Majster sveta v chôdzi na 50 km Matej Tóth: Veľký podiel na jeho víťazstve majú tri ženy

Nedávno ste podporili projekt Slovenského atletického zväzu „Detská atletika“, ktorý je aj súčasťou športovo-charitatívnej akcie Tesco Beh pre život. Prečo?

Športovanie detí je základ. Prispieva k zdravému životnému štýlu. Týmto projektom prilákame deti k pohybu. Atletika je základom každého športu. Ak z nich aj nevyrastú atléti, určite im to pomôže. Či už v inom športe, alebo k zdravému vývinu. A trošku ich odlákame od tých nástrah počítačov a televízie. Atletické sady, ktoré sme deťom odovzdali, im umožnia venovať sa športu po celý rok.

Sám ste s chôdzou začínali až v 13. rokoch, nebolo to neskoro?

Ale ja som aj predtým športoval. No od 13. som sa špecializoval na chôdzu. Rodičia nás viedli k športu. Bicyklovali sme, lyžovali, plávali. Patrilo to k životu. Po škole sme hrali futbal či hokej. Dnes sa málokde na sídlisku nájde futbalová partia. Preto rodičia využívajú športové krúžky.

Aj vaše dcérky Emmku (8) a Ninku (6) vediete k športu?

Určite. Naučili sme ich plávať, lyžovať, bicyklovať, korčuľovať, hrať sa loptové hry, tenis a je na nich, čo si vyberú. Taký všeobecný základ budú mať, a keď ich niečo bude baviť viac, budem len rád. Ale nepotrpím si na to, aby boli profesionálne športovkyne. Beriem šport ako súčasť zdravého vývoja. Som rád, že ich baví. Staršia už 4. rok navštevuje na ZUŠ tanec. Ten tiež vnímam ako druh športu. Navyše obohatený umením a rytmom.

Nachodíte aj s nimi veľa kilometrov?

Keď som doma, venujem sa im naplno. K tomu patria aj prechádzky a turistika. U mňa to nikdy neskončí tým, že mne sa teraz nechce. Som ten posledný, ktorý by pokazil takúto nejakú aktivitu.

Kedy máte na svoje ženy čas?

Väčšinou bolo v jeseni. No kvôli tohtoročnému zlatu na Majstrovstvách sveta v Pekingu bola aj tá jeseň taká divoká. Ale snažím sa im to kompenzovať, keď som s nimi. Moje záľuby, čítanie či sledovanie filmov, idú bokom. Nechám si to na sústredenia, kde mám viac času.

Manželka Lenka je tiež športovkyňa?

K športu bola vedená a doma ho mala stále, lebo jej brat, terajší šéf atletického zväzu, Peter Korčok, bol športovec. Vyštudovala učiteľstvo pre 1. až 4. ročník a učí v materskej škole.

Takže vás dala dokopy atletika?

Dá sa povedať, že áno. Spoznali sme sa skrz švagra. Čiže keď hovorím, že atletika mi dala všetko a nevzala nič, tak to myslím doslova. Možno keby som nebol atlét, chodec, nestretnem manželku a nemám teraz takú krásnu rodinku.

Sú vám veľkou oporou a zázemím?

Pre mňa je rodina najväčšia motivácia, relax a všetko čo s tým súvisí. Manželka má veľký podiel na mojom úspechu, lebo je k mojej profesii veľmi tolerantná. Zabezpečuje domácu pohodu a robí to fantasticky. Možno tak polovicu roka má sama na starosti všetko, čo sa týka chodu domácnosti, detí i svojej práce. Keby som si nebol istý, že doma nie je všetko zabezpečené, aj tá moja pohoda na sústredeniach by bola iná. Nebol by som schopný odtrénovať to čo odtrénujem. Za to jej ďakujem.

Aj vám nejako špeciálne zdravo varí, keďže už rok nejete pečivo, sladké ani iné dobroty?

Tým, že učí, deti sú v škole a škôlke, stravu majú počas dňa zabezpečenú inde. O zvyšné bežné varenie sa starám ja. Veľmi ma to baví. Ale cez víkend je to na Lenke. (smiech)

Blíži sa Mikuláš, dostanú deti sladké?

Áno. Papajú sladké, no majú to obmedzené. Každá sladkosť musí byť zaslúžená.

Vy čo budete mať v mikulášskej čižme, fit tyčinky?

(smiech) Nejem ani tie. Nepotrebujem tam nič také. Stačí mi sušené ovocie, alebo oriešky. To mám rád a to aj jem často. Pre mňa je aj tak najväčšia radosť, keď vidím radosť v očiach mojich detí.

Napriek toľkým úspechom ste ostali veľmi skromný.

Doma ma tak vychovávali a tá moja disciplína si tú skromnosť vyžaduje. Nemôžem byť frajer, lebo na tej 50 ani na 40. km si ešte nemôžete byť ničím istý. Treba k tomu pristupovať s pokorou. Úspechy sú len o tom, čo odrobíte v tréningoch.

Tak pristupujete aj k životu?

Áno, a tak sa snažím vychovávať aj naše deti. Chránime ich od médií a celého toho humbuku. Ešte sú malé na to, aby si všetky tie okolnosti uvedomovali. Bolo by to nebezpečné a my nechceme, aby z nich vyrástli namyslené, alebo až príliš sebavedomé deti. Keď si to zaslúžia, nech sa páči. Snažím sa im vysvetľovať, že aj ich zásluhou som dokázal, čo som dokázal. Ale svoju slávu nech si zaslúžia svojou robotou. Potom môžu byť zrelo sebavedomé.

Ale vedia, čo všetko ste dosiahli?

Určite si to uvedomujú, ale všetko sa im snažíme veľmi rozumne vysvetľovať. Aj preto sa snažím nehrať pred nimi nejakú slávu. Snažím sa byť skromný. Nie vždy sa to dá, ale snaha je. (smiech)

Neobmäkčia vás svojimi očkami, keď niečo chcú?

Som určite mäkší ako manželka. Ona je tá tvrdšia výchova. Snažím sa ju podporovať, no keď prídem po mesačnom sústredení, chcem im všetko vykompenzovať. Nerozmaznávam ich, no nejaké to očko prižmúrim skôr, ako keď som už dlhšie doma a nabehnem na výchovu mojej manželky.

Spomínali ste, že rodina je pre vás veľmi dôležitá. Trávite Vianoce všetci spolu?

My máme Vianoce trikrát. Štedrý večer sme my štyria doma v Bystrici. Druhý deň cestujeme k svokrovcom do Plášťoviec, kde absolvujeme druhé Vianoce a 26. sme u mojich rodičov v Nitre. Tam máme zase ako keby ďalší Štedrý deň. Pre mňa je to o to väčšia radosť, lebo vidím, ako sa deti tešia z darčekov a my celkovo zo stretnutí s rodinou. Tých 72 hodín prežívame krásne Vianoce.

Citát: „Úspechy sú len o tom, čo odrobíte v tréningoch.“

Prezradil o sebe

Máte v mobile aplikáciu na počítanie krokov?

(smiech) To nie. Nejaký ten šport tester mám na trénovanie, no bežne to neriešim.

Kde skončili víťazné topánky?

Zatiaľ ich mám doma, no zvažujem dražbu, ktorej výťažok by sme darovali na charitatívne účely.

Čo ste si pomysleli, keď vám zavolal prezident?

Vtedy som si uvedomil, že to zlato nie je len môj úspech, ale celého Slovenska. Veľmi sa z toho teším. Bolo to také zadosťučinenie, že to všetko stálo za to.