Miriam Kalisová otvorene: Neuveríte pri čom a ako medituje a... Kedy prežila PEKLO NA ZEMI?!

Ste vyštudovaná sociologička, čo vás priviedlo k televízii?

– Začala som pracovať v televízii skôr, ako som ukončila sociológiu. Keď som bola malá, páčili sa mi hlásateľky a mame som vždy vravela, že by som ňou chcela byť. Ona mi vravela: „Aha, je sviatok, my všetci sme doma a ony musia byť v práci, to by si chcela?“ (Smiech.) Niekde v podvedomí som mala, že by som chcela pracovať v televízii, a v osemnástich som nastúpila do nitrianskej regionálnej televízie. Potom ma oslovili z Markízy, nech prídem na konkurz. Prišla som a hneď ma vzali. Bolo to veľmi rýchle. Za pár dní sa mi prakticky zmenil život a v Markíze som už 16 rokov.

Nechceli ste ostať pri sociológii?

– Vlastne sa okolo nej stále motám. Je to veda o spoločnosti. Skúma, ako pôsobí spoločnosť na jednotlivca, prečo ľudia konajú, ako konajú. Je mi to veľmi blízke a stále sa v tom vzdelávam, tak sa sociológii venujem.

Minulý rok ste sa rozhodli študovať psychológiu.

– Bol to môj veľký sen. Nechcela som byť psychologička. Išlo mi iba o vzdelanie. Rada sa vzdelávam, čítam knihy od psychológov a psychiatrov. Chcela som skúsiť, aké je chodiť do školy ako 36-ročná. A poviem vám, je to super, každému to odporúčam. (Smiech.) Bavilo ma písať seminárne práce, učiť sa na skúšky, chodiť na prednášky.

Napokon ste s tým však sekli.

– Po roku som sa rozhodla skončiť, lebo mi to bralo príliš veľa času. Zasahovalo to do môjho času stráveného s Miuškou a povedala som si, že si neviem predstaviť fungovať v tom tempe ďalších päť rokov. Po večeroch som písala, vypracúvala úlohy, cez víkendy som bola v škole, počas skúškového zase s nosom v knihách a všetko sa točilo okolo školy. Okrem toho som mama, pracujem, mám podnikateľské aktivity, klientov, ženy v Červenom stane, koníčky, priateľov... Keby som nemala toľko iných aktivít, ktoré som musela odsunúť, určite by som pokračovala. Skúsila som to a aspoň nebudem celý život premýšľať, čo by bolo, keby... Už to viem. (Úsmev.) Mala som väčšinou jednotky, takže aj učiť sa ešte viem, čo mi celkom zdvihlo sebavedomie. (Smiech.) Dokázala som odísť v pravý čas, aj to bola jedna z mojich lekcií. Preto to nevnímam ako zlyhanie, ale ako odvážny krok urobiť to, čo cítim, nie, čo sa očakáva.

Spomenuli ste Červený stan. Priblížite nám, o čo ide?

– Je to platforma pre ženy, ktoré potrebujú objať a ktoré objatie chcú dať. Stretávame sa v krásnej mongolskej červenej jurte pri Bratislave, kde rozoberáme nejakú tému, rozprávame sa, trávime príjemný čas. Stretnutia žien sú veľmi dôležité. Ženy často zabúdajú byť ženami, byť sebou, potláčajú sa natoľko, že im niekedy dlho trvá prísť na to, kým skutočne sú, čo chcú, ako vyzerajú ich hranice, ciele. Keď vypukol kovid, presunula som nás do online priestoru na Instagrame. Podarilo sa mi vytvoriť prostredie bez nenávisti, keďže osobne schvaľujem každú jednu žiadosť a pridávam len reálne ženy, nie falošné profily. Robíme si živé vysielania na rôzne témy. Ale niet nad osobné stretnutia.

Čo bolo motiváciou založenia?

– Keď som mala náročné obdobia v živote, vždy som mala okolo seba ženy a ľudí, o ktorých som sa mohla oprieť, vypočuli ma, objali, utešili. Niektoré také možnosti nemajú. Ak aj majú, možno sa boja otvoriť tak, aby povedali všetko. V Červenom stane sa stretávajú ženy z celého Slovenska, a aj keď sa vidia prvý raz v živote, povedia si veci, ktoré nikomu nemali odvahu povedať... Darí sa nám vytvárať bezpečné prostredie. Presne o tom to je. Vyrozprávať sa bez pocitu, že vás niekto bude odsudzovať, hodnotiť, je liečivé. Akokoľvek to znie, ale keď sa ženy spoja, dokážu nemožné. V ženskú silu a spájanie sa pre dobrú vec verím asi viac ako v čokoľvek iné. (Úsmev.)

Ľudia si dokonca môžu kúpiť vaše sviečky či náramky. Chystáte niečo ďalšie?

– Toto vzniklo spontánne popri Červenom stane. Učila som ženy rôzne rituály počas splnu a novu, a tak som navrhla splnové a novové sviečky. Píšem na ne texty a básne a ženy ich milujú. Náramky a náhrdelníky z mojich kresieb sa spájajú so ženami, s matkami. Teraz pracujem na jednom prívesku, ktorý už každú chvíľu pošlem zlatníkovi na vytvorenie prototypu. Všetko vyrábame na Slovensku a ručne v zlatníckej dielni. Páči sa mi spájať sily so šikovnými ženami a spolu vytvárať pracovné miesta a robiť radosť zákazníčkam. Vidím v tom väčší zmysel, ako urobiť „merch“ s tým, že tam natlačím svoje meno a predám to. A nový projekt? Niečo chystám. Spojila som sa s ďalšou ženou a bude to niečo, čo u nás ešte nik neurobil. Bude to pre ženy, bude to na papieri a bude sa to týkať sebalásky. Tak verím, že sa to ženám bude páčiť. (Úsmev.)

