Michaela Kudláčková: Skutočná láska si ju našla

No osud detskej filmovej hviezdy nevedie vždy k hviezdnym výšinám. Život pripravil Michaele Kudláčkovej (40) nejednu skúšku. Svoje šťastie hľadala až doteraz.

Mami, mami, ja to chcem skúsiť! – šesťročná Míša dotiahla mamu na konkurz do akejsi detskej relácie. Režisérovi sa zapáčilo dievčatko samá ruka, samá noha. Telefónne číslo Kudláčkovcov tak šlo v televízii z ruky do ruky. Mala jedenásť, keď jej poslali scenár prvého filmu.

To je o mne! – bola presvedčená, keď sa učila naspamäť texty filmovej Veroniky, proste Niky. V jej detskej izbe tiež bývali slimáky, žaby, potkany... Míša si dokonca u mamy vydupala aj psa. To sa filmovej hrdinke nepodarilo. Nechala sa nalákať od neznámeho muža, že jej ho v noci pomôže chytiť... Veronika mu uverila. A Míša uverila, že je Veronikou. V scénach s Karlom Augustom mala v očiach nefalšovanú hrôzu. Ona to nehrala, ona ho takého naozaj videla. Tak ako občas maminku videla červenú a ocka modrého. Dieťa si vymýšľa, nebojte sa! – upokojoval vystrašenú matku očný lekár. Bujná fantázia, nič viac! Nič viac? Opäť sa vyľakala mama, keď ju Míša prinútila pripraviť raňajky pre jej troch neviditeľných bratov Tobšuda, Bruda a Koča...

Aj psychiater trval na prebujnenej fantázii. Je to skrátka herečka! To teda Míša bola. A dobrá. Úlohu Barče v seriáli My všichni školou povinní kvôli nej celú zmenili. Podľa scenára mala byť vysoká, vyčnievajúca z radu. To sa na drobnú Míšu nehodilo. Tak sa prepisovalo.

Niekto sa pomýlil

Nezobrali ťa, – tiekli mame po lícach slzy. Nezobrali? To sa niekto pomýlil... Míša nechápala, že skončila na talentovkách na konzervatórium ôsma z päťsto detí a neprijali ju. To sa určite vysvetlí! Alebo že by sa tento rok nezmestila? Tak rok počká. Bola herečkou, chce ňou byť, aj ňou bude! Nič iné si nevedela predstaviť. Nakoniec však musela. Druhý rok ju nenechali prejsť ani talentovkami. Strednú sociálno- právnu školu vyštudovala len preto, že niečo bolo treba vyštudovať. A potom stretla Pavla. Bol to krásny chlap. So svojimi 45 kilami sa v náručí stokilového boxera blažene strácala. Nosil ju na rukách – nielen pred svadbou, ale aj po nej. Keď čakali Pavlínku, rozhodol sa dokonca vzdať športu. Nechcel odchádzať z domu.

Paulínka naplnila ich životy. Ale Pavlov nie dosť. Po boxe v ňom zostala veľká diera. A on sa rozhodol zaplniť ju alkoholom. Míšu nikdy neudrel, a už vôbec nie Paulínku ani mladšiu Michalku. V byte však rozmlátil všetko, čo mu prišlo pod ruku. Nechcela, ale musela mu ukázať dvere.

Keď nie vpravo, tak vľavo

Po rozvode si Míša povedala – ak som doteraz nešla správnym smerom, skúsim to na opačnej strane. Mirek bol presný opak Pavla. Rozvážny, pokojný, zaistený, študovaný muž. Nie však otec. Nedá sa povedať, že by mu deti prekážali, ale nedá sa povedať ani nič viac. Narodenie malej Alice na tom nič nezmenilo.

Míša veľmi rýchlo pochopila, že jej dievčatá v tejto rodine strašne trpia. Musela som odísť. „Kvôli nim,“ priznáva. Prerátala si sa, moja zlatá, moje dieťa mi neodvedieš! – začal zrazu o otcovstvo Mirek stáť. Neverila jeho vyhrážkam. Ktorý súd by odtrhol dieťa od matky a súrodencov? Bohužiaľ, práve ten, ktorý dostal ich prípad. Míša plakala, keď balila svoje šesťročné dievčatko každý druhý víkend späť k otcovi. Alica utekala z domu, len aby nemusela odísť. Keď ju vystrašená našla, najradšej by ju nepustila z náruče. No musela. „Ajínka, ocko už na teba čaká...“

Čarodejnica

Radek bol bohém. Míša písala pre jeho skupinu texty a on ich tak krásne spieval. A krásne jej ich recitoval do uška. Mal niečo z Pavla. Niečo drsné, silné, príťažlivé. Aj jemu porodila dcéru. Johanku. Aj jemu však nakoniec musela dať na výber – ona alebo alkohol... Nedokázal si vybrať. Musela to urobiť za neho a odísť. Po jedenástich rokoch spoločného života.

Čo ďalej? S kamarátmi sa stavila, že to skúsi s taxíkom. No tak skús... Večer začneš a o polnoci nám budeš volať, že už nikdy viac! Nezavolala. Celé tri roky, každý večer sadala do svojho auta a na strechu vyložila svietiaci pútač TAXI. Vyhrala. Alebo nie...?

K astrologičke šla zo zvedavosti. Tá sa na ňu pozrela: Prečo ide čarodejnica k čarodejnici? Nič o nej nevedela, nikdy predtým sa nevideli, no na prvý pohľad v nej odhalila, že to, čo detskí doktori zvaľovali na bujnú fantáziu, je niečo viac. Vzala jej ruku do dlaní: „Míša, vy by ste mali písať. A aj budete!“ A potom sa jej zahľadela do očí: „Prečo nevyužívate, čo vo vás je?“ Míšu až striaslo. Čo jej mala na to povedať? Astrologička rozložila pred ňu tarotové karty. A zrazu všetko dostávalo zmysel. Veď ona v nich vie čítať!

Radek č. 2

Klábosila s kamarátkou v telefóne a klikala myšou na internete. Len tak. Fotka trojice potápačov sa tam zjavila náhodou. Pustila z ruky myš a notebook pritiahla k sebe. Bože, to je krásny chlap! Rýchlo dokončila telefonát a snažila sa preklikať späť. Kto to je? Bola polnoc a ona mala bláznivú potrebu dať mu vedieť, že je sympaťák, a ako je jej ľúto, že sa nestretnú, keďže žije ďaleko. Bodka. Vypla počítač.

Na jej veľké prekvapenie si našla od Radka č. 2 na druhý deň odpoveď. Mesto, kde žije, vraj nie je koniec sveta, a keď povie, za hodinku a pol bude pri nej. „Ako ma môžeš navštíviť, keď ma vôbec nepoznáš?“ hodila do éteru otázku. Neodpovedal. Jednoducho prišiel.

Dvadsať minút. Všetkým doma opakovala, že mu venuje maximálne dvadsať minút svojho života pri káve. Ale až o druhej v noci sa jej ho konečne podarilo poraziť v biliarde. No napriek tomu sa jej nechcelo odísť.

„Míša, ty si sa zamilovala,“ odhalila ju kamarátka. Hádala sa s ňou, že nie, a pritom zúfalo pozerala na mobil. Zavolá?

Ak bola Míša niekedy o niečom skalopevne presvedčená, tak o tom, že nikdy neopustí Prahu. O tri mesiace sa sťahovala. Na miesto, ktoré kedysi nazvala koncom sveta. Varnsdorf. Žije tam totiž muž, ktorého celý život hľadala, len nevedela, že jestvuje.