Miriam Kalisová odhalila kúsok zo svojho súkromia: Neuveríte, čo doma s dcérkou robia! To FAKT?

– K bylinkám ma odmalička viedla maminka. A teraz ja vediem Miušku. Už ako dvojročná vedela rozdiel medzi pľúcnikom lekárskym, podbeľom a prvosienkou. Milujem bylinkové čaje, také, čo si v lete sama nazbieram. Bylinky majú veľkú liečivú silu a myslím, že by sme sa na prírodu mali obracať častejšie. Páči sa mi tieto informácie posúvať ďalej. Sociálne siete sa dajú využívať aj takýmto spôsobom. (Úsmev.)

– Určite áno. A čím viac sa človek obracia na prírodné liečivá, tým lepšie mu budú fungovať. Človeku, ktorého telo si zvyklo na antibiotiká, ťažšie zaberajú prírodné liečivá. Ale to je len taký môj ničím nepodložený názor. Ja som antibiotiká užívala asi päť- až šesťkrát za celý život. Takže moje telo je zvyknuté skôr na bylinky. Môj ocino dokonca už päť rokov nemusí brať lieky na tlak vďaka tinktúre z hlohu, čo mu vyrába maminka. Naša rodina dôveruje prírode a bylinkám. Dokonca posledné roky pre rodinu a kamarátov vyrábam bylinkové masti na štípance, poranenia kože alebo kĺby.

– Odkedy som začala sama variť, piecť, vymýšľať recepty a zapisovať si ich, uvažovala som nad tým. Znovu musím byť vďačná sociálnym sieťam a svojim skvelým ženám, ktoré ma sledujú, že ma doslova motivovali, aby som pre ne urobila tú knižku. Dnes je v obehu už skoro 10-tisíc výtlačkov, za čo som nesmierne vďačná.

– Tým, že moja babka aj maminka sú úžasné kuchárky a vždy varili či vypekali, nejako som to zdedila po nich. U nás vždy bola teplá večera na stole, také niečo ako šunkový chlebík na večeru som v detstve nepoznala. Mamina vždy varila. Aj teraz, keď prídeme, varí aj viac, než treba. (Smiech.) Môj brat takisto výborne varí a veľmi ho to baví. Podľa mňa ide o nastavenie sa na varenie. Beriem to ako takú ženskú mágiu. Pri varení sa teším, ako všetkým bude chutiť. Ani mne sa však niekedy nechce variť. Je to prirodzené. Keď nie je nálada, potom je lepšie ísť do reštaurácie. (Úsmev.)

– Bol to veľký stres. Možno aj preto otáľam s druhou časťou, i keď je po nej dopyt. Miuška vtedy nechodila do škôlky, celý deň som sa jej venovala, potom ju bolo treba uspať a večer od deviatej do tretej rána som varila a vypekala, zapisovala, dookola testovala recepty, aby sa vždy podarili rovnako, nebola to zábava. Na jednej strane som vďačná za to obdobie, veď vznikalo moje „druhé dieťa“, ale zároveň som totálne vyhorela a asi pol roka nič neupiekla. Taká tá prirodzená chuť do varenia sa vrátila asi po roku. Takže, ak niekedy budem robiť druhú knihu, budem ju pripravovať pomaličky a v pohode.

– Asi áno. Ako malá som chcela byť hlásateľkou a moja mamina ma vždy odhovárala, že pracujú aj cez sviatky, keď sú ostatní doma. (Úsmev.) Milujem tú voľnosť v živote, čo mám. Pretože popri práci mám čas na všeličo iné.

– Samozrejme. Stromy v parku majú mená, objímame ich a rozprávame sa s nimi. Hľadáme víly na lúke, stopujeme jednorožcov. S nami sa človek v lese nenudí. (Smiech.) Páči sa mi, že ma Miuška učí vidieť svet detskými očami.

– Určite som kamarátsky typ, som veľmi tolerantná a veľa jej dovolím. Rozhoduje o mnohých veciach vo svojom živote, a preto má málokedy dôvod búriť sa proti mojim požiadavkám. Na druhej strane vie, že keď niečo poviem rázne, musí to rešpektovať. Čiže máme jasne stanovené hranice a niekedy ju stačí usmerniť len pohľadom. Chcem jej dopriať maximum voľnosti a slobody.

– Vždy hovoriť pravdu, zastať sa slabších, pomôcť topiacej sa včielke v jazierku, vážiť si všetky živé bytosti. U nás doma aj muchy majú mená. Nezabíjame ich. Tie menšie sa volajú Katky a väčšie sú Žofky. A je krásne počuť z úst dieťaťa namiesto: „Fúj, mucha tu je, poď ju zabiť,“ roztomilé a nadšené: „Mami, aha, Žofka prišla.“ Potom máme dilemu, či je to teda Žofka alebo Katka. (Smiech.) Aj atmosféra je krajšia, keď k muchám pristupujeme s láskou. Niekedy dostanú aj niečo na papanie. Sme taký iný typ rodiny. (Smiech.) Alebo keď príde zo škôlky s tým, že jej nejaké dievčatko povedalo, že je škaredá, vysvetlím jej, že to dievčatko je asi veľmi nešťastné, keď také veci rozpráva druhým, a nemali by sme sa na ňu hnevať, ale myslieť so súcitom a s láskou, lebo ona za to nemôže. Takto nejako to u nás funguje. (Úsmev.)

– Je toho veľa, ale asi také najhlavnejšie je „žiť v súlade so životom“. Nebúriť sa proti veciam, ktoré sa dejú. Len ich prijímať, pozorovať a akceptovať, že nie vždy dostaneme to, čo chceme, ale zaručene dostaneme to, čo potrebujeme.

– Podľa mňa nič iné ako prijatie situácie nefunguje. Vždy si opakovať, že všetko sa mení a všetko raz prejde. Nerobiť zo seba obeť a nepodliehať sebaľútosti. Prijať zodpovednosť za rozhodnutia a hrdo sa postaviť okolnostiam. Neupadať do sebaľútosti a uvedomiť si, že reálne dostávame len to, čo si zaslúžime. Je to náročné, ale pravdivé. Čiže ak chceme od života zmenu, musí sa udiať najmä v nás. Inak nás budú stretávať tie isté lekcie, z ktorých sme sa nepoučili.

✔ Varenie alebo pečenie?
Varenie.
✔ Film alebo kniha
Film.
✔ More alebo hory?
More.