Ste veľmi kreatívna. Vytvorili ste si aj krásnu terasu a strom v obývačke...

– Ďakujem veľmi pekne. (Úsmev.) Milujem prírodu. Raz som si povedala, že chcem strom v životnej veľkosti v obývačke. Vôbec som netušila, ako to urobiť, ale viete, ako to je. Na začiatku je vždy zámer. Treba ho len vysloviť a počkať, čo sa udeje. Niekde na internete som uvidela ženu, ktorá vyrobila polienko zo škatule od mlieka. Vyzeralo to tak realisticky, že som skúšala. A po roku som mala strom. Výmysel väčšinou pochádza z mojej hlavy a okolnosti ma potom nasmerujú k tomu, aby sa to splnilo. (Úsmev.)

Zdedila po vás kreativitu aj dcérka?

– Ale áno. Miuška je veľmi šikovná. Stále niečo vyrába, vymýšľa, skúša. Vždy je z toho totálny bordel, ale to ku kreativite patrí. (Smiech.)

Vy ste doma aj v kuchyni. Na svojej stránke píšete: „Varenie a pečenie je pre mňa priam meditáciou.“

– Naučila som sa vždy venovať pozornosť aktivite, ktorú robím. Neodbiehať mysľou inam. Veľmi mi v tom pomohlo cvičenie, ktoré som robila počas štúdia za dulu. Ako veľmi ľudia okolo vás cítia, že ste mysľou inde. A keď ste vždy mysľou inde, než naozaj ste, potom vlastne nikde nie ste naozaj. (Úsmev.) Povedala som si, že chcem byť naozaj tam, kde sa práve nachádzam. Keď som prišla do školy, nechala som za dverami všetky starosti a povinnosti, ktoré som mala na pleciach, a bola som len bezstarostná študentka. Keď prídem do práce, som len moderátorka a celý čas sa sústredím na to, čo aktuálne robím. To je tá meditácia. Byť tam, kde som, a robiť iba to, čo robím. Zbytočným premýšľaním, čo treba, keď skončíme s tým, čo práve robíme, sa často vyhadzujeme z reality. Veľa ľudí si myslí, že sa medituje sedením a počúvaním meditačnej hudby. A nemyslieť pri tom na nič. Meditovať sa dá aj pri vykladaní umývačky riadu, keď vnímate každú jednu vidličku a tanier, čo chytíte do ruky, akú ma teplotu, povrch. Preto je pre mňa aj varenie meditácia. Keď sa sústredím na každý detail, som súčasťou deja a nejdem na autopilota. (Úsmev.)

Nedá mi neopýtať sa na vaše dredy. Ako na to reagovalo okolie a kolegovia?

– Reagovali super. Zatiaľ som sa nestretla s nikým, komu by som sa v nich nepáčila. A keby aj, veď sa nemusím páčiť všetkým. To ani nie je mojím zámerom. (Úsmev.)

Minulý rok k vám pribudol nový člen rodiny – Daisy. Ako ste sa zžili so psíkom?

– Perfektne. Už si bez Daisy ani nevieme predstaviť život. Ale prvé týždne to bolo peklo na zemi. (Smiech.) Našťastie, už sme zladené a je nám super.

Pre ženy ste inšpiráciou. Čo by ste im poradili?

– Myslím si, že dnes je veľmi dôležité prestať chcieť meniť druhých. Je to vyčerpávajúce a každá žena, ktorá má takzvaný syndróm spasiteľa, by s tým mala prestať. Niekedy by sme sa fakt mali zamerať na to, ako sa k nám správajú, a nie na to, aký majú potenciál, a ospravedlňovať pred sebou a okolím ich konanie. Prestaňme počúvať vnútorných kritikov, ktorí nám prikazujú slepo dávať ostatným len pre to, aby sme pocítili, že za niečo stojíme. Je toľko druhov zranení, ktoré si nesieme a ovplyvňujú nám život. Preto si želám, aby každý začal spoznávať, pomenúvať svoje temné stránky, prijímať ich a liečiť sa. Aby sa naučil byť pre seba prioritou, aby zosilnel a pomáhal tým, ktorí požiadajú, ktorí o to stoja a naozaj to potrebujú. Je toho veľa, čo by som ženám odkázala, ale to by bolo na dlhšie, tak sa možno niekedy o tom porozprávame u mňa v Červenom stane. (Úsmev.)

Prezradila o sebe
✔ Vaša najväčšia inšpirácia?
Určite sú to ľudia. Keď ich naozaj počúvate, dostanete odpovede aj na otázky, ktoré ste nikdy nepoložili.
✔ Čo si na sebe najviac vážite?
Zmenu, ktorou som prešla. Že som sa naučila rozpoznať a prijať svoje „temné“ stránky. A naučila som sa byť šťastná nie preto, že sa mi niečo skvelé udialo, ale preto, že si vážim život a mikrosvet, v ktorom žijem.
✔ Čo by ste nikdy nemohli robiť?
Ako sa vraví, nikdy nehovor nikdy. A teda toto slovo v mojom slovníku nenájdete.