Miro Žbirka šokuje: Svoju ženu som zbalil na nahé telo

„Mal šesťdesiat, to hádam ani nie je pravda! A vyzerá stále rovnako. Spýtaj sa ho, ako to robí,“ poverila ma kolegyňa, keď som sa chystala na rozhovor s miláčikom našej hudobnej scény Mirom Žbirkom. Bolo to naozaj to prvé, na čo som sa okúzľujúceho speváka, ktorý prišiel na schôdzku so svojou ženou, spýtala. Kateřina sa celú dobu usmievala, no sem-tam sa neudržala a do rozhovoru vstúpila.

Miro: Vôbec nie. Jediné, čo mi napadá, je, že mi chlapík v Žiline čítal svoj text a tam bolo: Čas, ten gaštanový kôň. Čas naozaj strašne rýchlo uteká a s pribúdajúcimi rokmi je všetko čím ďalej rýchlejšie. Je načase spomaliť. V tomto zmysle to riešim. Aby sa človek životom tak nehnal.
Kateřina: Aj tak sa ženieš.
Miro: Teraz ten dojem nemám. Sedím, pijem kávu a v pokoji odpovedám na otázky. A o to ide. Nikam sa nehnať. Inak vám život uletí. Možno stihnete viac koncertov, ale veľmi rozumné to nie je.

Že by som výročie prežíval, alebo bral okrúhliny zlomovo (pozn. red.: Miro sa narodil 21. 10. 1952), o tom som vlastne ani nestihol premýšľať. Možno práve preto, že sa všetko deje tak rýchlo.

Keď máte veľa vecí, ktoré musíte stihnúť, tak vám život utečie. Vy v podstate len posúvate veci pred sebou. Jednu úlohu splníte a hneď vás čaká ďalšia. To sa snažím zmierniť. Hovorím si, prečo sa niekam hnať za kariérou...

Zatiaľ to nejde, ale je to môj plán. I keď sa mi hneď tak nepodarí ho splniť, pretože ma čaká ešte veľa pracovných povinností. Napriek tomu využívam na odpočinok až neférovo každú chvíľku. Pozerám filmy, i keď to je nelogické a nemám všetko pripravené na koncert. Ale ako vidíte, už sa pripravujem na to, že čas spomalím.

Počkajte, ako som ja premýšľal v dvadsiatke? Vtedy som bol členom skupiny, kde som tvoril, ale nehnal som sa dopredu, ani som nepremýšľal o sólovej kariére. Vtedy som napríklad vedel spať aj do jedenástej doobeda. To som musel byť v pohode. Nebol som nervózny, že toho za ten deň veľa nestihnem. Napriek tomu som musel zložiť pesničky, ktoré hrám dodnes. Netlačil som na pílu, nemal som žiadne zmluvy a keď som mohol, tak som celý deň hral na klavíri. Len tak pre radosť.

Dnes mi prídu každé dve-tri hodiny vzácne a snažím sa ich využiť z pracovného hľadiska. Keď ste sem prišli, mal som otvorený iPad, pozeral som sa, čo musím zariadiť. To som v dvadsiatke nerobil.

Vstávam skoro, i keď nechcem. To súvisí s vekom. Do jedenástej spím jedine v prípade, že sa vrátim o štvrtej ráno z koncertu. Teraz vstanem a som od rána aktívny.

Chvíľu sa venujem cvičeniu Päť Tibeťanov. To je jediná vec, ktorú pre seba robím z hľadiska, nazvime to „atletiky“. Druhá vec, ktorá prichádza do úvahy, je, že hneď od rána počúvam hudbu, ktorá najnovšie vznikla. To mi nakoniec ostalo od tej dvadsiatky. Len vtedy som zbieral elpéčka a dnes hudbu počúvam na internete. Ale úplne najradšej hneď zrána skladám piesne. Dám si kávu alebo čaj, a keď sú deti v škole, nájdem si miesto v byte a začnem skladať.

Keď viete, že stojíte na mieste, kde vznikli skladby ako Yesterday alebo Let It Be a vy tam máte možnosť nahrať svoju pieseň, tak v určitom zmysle slova vaša púť nieže končí, ale sa dostane na určitý míľnik. Vedel som, že od tej chvíle už veci nebudú rovnaké. Už nemám kam vojsť. Ja som vlastne od tej dvadsiatky, keď som nemal žiadny plán, dorazil až do Abbey Road. Nedávno mi k tomu môj brat Tony povedal: „Pozri, ja som ťa naučil prvý akord A dur a kam si sa s ním dostal...“ To je krásne.

Ďalej sa z toho spamätávam. Mám však mnoho práce, takže ešte som nemal čas to stráviť, čo vlastne znamená, že som bol v Abbey Road. Ale v januári by som mohol zložiť nové pesničky alebo vytiahnuť tie staré a nahrať ich s Angličanmi.

Kateřina: Tie podpisy sa nedali len tak ľahko tromfnúť, takže som zase musela vymyslieť niečo špeciálne...

Miro: Kateřina mala veľmi dlhé a krásne vlasy a vyzerala tak romanticky. Dodnes si pamätám sveter, ktorý mala na sebe. Bola pôsobivá. Vtedy za mnou prišla do Lucerny, že so mnou chce urobiť rozhovor pre nejaký časopis. Ale keď na sebe mala ten sveter...
Kateřina: A nemala som pripravené otázky...
Miro: Tak sme sa zakecali. A úprimne vám poviem, že vôbec neviem, prečo sa ten rozhovor zrušil. My sme sa len tak rozprávali a rozhovor nikdy nevyšiel. Ale náš vzťah áno, i keď sa vyvíjal postupne.

