fanúšikovskú základňu, ktorá sa mi neustále pripomína, takže ani nemôžem zabudnúť. Z toho sa stále teším. (Úsmev.)

Bolo náročné vyrovnať sa s tlakom verejnosti a slávy v takom mladom veku?
– Bolo to náročné z toho hľadiska, že to bol pre všetkých šok, ako fanaticky ľudia na show reagovali. Nikto z účinkujúcich nebol pripravený na to, aký ošiaľ Superstar spôsobí. Všetci zrazu chceli byť tesne v mojej blízkosti, a to prirodzene viedlo k tomu, že som si začala v sebaobrane vytvárať odstup od ľudí. Myslím, že preto ma potom média aj prezývali ľadová kráľovná. (Úsmev). A čo sa týka slávy, to mnou nejako nezamávalo. Vedela som, že som predsa rovnaký človek, len reakcie na mňa sa zo dňa na deň zmenili. Volá sa to aj pódiový efekt.

Ako vnímate slovenskú hudobnú scénu dnes v porovnaní s časmi vašich hudobných začiatkov?
– Teraz máme viac možností. Nepotrebujeme zmluvy s vydavateľstvami, každý zavesí na youtube, čo chce. Speváci už nie sú závislí od priazne rádií. Publikum je dostupné online. Z tohto hľadiska je teraz pre spevákov lepšia doba. 

Počuli ste náš podcast?

Vaša hudba je často veľmi emotívna. Kde čerpáte inšpiráciu?
– Mám pestrý život. (Úsmev.) Čím som staršia, tým viac sa viem za všetky svoje pocity postaviť, a to je dobré jednak pre moju hudbu, ale vďaka tomu si aj život užívam stále viac. Som vďačná za štádium života, v ktorom sa nachádzam. Cítim, že všetko, čo ma stretáva, je pre mňa dobré. Aj keď sa mi to v tej chvíli nepáči, verím, že to je pre mňa dôležité takto zažiť z dôvodu, ktorý pochopím až neskôr. Zatiaľ to takto v mojom živote vždy bolo. Cítim, že som na svojej ceste, a to je super pocit. Nie je podľa mňa nič horšie, ako keď umierajúci človek banuje, že žil podľa niekoho iného. Aj keď urobíš chybu, ale svoju chybu podľa seba, tak sa s tým ľahšie vyrovnáš, ako keď robíš rozhodnutia podľa druhých.

Máte za sebou úspešný koncert v sprievode symfonického orchestra. Bol to váš splnený sen?
– Doslova to bol môj splnený sen. Niečo som si vymyslela, strhla som svojím zápalom ostatných, a o polroka z toho bol veľkolepý obrovský koncert s 30 členným orchestrom, akrobatmi a zborom, aký na Slovensku ešte nebol. Majiteľ sály A4, ktorý vlastní všetku najmodernejšiu audiovizuálnu techniku sa stal spoluorganizátorom koncertu, a tak sa na ničom nešetrilo. V sále nám napríklad počas skladby Thunderball snežílo. Diváci boli ohromení, veľmi sa z toho tešíme. Všetko, čo si prajete, sa vám splní. Jasné, že musíte zabojovať, ale všetko je možné. V novembri koncert zopakujeme v Bratislave a začiatkom roku 2026 v košickej Steel aréne. Všetci ste pozvaní, je to hudobný zážitok, ktorý zasiahne všetky zmysly. 

Skvelé, vy ste učili na právo na Univerzite Komenského, prečo ste odišli?
– Rozhodla som sa venovať iba spievaniu. Právo a pedagogika, to je dynamická oblasť a vyžaduje si sústredenie, treba sledovať aktuálny vývoj judikatúry, opravovať písomky, skúšať študentov, písať posudky, odborné články. Aj vďaka tomu, že som to päť rokov zvládala popri deťoch a speve, som pochopila, že ja naozaj dokážem všetko, čo chcem. (Úsmev.) Ale v skutočnosti chcem okrem času s rodinou, venovať čas čo najviac hudbe. Učiť na univerzite, bola to pre mňa obohacujúca skúsenosť, mám krásne spomienky na svojich kolegov, a chýbajú mi aj študenti. Ale reálne, teraz mi je lepšie, keď mám voľnú hlavu na svoje veci. (Úsmev.)

Článok pokračuje na ďalšej strane...