Nádherná Vanessa Šarköziová o svojom súkromí: Padli už aj reči o svadbe ale.. WAU, to vážne?

– Kontrabas. To som študovala aj na konzervatóriu. Tam ešte dokončujem štúdium operného spevu.

– To pre mňa nikdy nebolo jednou z možností. Aj keď sa to možno trošku očakávalo, vždy mi bola oveľa bližšia hudba. Ale herectvo ma veľmi baví. Keby prišla nejaká príležitosť, určite by som nepovedala nie, no priorita je hudba.

– Zatiaľ ani veľmi nestihla splniť nejaké očakávania (Smiech.), lebo som bola len na dvoch prednáškach a zavrela sa pre kovid, tak­že som si zatiaľ vysokoškolský život nevyskúšala.

– Všetko bolo online. (Úsmev.) Ale všetko zvládnuté. Už ma čaká iba skúška z nástroja naživo.

– Projekt som založila s virtuóznym klaviristom Milošom Bihárym, ktorý je pre mňa naozaj jeden z top na Slovensku. Vzniklo to tak, že už veľmi dlho som hrala klasiku. Stále kontrabas, operný spev a rómska hudba, ktorú hrám odmalička, išla akoby do úzadia a povedala som si, že stačí, lebo ju naozaj milujem. Tak som si povedala, že musím urobiť niečo vlastné. V podstate prerábame tradičné rómske piesne do netradičného džezového šatu.

– Plánujeme koncerty v Bratislave, Nitre, Trnave, Bojniciach, Považskej Bystrici a ďalej si nepamätám. (Smiech.) Všetko bude na našej stránke.

– Ono to na mňa malo skôr muzikálny vplyv, keďže rodičia sú muzikanti. Aj keď oni zo mňa chceli mať doktorku, právničku a už neviem, čo všetko. Mne bola hudba vždy taká blízka, že som chcela byť hudobníčkou.

– Áno, áno, poznajú všetky tie ťažké úskalia toho byť muzikantom, tak možno ma chceli pred tým ochrániť, ale ja som aj tak vždy chcela robiť len hudbu.

– Ak je to nejaká konštruktívna kritika hudby, ktorú robím, tak ju určite beriem a môžem si z toho niečo vziať, ale ak je to len taký výlev vlastných komplexov, tak si to ani nevšímam. (Úsmev.)

– Osobne nikdy. A čo sa píše vo fórach a v komentároch, si nepripúšťam, pretože oni kritizujú vlastne všetko a je úplne jedno, či je niekto Róm-Neróm. Ale v osobnom živote som sa nestretla s rasizmom, čomu sa veľmi teším.

– Som veľmi poverčivá. (Smiech.) Veľmi tomu verím, takže ak veľmi chcem, aby mi niečo vyšlo, nehovorím to dopredu. Aj keď to je tiež veľmi ťažké, lebo ja mám potrebu povedať úplne všetko. Takže sa to vo mne tak bije. (Smiech.)

– To zase nie. Tú čiernu mačku nechcem diskriminovať. (Smiech.)

– Boli sme spolužiaci na konzervatóriu, takže sa to vyvinulo nejako prirodzene z toho, že sme spolu trávili veľmi veľa času.

– Spĺňal všetky moje kritériá. (Úsmev.) Bol muzikant, milý, vtipný, romantický.

– My sa vieme tak navzájom vytočiť tým, keď sa opýtame: „A kam sa ideme najesť? a obidvaja odpovedáme: „Čo ja viem, mne je to jedno.“ Takto sa vždy vzájomne vytočíme, že potom polhodinu krúžime okolo mesta, že však už povedz kam! (Smiech.) Obaja sa totiž chceme prispôsobovať a potom to tak dopadne, že sa nevieme vôbec rozhodnúť.

– Ale áno. Takéto témy sú u nás, dá sa povedať, časté. Ale tak ešte je určite čas.

– Dávid je klavirista. Korepetuje na tanečnom konzervatóriu a študuje tiež na VŠMU.

– Hoci som mala vodičský preukaz od sedemnástich, rodičia boli z toho nesvoji, že nechoď autom, veď ja ťa odveziem. Veľmi sa o mňa báli. Ale po tom, keď sme sa presťahovali ďalej od Bratislavy, musela som začať jazdiť. A stala sa mi najtrápnejšia situácia. Akurát snežilo, najprv som dostala šmyk, rozbila som zrkadlo. Ponáhľala som sa do divadla na predstavenie Luskáčik. Prišla som do starého divadla, tam sa na parkovisku otrasne parkuje. Konečne som zastavila a za mnou pani povedala, že ona okolo mňa nevie prejsť, že musím vyparkovať. Ako som sa snažila z toho maličkého miesta vyjsť, oškrela som ďalšie auto. Nakoniec mi Filip Tůma pomáhal vyparkovať. (Smiech.) To už som bola celá mokrá, čižmy premočené od snehu, fotila som to EČV. Za sebou som ťahala basu a akurát, keď som pozerala do telefónu, tak mi rampa spadla na hlavu. To bol môj najhorší zážitok, presne ako z nejakej komédie.

– Teraz už lepšia. (Smiech.) Najprv som si nebola veľmi istá, ale teraz, keď už jazdím viac, tak je to lepšie.

– Ani nie. Musím priznať, že jazdím tiež dosť rýchlo. Práveže Dávid väčšinou mne povie: „Čo ideš tak rýchlo? Tu nemôžeš ísť tak rýchlo.“ A podobne. (Smiech).

– Aby si užívali to, že sú ženami, pretože byť ženou je síce občas ťažké, no napriek tomu, z môjho pohľadu, krásne. 

✔ Keby ste sa nevenovali hudbe, kým by ste boli?

– Módnou stylistkou.

✔ Váš najväčší vzor?

– Mama a otec.

✔ Máte svoje motto?

– Nikdy neubližovať druhým tým, čo chcem ja, ale práve naopak. Aby som bola šťastná ja aj tí ostatní.