Z mladej slečny sa stala manekýnka a neskôr slávna režisérka: Uhádnete, kto je to?

Temperamentná žena s veľkou chuťou žiť a jedinečná režisérka. Tak by sa dala charakterizovať Věra Chytilová, ktorá sa dožila požehnaných 85 rokov . Jej filmy nestarnú. Dôkazom toho je Dedičstvo alebo Kurvahošigutntag, Panelstory či Šašek a kráľovná. Pritom dlho vôbec neuvažovala o tom, že by sa filmu niekedy mohla venovať.

Narodila sa 2. 2. 1929 v Ostrave. Detstvo prežila na severe Moravy v Studénke medzi vlakmi, pretože bývala v hostinci hneď vedľa koľají. Jej otec bol šéfom staničnej reštaurácie, pôvodom pyšný a počestný legionár, a keď mu kuchár vydal zlú objednávku a on ju mal doniesť hosťovi, tak s ňou buchol o zem.

Prudkú povahu Chytilová zdedila po ňom a vždy dávala razantne najavo, keď videla, že niečo nie je správne. Vtedy sa veľmi kamarátila s cigánskymi deťmi, s ktorými sa hrala, chodievala sa s nimi kúpať do rieky Odry, kde jej silný prúd koľkokrát odniesol šaty.

"Vtedy neboli žiadne bariéry," spomínala Chytilová. Za vojny bola evakuovaná k babičke do Olomouca, kde ju vychovávali sestry v kláštornej škole. V tej dobe brala náboženstvo veľa vážne a po návrate domov obracala na vieru svoju rodinu. Keď zistila, že sa nemodlia, nútila ich k tomu.

Pri rozhodovaní, kam na vysokú školu, si vybrala architektúru v Brne. Odtiaľ po dvoch rokoch odišla a pracovala ako manekýnka. Fotila reklamy na gombíky alebo na pančuchy a na jednej prehliadke v Prahe si ju všimol Jiří Brdečka, ktorý v tom čase hľadal pre film Císařův pekař dvorné dámy.

Potom nastúpila na Barrandov ako klapka. Neposlušná klapka. Občas totiž sama zarevala: "Stop!" To sa veľkým režisérom, ako bol Kadár a Klos, samozrejme nepáčilo. "Chodila som im radiť. Ich urážalo a ponižovalo, že klapka povedala niečo, čo by mohla byť pravda, a nechceli to počuť," vysvetľovala Chytilová. Chcela mať väčšie slovo, a tak v roku 1957 začala sama študovať réžiu na FAMU. Vzali ju a nastúpila do ročníka, ktorý viedol Otakar Vávra.

V roku 1964 si vzala kameramana Jaroslava Kučeru. Obaja chceli mať deti, čo ich spojilo. Napriek tomu sa nevzdávala svojej úspešne rozbehnutej kariéry. Točila do posledných okamihov pred pôrodom a po šestonedelí sa hneď vracala na pľac. "Nemyslím si, že by deti mojou prácou trpeli, vždy boli po ruke pestúnky, babičky či kamaráti," obhajovala svoje pracovné nasadenie Chytilová. Za komunistov mala často problémy presadiť svoje scenáre, a keď už ich presadila a natočila film, tak jej ho zakázali. Preto bojovala za to, aby ho povolili, a vždy sa jej to podarilo. "Chlapi neznášajú hystériu, a tak som jačala či kopala do dverí," vysvetľovala režisérka. Vďaka tomu ju ani nevyhodili z Barrandova.

Po novembri 1989 sa angažovala v boji proti privatizácii Barrandova a komercializácii českého filmu. Pôsobila v zastupiteľstve hlavného mesta Prahy (1994-1998) a neúspešne kandidovala do Senátu. Svoj posledný film Hezké chvilky bez záruky natočila v roku 2006. Ako profesorka učila na katedre réžie na FAMU až do minulého roka, potom ale zo zdravotných dôvodov odstúpila. Komplikácie nakoniec zabránili aj jej túžbe natočiť ešte jeden film.