Kateřina: Mala som vtedy sedemnásť - osemnásť rokov, takže som to nebrala veľmi vážne.
Miro: Vtedy som mal však skvelé „entrée“. Keď Katka prišla do šatne v Lucerne, bol som do pol pása vyzlečený. To muselo zapôsobiť. Aspoň si to takto vysvetľujem.
Kateřina: Určite, kulturisti boli môj idol.

Základom je si rozumieť. A po tých rokoch môžem naozaj povedať, že si rozumieme. Môžeme sa o všetkom porozprávať, pozeráme rovnaké filmy, dôverujeme si... A, naopak, v niektorých veciach sme odlišní, a to nás priťahuje. Navyše si dodnes voniame.

Vždy sú nejaké obyčajné spory, ale dôležité je, aby sme ich zbytočne nenafukovali. Mal som to tak i v kapele. Boli sme zvyknutí posekať sa do krvi, kričať na seba: „To ti nikdy neodpustím, to si nemal robiť.“ A o dve hodiny sme boli v pohode. Takže je dôležité nezaseknúť sa na nejakej volovine a vždy vidieť to podstatné.

Jeden čas sa mi rozpadol tím a ja som začal žiť nový život. Rozhodoval som o všetkom a veľmi sa mi to páčilo. Bolo to na mne. To bola pekná stránka veci, ale na druhej strane som prestal stíhať. A Katka mi začala pomáhať. Najskôr dohodla rozhovor a potom začala riešiť zmluvy. Má ekonomické vzdelanie a nebol to pre ňu problém. Tak začala vstupovať na scénu v praktickej oblasti. V tej umeleckej na nej bola celú dobu.

Bola jediný človek, ktorému som hral nové piesne. Samozrejme, ako prvú som jej hral pesničku Catherine, ja ťa veľmi ľúbim, ale to bolo z iného dôvodu. Dodnes sa s nikým iným nikdy neradím. Len s Katkou alebo so synom. Za hudobníkmi chodím s hotovou skladbou.

Bolo by neprirodzené, kebyže zložím 100 skladieb a pri všetkých by som od Katky počul, že sú úžasné. Mám v repertoári aj tie, ktoré mám rád, ale Katke nič nehovoria.

Nie. Najmä ona má právo povedať mi všetko na rovinu.
Kateřina: Rozhodne sa neurazí a zároveň, keď si myslí niečo iné, tak si môj názor vypočuje, ale urobí si aj tak po svojom.
Miro: Katka môže pokojne povedať, že je to blbé. To by nikto iný nemohol. A to je super, pretože musíte mať niekoho, kto vám veci povie normálne na rovinu a nebude sa snažiť niečo pol hodiny obkecávať. Neviem si to predstaviť.

Sme veľa spolu, ale nie neustále. Moja práca je aj o cestovaní a Katka so mnou na všetky vystúpenia nejazdí. Takže v našom živote sú prirodzené obdobia, keď sa napríklad celý deň nevidíme.

Asi práci. Myslím na ňu dosť a niekedy sa Katky v úplne nezmyselný čas – v nedeľu o štvrtej alebo o druhej ráno – začnem pýtať na niečo, čo súvisí s prácou. A vtedy sa dozviem, že si treba dať pauzu.
Kateřina: Pretože on pracuje stále.
Miro: Tým, že som hudobník, tak som nikdy nectil žiadny pravidelný režim, ako napríklad víkendy. Bolo jedno, či je sobota, noc, deň, alebo že sa netelefonuje po desiatej večer. To som neriešil. Ale dnes sa to učím trochu rešpektovať. Napriek tomu pevný rytmus mať asi nikdy nebudem. V tejto práci sa to vôbec nedá.

Ctíme oslavy narodenín, ale tak, ako sa dá. Pokiaľ mám koncert v deň narodenín niekoho z blízkych, slávi sa deň pred alebo po. Ale každodenný pravidelný rituál nemám. Vždy je to inak.

Asi všetko. Mám to v sebe. Dať si tam fish and chips, sadnúť si do pubu, vnímať britský humor... Poviem vám to hudobne. Angličania sú v dure a majú väčšinou durové skladby a slovanská duša je skôr molová. A vo mne sa oboje spája a strieda. Takže mám takú slovensko-anglickú mentalitu. Pre mňa je to prirodzené.

Môžem považovať za úspech, že som tam nahrával v Abbey Road. Na druhej strane Anglicko a Amerika sú pre hudobníkov ako NHL pre hokejistov. A pre našu generáciu bol tento svet veľmi dlho zamknutý. Pokiaľ si ten „nástup“ nevyriešite do tridsiatky, už to väčšinou nestihnete.
Kateřina: A do tridsiatky si potreboval výjazdnú doložku.
Miro: Navyše i v dobe, keď už doložka nebola potrebná, som si ju nosil v duši. Vlastne ju tam svojím spôsobom mám dodnes. Nepozerám sa na Európu očami svojho syna. Ten si nevie predstaviť, že by nemohol ísť na výlet do Viedne. Ja si to viem predstaviť veľmi ľahko. To je psychicky pomerne ťažké prekonať. Navyše v Anglicku je veľké množstvo hudobníkov a len malá časť zaujme a zaboduje. To nie je len tak. To chce celého človeka.

Už to, že stretnete Angličana a on vám povie, že to je dobrá pieseň, že sa mu páči, je úspech.

✔ Je druhýkrát ženatý. Z prvého manželstva má dcéru Denisu, z druhého Lindu a syna Davida
.✔ Bol prvým Slovákom, ktorý vyhral Zlatého slávika (1982).
✔ Aj keď vyrastal na Slovensku, trvalo býva v Prahe a prechodný byt má ajv Londýne.