MATKA ROKA! Aha, čo vyviedla Lujza Garajová svojim DEŤOM minulé Vianoce! Budete sa REHOTAŤ!

Keď sa začne advent, vždy si uvedomím, že je za nami ďalší rok, ktorý z roka na rok ubieha čoraz rýchlejšie. Moja babka a mama mi hovorievali, že čím budem staršia, čas bude plynúť ako mávnutím čarovného prútika, a je to naozaj tak. Takže advent je pre mňa vlastne začiatok konca roka, znamenie, že o chvíľu budeme opäť o rok starší a, samozrejme, aj to, že sa blížia Vianoce.

Ach, to skôr nie. (Smiech.) Každý rok mám plán, že náš byt začnem vyzdobovať, že už od začiatku decembra navodím všelijakými dekoráciami vianočnú atmosféru, ale nestíham. Vždy si poviem, že veniec urobím sama, ale zatiaľ mi to nikdy nevyšlo, a tak kupujem hotový. Našťastie mám dolu pod panelákom kvetinárstvo. Nerobím si však z toho stres. Ak bude na stole hneď v prvú adventnú nedeľu, tak bude, ak nie, tak nie! Bude možno na druhú, tretiu, ale na Vianoce určite. Najneskôr na dôchodku ho však isto urobím sama. (Smiech.)

Veľké upratovanie u nás nezávisí od ročného obdobia ani od sviatkov. Upratujem vtedy, keď mám na to čas aj chuť. Ale keď tú chuť dostanem, upracem aj to, čo som neplánovala. Keď som sama doma a pustím si hudbu, vtedy ma upratovanie baví najviac. Ale že by som sa teraz naháňala pre to, aby sa na Vianoce všetko ligotalo, tak to nie.

No nielen pomocníčku, ale aj pomocníka, syn má už 15. Prečo by mali upratovať len dievčatá? Aj chalanov treba do toho zapojiť! Moje deti už v podstate zvládajú všetko, ibaže keď ich o niečo požiadam, samozrejme, frflú. Ale to patrí k ich veku. (Úsmev.)

Vôbec nepečiem! Toto je vec, ktorú by som tiež chcela zmeniť, ale časovo mi to zatiaľ nevychádza. Keď bola Gretka malá, kupovala som hotové cesto na medovníky a vykrajovali sme ich spolu, piekli a zdobili a veľmi ju to bavilo. Ale teraz nejaké koláčiky nakúpim a niečo aj dostanem. Ja veru nie som cukrárka. Ani sladké veľmi nemám rada. Keď som sa raz pokúšala urobiť domáce medovníky, nedopadlo to najlepšie. (Smiech.)

Ale mala! Zaručený! Len všetky recepty sú zaručené… (Smiech.) Mne to nepomohlo. Ale tento rok som sa s kamarátkami dohodla, že si urobíme takú babskú jazdu a ony prídu piecť ku mne. Každá donesie cesto a ja poskytnem rúru. (Smiech.) Budeme vykrajovať, zdobiť, rozprávať sa, popíjať vínko. Bude taká pohoda. Možno sa od nich dačo priučím.

Ešte nie, ale budem už musieť niečo kúpiť, aby sa to neskončilo tak ako minulý rok, keď deti zostali bez darčekov. Dlho som ich nákupy odkladala a keď som potom na e-shopoch naklikala všetko, čo chceli, nestihlo to dôjsť do Vianoc. Darčeky chodili v priebehu januára až marca. (Smiech.)

Ale áno, veď kto nie. Ale všeobecne sme my tieto sviatky nejako extra neprežívali. Mali sme zopár tradícií – hádzanie orechov do kútov – túto tradíciu priniesol do rodiny otec, ktorý je zo Žiliny, a mama zase vždy dáva do peňaženky šupinku z kapra. Nechodievali sme ani do kostola. Naše Vianoce sú o rodine, stretnutiach, pokoji, oddychu, pohode. Veľa darčekov si nedávame.

Asi Popolušku, tú mám naozaj rada. To je klasika, ktorej sa na Vianoce v podstate ani nedá vyhnúť. My síce televízor doma nemáme, ale u mojich rodičov alebo u svokrovcov si ju pozrieme.

Nechýba nám. Mňa veľmi zlostia reklamy, keď mám niečo rozpozerané. Ale máme doma premietačku a keď si chceme niečo pozrieť, tak si to premietneme bez reklám.

Presne. Hlavne teraz v novembri a decembri je toho veľa. Chodievam hore-dole po celom Slovensku s Petrom Marcinom a jeho šou Neskoro večer, hrávam komédie Dokonalé dieťa alebo Let číslo 124. Každý večer sme v inom meste, niekedy na opačnej strane republiky.

Orientačne okolo 50-tisíc určite. Niekedy ideme tam a späť v jeden deň, hoc cestujeme dokopy aj šesť hodín. Mám už riadne „vymakaný“ zadok zo sedenia. (Smiech.)

Ja nešoférujem, nechávam sa voziť. (Úsmev.) Nemám auto, kolegovia ma vozia, najčastejšie Danko Žulčák, ale aj Peter Sklár alebo Šoko, to sú moji šoféri. V tomto je to super, cestou si môžem aspoň trochu zdriemnuť.

Vyskúšala, ale nie je to pre mňa. Trpela som pri tom a moje telo „kričalo“, aby som to nerobila. Naposledy som si bola pätnásť minút zaplávať v októbri, keď mala voda 18 stupňov Celzia. Keď však mala 17, už som cítila „ihličky“, a to už bolo „peklíčko“. Môj muž je ľadový medveď a drukujem mu a aj svojim kamarátom, ale iba z brehu. (Úsmev.)

Áno, saunovanie, to je moje! Čo však nemám rada, je pohľad na mužov v saune. Prečo si ľahnú oproti dverám a tam sa vytrčia? Všeličo im vidno a ja to nechcem vidieť. (Smiech.)