Milan Ondrík o tienistej stránke svojho povolania: Keď som vonku, hanbím sa a chcem ísť preč!

So slávou prichádza aj tienistá stránka vášho povolania.

Akou slávou? Žiadnu nemám. Je to práca. Neprezentujem seba, ale postavy. Ale je pravda, že keď ma ľudia vidia vo filme či seriáli, myslia si, že som viditeľný. Ja sa však najlepšie cítim v divadle. Myslím na postavu, ktorú robím, nie na seba. Pravda je, že neznášam verejné priestranstvá. Keď som vonku, hanbím sa, chcem ísť preč. Domov.

Zuzka sa ešte neplánuje vrátiť do práce?

Nie. Je ešte na materskej. Občas už síce hráva, ale ešte chce byť doma s deťmi. A ja chcem, aby mali matku, keď už otec nie je doma. Chvalabohu mám to šťastie, že môžem zarábať. Nie sú to extrémne peniaze, ale zarábam tak, aby som uživil rodinu. Máme na úver, na rodinu aj na život.

Čiže ste v živote šťastný?

Hej. Mám krásne a zdravé deti aj ženu, čo jesť aj prácu.

A tej nie je málo. Do leta máte v divadle tri premiéry, pokračuje aj úloha Nora v Paneláku a dokonca ste dokončili minulý rok ešte jeden film.

Vždy som chcel točiť filmy. Minulý rok sa mi počas dvoch mesiacov stala zvláštna vec. Točil som Rukojemníka, kde bolo dobré zázemie aj deti, ktoré sú hlavné postavy, boli výborné. Ak ostanú takí dobrí aj keď vyrastú, môžeme sa tešiť na novú generáciu. A potom si ma režisér Marko Škop vybral do filmu Eva Nová, kde hrám syna Milky Vášáryovej. Hovoril som si, to azda ani nie je možné, že aj ja zažívam kvalitnú slovenskú kinematografickú tvorbu!

Ste vyťažený.

Ale šťastný. Zatiaľ som mladý, mám prácu a obsadzujú ma, lebo im dávam energiu. Dúfam.

Boli ste vy niekedy rukojemníkom v živote?

Nechcem mudrovať, ale v živote sme stále pre niečo zajatí. Je zlé, keď sú ľudia neslobodní a zákony určujú ich život. No zase, keby bola prílišná sloboda, nevážili by sme si ju. Takže by sme si mali vážiť, čo máme. Tie 60. roky, v ktorých sa Rukojemník odohráva, si neviem predstaviť. Keby som vtedy žil, asi zomriem skoro. Nezvládol by som to. Drukujem ľuďom, ktorí to vydržali. Ja som sa napríklad cítil neslobodne, keď ma zatkli za to, že som preparkúval auto a mal som vypité. V tej cele mi neostávalo nič iné len plač, smiech a myšlienky, aby som tam neostal.

Ste teda taká slobodná duša?

Strašne. Keď to nemám, koniec. Neviem to vydržať. Nechápem, akým právom niekto v nejakom režime určuje, či budete žiť, alebo zomriete? To vo mne vytvára negatívnu emóciu. Takže, kde vzniká tá vojna? V nás. Odpustili by ste niekomu, keby vám zabil dieťa? Asi nie. No násilie a nesloboda plodí len násilie. Lenže ten komunizmus v nás stále je. Vždy, keď má niekto pocit, že je niekto viac, ako je. Z toho mi je zle.

Ako potom bojujete s pokušením?

V divadle. Tam môžem byť diabol aj Boh. V reálnom živote sa treba uskromniť a byť pokorný. Asi preto sme hercami, že chceme zažiť niečo aj pred smrťou.

✔ Mali ste v škole rád povinné čítanie?

Nie. Takmer nič som neprečítal. Som totiž dyslektik. Prehadzujú sa mi písmená. Aj na skúškach nikdy neprečítam prvý text. No keďže sa mu potom musím venovať, skôr si ho zapamätám.

✔ Takže knihy radšej nečítate?

Milujem ich. (smiech) Čím som starší, tým viac ma to baví. Často tam nájdem odpoveď na niečo, čo som predtým nevedel pochopiť.

✔ Ktorá z vašich doterajších postáv vyjadruje váš charakter?

Kocúr z Bulgakovho Majstra a Margaréty. Som fakt stelesnený kocúr. Vie sa prispôsobiť, vie byť láskavo-anjelsky, ale aj temno-diabolský. (smiech)