Ste vyštudovaná sociologička, čo vás priviedlo k televízii?
– Začala som pracovať v televízii skôr, ako som ukončila sociológiu. Keď som bola malá, páčili sa mi hlásateľky a mame som vždy vravela, že by som ňou chcela byť. Ona mi vravela: „Aha, je sviatok, my všetci sme doma a ony musia byť v práci, to by si chcela?“ (Smiech.) Niekde v podvedomí som mala, že by som chcela pracovať v televízii, a v osemnástich som nastúpila do nitrianskej regionálnej televízie. Potom ma oslovili z Markízy, nech prídem na konkurz. Prišla som a hneď ma vzali. Bolo to veľmi rýchle. Za pár dní sa mi prakticky zmenil život a v Markíze som už 16 rokov.
Nechceli ste ostať pri sociológii?
– Vlastne sa okolo nej stále motám. Je to veda o spoločnosti. Skúma, ako pôsobí spoločnosť na jednotlivca, prečo ľudia konajú, ako konajú. Je mi to veľmi blízke a stále sa v tom vzdelávam, tak sa sociológii venujem.
Minulý rok ste sa rozhodli študovať psychológiu.
– Bol to môj veľký sen. Nechcela som byť psychologička. Išlo mi iba o vzdelanie. Rada sa vzdelávam, čítam knihy od psychológov a psychiatrov. Chcela som skúsiť, aké je chodiť do školy ako 36-ročná. A poviem vám, je to super, každému to odporúčam. (Smiech.) Bavilo ma písať seminárne práce, učiť sa na skúšky, chodiť na prednášky.
Napokon ste s tým však sekli.
– Po roku som sa rozhodla skončiť, lebo mi to bralo príliš veľa času. Zasahovalo to do môjho času stráveného s Miuškou a povedala som si, že si neviem predstaviť fungovať v tom tempe ďalších päť rokov. Po večeroch som písala, vypracúvala úlohy, cez víkendy som bola v škole, počas skúškového zase s nosom v knihách a všetko sa točilo okolo školy. Okrem toho som mama, pracujem, mám podnikateľské aktivity, klientov, ženy v Červenom stane, koníčky, priateľov... Keby som nemala toľko iných aktivít, ktoré som musela odsunúť, určite by som pokračovala. Skúsila som to a aspoň nebudem celý život premýšľať, čo by bolo, keby... Už to viem. (Úsmev.) Mala som väčšinou jednotky, takže aj učiť sa ešte viem, čo mi celkom zdvihlo sebavedomie. (Smiech.) Dokázala som odísť v pravý čas, aj to bola jedna z mojich lekcií. Preto to nevnímam ako zlyhanie, ale ako odvážny krok urobiť to, čo cítim, nie, čo sa očakáva.
