Mysleli ste, že o celú domácnosť sa stará sama? KDEŽE! Jasmina ALAGIČ má gazdinú a k tomu aj...

S Jasminou Alagič sa zhovárala Felícia Boronkayová z týždenníka Plus 7 dní.

My si uvedomujeme, že čo sa biznisu týka, je veľmi vzácne nájsť niekoho, komu môžeš absolútne veriť. Napríklad ja neviem, koľko takých ľudí v mojom okolí, pri ktorých môžem povedať, že za nich dám ruku do ohňa, poznám. Preto si veľmi uvedomujem, čo máme.

Nikdy som nad tým neuvažovala, ja sa cítim doma tu. Naša rodina sa zo Stuttgartu presťahovala na Slovensko, keď som mala len štyri roky. Rodičia sa zoznámili na bratislavských Zlatých pieskoch. Môj otec, Bosniak, tu mal boxerský zápas, mamina je Slovenka. Keď sa vzali, usadili sa v Nemecku, tam sme sa so sestrou narodili a potom sme prišli na Slovensko. Keďže som v dospelosti mala možnosť robiť to, čo ma baví, a rozvíjať sa v tom, nikdy som neskúmala, obrazne povedané, či je u susedov zelenší trávnik.

Nikoho a všetkých. Viem fungovať aj sama, ale som šťastná, že nemusím. Mám iba gazdinú. Ale to, čo spomínala Dominika, kvitujem a dopriala by som to každej žene, aby mala čas pre seba a aby vedela deti vychovávať s väčším pokojom a láskou. Lebo ak ste s nimi nonstop, veľakrát vám ujde hlas, rupnú nervy, ale keď si viete sily rozložiť s niekým, kto vám pomôže, materstvo je oveľa jednoduchšie. Mne pomáhali babky a bolo to skvelé. Som presvedčená o tom, že starí rodičia sú veľmi dôležití pri výchove a v prítomnosti dieťaťa a aj pre vás je to fajn. Babky sa striedajú.

To je mamina našej kamarátky, vždy nám bola veľmi blízka. Začala mi vypomáhať so Sanelom, pretože moja mama žije vo Viedni, Patrikova v Piešťanoch, a keď som potrebovala len na chvíľočku vybehnúť, bola to ona, kto mi pomohol. A tak sme sa prepojili, že je plnohodnotnou babkou.

Nie, varím ja, to je moje, milujem to. Varím každý deň, lebo si myslím, že doma má byť navarené. Som stará škola absolútne stotožnená s tým, že žena vytvára pocit domova. Aj v kuchyni. Robím to s láskou, ja som sa pre to narodila.

Pred štyrmi alebo piatimi rokmi, keď sme sa nasťahovali do Malinova, sme kúpili naozaj príšerne drahý gauč, ale môj muž je taký, že keď si niečo obľúbi, tak to je ono a hotovo. Tak som si povedala, že teraz, keď zariaďujeme nehnuteľnosť v Ligete, máme ponaučenie – na niektorých veciach vôbec netreba šetriť, ale na iných môžete s úplným prehľadom. Takže tam bude síce urobený na mieru, ale za normálne peniaze.

Zariaďujem a robím aj vizualizáciu chaty, lebo to je prekvapenie pre Patrika, nemôže o nej nič vedieť. Presnejšie vie, že staviam chatu, ale nevie, kde to je, ako bude vyzerať, nič. Zobrala som si to na „triko“, všetko tam riešim a platím ja. Je to poďakovanie Patrikovi za to, čo nám dal. Aby som aj ja niečo priniesla do rodiny.

Malinovo je náš absolútny domov, naša základňa. Myslím si, že až čas ukáže, kde kedy budeme. Každá z týchto nehnuteľností je však výborná investícia. Toto nie sú rozmary v tom zmysle, že potrebujeme mať päť domácností. Je to preto, lebo v nich máme uložené peniaze, ktoré narastajú, lebo sme kupovali veci, ktoré dávajú zmysel. Uvidíme, či bude Liget naším mestským bytom, keď bude mať malý veľa krúžkov a bude to s ním náročnejšie. Zatiaľ sme si to predstavovali tak, že polovicu týždňa budeme tu, potom odídeme na víkend do domu a na väčšie prázdniny budeme chodiť na chatu. Okrem toho často cestujeme aj na mesiac preč, tak na to bude možno dobrý ten Dubaj. Všetky nehnuteľnosti sú však prioritne investíciou, až potom budeme riešiť ich užívanie.

