Moderátor Bruno Ciberej: Príde mi smiešne, keď niekto nechce o TOMTO hovoriť, alebo to zatajuje

Na obrazovkách vás vidíme v Ranných novinách aj v Novinách o 12. Donedávna ste robili skôr zábavné projekty. Je vám spravodajstvo blízke?

– Pred 10 rokmi som robil publicisticko-spravodajskú reláciu Exclusiv, tak sa mi to vrátilo. Ranné správy beriem ako spravodajskú šou, v ktorej okrem aktuálneho spravodajstva máme hostí. Je to teda aj o rozhovoroch, interakcii s kolegami a nikdy som pri tom nestresoval. No musím povedať, že pred obedňajšími novinami, keď som v štúdiu sám, som mal zo začiatku väčší rešpekt.

Ako ste ho porazili?

– Asi len nádychom a výdychom. Časom to opadlo. Ale u mňa funguje taký paradox, že keď som v pohode, oddýchnutý a pripravený, vtedy sa pomýlim alebo niečo nevyartikulujem. Ale keď som unavený alebo na mňa niečo lezie, tak vtedy idem bez chyby. (Smiech.)

Zvládate ranné vstávanie?

– Vstávam o štvrtej a je to náročné. Za rok a niečo som si ešte stále nezvykol. Mám problém aj skoro zaspať. Spím tak asi päť hodín.

Večerné správy majú prijateľnejší vysielací čas. Nemáte ambíciu pokračovať tam?

– Ambíciu neviem, ale ak by prišla ponuka, asi by som ju nemal odmietnuť. No znamenalo by to pre mňa aj to, že budem musieť byť úplne seriózny, v košeli a kravate, s čím nie som až taký stotožnený. Viac mi vyhovuje pohodovejší štýl spravodajstva, ale aj obliekania.

Tým, že máte rád módu, nechceli ste byť návrhárom? Vkus aj meno na to podľa mňa máte.

– Možno by na to bol priestor, ale ja nie som ten typ, ktorý by sa uspokojil s tým, že nakúpi tričká v Číne, dá na to nažehľovačku a tvári sa ako dizajnér. Skôr by som chcel byť aktívny počas celej tvorby modelu. Na Slovensku je to však ťažké, keďže máme malý trh. Aj moji známi návrhári potvrdia, že uživiť sa len módou je u nás náročné. Osem rokov som však robil nákupcu veľkých módnych značiek, čo ma bavilo, a veľa som vďaka tomu precestoval aj sa naučil a pochopil.

Cestovanie vás stále drží. Na sociálnych sieťach som si všim­la, že ste sa nedávno vrátili z Libanonu. Netradičná dovolenková destinácia, nie?

– Áno. Tým, že z každej strany počúvame, ako je tam nebezpečne, tak sa to tak javí. Som však rád, že som tieto odporúčania nepočúval, lebo je to krásna krajina a ani na sekundu som nepocítil nebezpečenstvo. Má úžasnú históriu, jedlo aj milých ľudí. Dlhé roky som tam chcel ísť a tak som si to splnil.

Máte ešte nejakú vysnívanú destináciu?

– Mal som Libanon a Japonsko a obe sa mi v priebehu polroka podarilo splniť. Láka ma aj Stredná Amerika. Chcem to však stihnúť čím skôr, lebo ma s pribúdajúcimi rokmi prestávajú baviť dlhé lety. (Smiech.)

Tak tam môžete ísť aj v lete.

– V lete by som najradšej odbehol na pár dní niekam do Európy. Keďže nedokážem plánovať mesiace dopredu, väčšinou cestujem na poslednú chvíľu. No teraz som už trošku nútený organizovať svoj dovolenkový život, lebo vysielam aj v lete a voľno si musím vopred nahlásiť. Uvidíme, čo sa mi v lete podarí.

Kde ste trávil prázdniny v detstve?

- Tým, že boli 80. roky, do zahraničia sme často nechodili, teda okrem tábora v Poľsku a autobusového zájazdu do Bulharska. No mám pekné spomienky s babkou, ktorá bývala blízko nás. Ona sa postarala o to, že Branko nikdy nebol hladný. Ale, ako sa hovorí, babku nepresvedčíš a ja som ľúbil papať. (Smiech.)

Spomenuli ste svoje pravé meno, volá vás tak ešte niekto?

– Najbližšia rodina a spolužiaci z vysokej školy, ktorí ma poznali ešte pred rádiom.

Chodievate často domov do Trebišova?

– Dva- až trikrát do roka, na Vianoce a v  lete a občas aj rodičia prídu za mnou do Bratislavy. S Veľkou nocou máme spojenú tradíciu, že s rodičmi a so sestrou ideme niekde na výlet v rámci Európy. Veľmi sa mi to páči. Toho by som sa nerád vzdal.

Vyštudovali ste ekonomiku a financie. To znie ako presný opak vašej terajšej profesie.

– Vždy som inklinoval k šoubiznisu. Na herectvo som si netrúfol, no niečo som musel vyštudovať. Ekonómia pre mňa bola celkom ľahká a zvládal som aj rádio.

Prelom v kariére bolo teda Fun rádio, ako ste sa tam z Ekonomickej dostali?

– Začínal som v internátnom rádiu a vyzvedal sa o voľných pozíciách v iných rádiách, až raz v lete odchádzal jeden človek, ktorý prekladal zahraničné články, z Funka. Tak ma vzali na skúšobnú dobu a zostal som tam desať rokov. (Úsmev.)

Nechýba vám vysielanie?

– Trochu, ale chcel by som vysielať v starom Funku. Dnes je tam málo voľnosti a všetko je vopred dané, čo sa bude hrať, koľko sa toho bude hrať a koľko rozprávať. Príde mi to robotické a po 10 rokoch bol čas ísť ďalej. V mojom prípade do televízie.

Ešte pár týždňov máte okrúhlu 40. Badáte na sebe zmeny, odkedy máte štvrtý krížik?

– Nebadám, ale tesne pred ňou som sa bál, dokonca som ani nechcel oslavovať. Nakoniec som oslavoval mesiac. No ono to ide dole vodou už po tridsiatke. Viac sa zadýchate, keď sa rozbehnete, aj po oslave sa dávate dlhšie dokopy. Je to však normálne. Vek neriešim a príde mi smiešne, keď niekto o ňom nechce hovoriť alebo ho zatajuje. Je to len číslo, stále si prídem mladý a to je dôležité.

✔ Čo je vaša závislosť?

- Káva, zelený čaj matča a milujem chobotnicu a všetko, čo obsahuje japonský citrus yuzu.

✔ Máte nejaký kúsok v šatníku, na ktorý ste najviac hrdý?

- Taký nemám, lebo stále dokupujem a vždy je niečo iné obľúbené. Nerád však veci vyhadzujem a moja skriňa je moja mapa sveta. Vždy si rád zaspomínam, čo som si kde kúpil.

✔ Čo si na ľudoch všímate ako prvé?

- Topánky. V akom sú stave a aké sú, vie o človeku veľa prezradiť.