Ja. Som veľmi šťastná, že sa nám darí, ako sa nám darí. Poznám však veľa ľudí, ktorým sa dobre darilo, potom sa im prestalo a museli začať akoby odznova. Ja chcem, aby sme mali pekný životný štandard celý život. Nemusí byť úplne vysoký, nech je pekný, povedzme, ako teraz, a v tejto rovine by mohol pokračovať, kým tu budeme.

Ja asi áno, mám k nim vzťah. Nemyslím si, že sú jedinou a najlepšou investíciou, aká je možná, v tom sa nevyznám, ale toto mám rada, a preto (klope na stôl) sa nám tie veci potvrdili, mňa to baví, ja to rada sledujem.

K nám. On investuje hlavne do nás. Má ešte dve „fighterské“ organizácie, ale do čoho naozaj investuje, to sú hudba a klipy, lebo on to robí úplne inak a na inej úrovni, čo aj vidno, lenže to si vyžaduje peniaze. Dá obrovské peniaze za klip, lebo je to jeho vizitka, ktorá tu po ňom zostane navždy. Tenisky už nezbiera, veľakrát ich aj dostane. Oblečenie si kupuje, vizáž ho svojím spôsobom živí, ale „neulietava“ si na tom už tak ako kedysi.

Krúžky už má…

Učí sa korčuľovať a potom bude chodiť na hokej, vrátil sa k tancu, k hiphopu, má plávanie a angličtinu. Sanel je vyťažený zhruba už od dvoch rokov. Je to pre neho zábava a všetky krúžky si vybral sám, jedine angličtinu sme mu pridali my.

Sanel chcel ísť do štúdia, nonstop spieva, rapuje, od jedného roka počúval Jacksona, možno ťažšiu hudbu ako deti bežne počúvajú. Veľmi dobrý hudobník nám povedal, že sa javí, že má absolútny sluch, zopakuje všetko presne…

Či k tomu v budúcnosti bude mať vzťah, uvidíme. Zatiaľ chodí veľmi rád s apom. Včera boli boxovať, predtým v štúdiu, asi to kopíruje od neho. Nerobíme z neho výnimočné dieťa, samozrejme, z môjho pohľadu výnimočný je a bude, len teda nechcem, aby mal pocit, že je lepší ako iné deti.

S každým sa rád rozpráva, miluje ľudí, to má určite po mne, a potom sú tam ešte dobre nakombinované veci. Patrik a ja máme špecifický humor, z každého niečo zdedil. Po mne má určite lásku k životu a veľkú vďaku. Každý deň za niečo ďakuje, koľkokrát nám ruky bozkáva, čo nikde nevidel. Takto poďakuje za nejakú vec. Pritom to nie je chlapec, ktorý by nemal. Všetko si váži.

Myslím si, že od Boha dostal dobrú povahu, ale, samozrejme, vie mu šibať a vie sa rozbesniť, najmä ak má vedľa seba svojho bratranca alebo „kumpánov“, s ktorými sa dobre cíti. Prísnejšia som jednoznačne ja, trávim s ním najviac času. Potrebujem, aby vedel, kde sú jeho mantinely a kedy je to už priveľa. Zároveň sa hýbem medzi montessoriovskou výchovou a zdravým rozumom; snažím sa, aby slobodne rástol, ale ak by mal ohroziť seba alebo niekoho iného, vtedy viem rázne zakročiť.

To nebolo ani rande. Po niekoľkomesačnom písaní sa ma spýtal, či ma môže prísť pozdraviť. Stretli sme sa normálne na parkovisku. Mala som na neho pol hodiny, lebo ma pozvali na nejakú oslavu. Lenže z našej debaty sa stali tri hodiny a oslavu som zrušila. Veľmi skoro som zistila, že toto nie je človek, od ktorého by som chcela hneď odísť. Myslím si, že to mal podobne, lebo ešte v ten večer mi napísal intenzívnu správu a odvtedy to už išlo.

Ja to mám tak s každým, s kým sa stretnem prvýkrát, pretože neviem, či sa budeme mať o čom rozprávať. Nešlo ani tak o Patrika, i keď on je v mojich očiach veľké meno v rámci Slovenska, ale asi to bolo aj tým, že som sa stretla s niekým, s kým som sa predtým nerozprávala. Viete, kým stres opadne, chvíľočku to trvá. Pri Patrikovi trval len päť minút.