Natália Dimová: Pomáha anorektičkám

Práca psychiatra je nesmierne náročná. Čo nesmie chýbať dobrému odborníkovi v tejto oblasti?

– V prvom rade empatia. Hlavne somaticky chorí pacienti sa sťažujú, že lekári na nich nemajú čas. Keď sa im chcem poriadne venovať, trvá to dlho. V psychiatrii možno len veľmi ťažko naplánovať, ako dlho bude trvať vyšetrenie. Na systematické vyšetrenie niekedy potrebujem aj viac ako hodinu. Musím hovoriť nielen s dieťaťom, ale i s rodičmi.

Aké sú najčastejšie problémy, na ktoré už rodič nestačí a vyhľadá vašu odbornú pomoc?

– V poslednom čase sú to deti s poruchami správania, učenia, pozornosti i také, ktoré majú problémy v škole. Chodia za mnou aj drogovo závislí chlapci alebo tí, čo majú aspoň prvé skúsenosti s drogami a alkoholom. Nechýbajú deti z problémových rodín, detských domovov, ktoré trápia depresie, neurotické prejavy, zajakavosť, nočné pomočovanie, vývojové poruchy i detský autizmus.

Všetko, čo ste vymenovali, znie dosť desivo. Aká je úspešnosť liečby týchto ochorení?

– Keď má dieťa dobré rodinné zázemie, dodržiava pokyny lekára, pravidelne chodí na kontroly, úspešnosť je vysoká. Už i pre pacientov v detskom veku existujú medikamenty, ktoré môžu pomôcť základnú poruchu riešiť. Keď sa pomôže rodičom čo ďalej, jedinec sa môže zaradiť do života.

Okrem detskej psychiatrie sú vašou doménou i pacienti s poruchami prijímania potravy. Nepochybujem, že čakáreň máte vždy plnú...

– V osemdesiatych rokoch minulého storočia vystúpili tieto poruchy do popredia, začalo sa o tom viac hovoriť. Bolo to možno aj tým, že sa otvorili hranice, ženy začali viac cestovať. Kládol sa väčší dôraz na vonkajší vzhľad ženy. Ale bez toho, aby dievča nemalo na anorektické či bulimické ochorenie biologickú vlohu, tento problém nevznikne. Podľa štatistiky je to tretie ochorenie v dorasteneckom veku, na ktoré deti najčastejšie zomierajú. Dievčatá láka vidina dobrého a rýchleho zárobku modelky. Kvôli tomu sú ochotné urobiť všetko. Osobne som také modelky liečila. Nie však každá z nich, ktorá je chudá, je aj chorá. Choroba má svoje veľmi presne stanovené diagnostické kritériá, podľa ktorých sa musí postupovať, aby bola diagnóza potvrdená.

Mám pocit, že ľudia si bulímiu často zamieňajú s anorexiou a naopak. S čím sa musia pasovať bulimičky?

– Kým anorexia je ochorenie dospievajúcich dievčat, bulímia trápi ženy staršie ako osemnásť rokov. Bulimičky niekoľko dní jedia veľké množstvo potravy, hlavne keď z nich opadne stres. Potom prídu výčitky, že budú tučné, pridá sa k tomu aj nátlak žalúdka a všetko, čo zjedli, vydávia. Niektoré to robia naschvál, čo je veľmi nebezpečné. Vzniká porucha tráviaceho systému, ale základná príčina je v psychike človeka. Bulimičky veľmi často inklinujú k promiskuite, závislosti od drog, alkoholu i nikotínu. Dôležitá je psychoterapia, presný režim, ktorý stanoví lekár, a medikamenty. Liečiť sa musí i domáce prostredie, do ktorého sa pacientka vracia. Ženy musia byť motivované. Ak mi povedia, že ich poslala mama a ony sú so sebou spokojné, je to beznádejné. Dievča musí spadnúť na dno. Ak je však situácia veľmi zlá a pacientka je v ohrození života, môžeme ju prijať proti jej vôli na základe súdneho rozhodnutia

Aké sú prvé príznaky anorexie?

– Bulímia sa od anorexie nemôže veľmi oddeľovať. Stáva sa, že bulímia je prvá fáza anorexie. Sú to poruchy príjmu potravy. Dievčatá sa začínajú o seba veľmi starať, výnimočne si všímajú svoj zovňajšok, záleží im na tom, ako vyzerajú, chcú veľmi „zdravo“ žiť, snažia sa športovať, obmedzovať kalorické jedlá. Upriamujú sa len na svoj výzor, ale nevšímajú si svoju psychiku. Anorektické dievčatá sú na seba veľmi prísne, perfekcionistické, snažia sa nad svojím telom zvíťaziť, tešia sa, keď ručička na váhe ide dole, nenávidia svoje telo, trýznia ho, týrajú. Nielenže telu nedajú jesť, ale cvičia do odpadnutia, lebo stále majú pocit, že na ich tele je ešte tuková vrstva, ktorú treba eliminovať. Začnú sa anorekticky správať. Nemyslia na nič iné, len na to, čo budú jesť, čo môžu a čo nie, počítajú kalórie a nevedia sa toho zbaviť. Ich život sa stáva neúnosným. Najhoršie na tejto chorobe je, že okrem nízkej hmotnosti sa môžu pridružiť aj iné telesné choroby. Dievčatá sa izolujú od vonkajšieho prostredia. Na rodičov sú nevrlé, odmietajú sa s nimi stravovať.

Trápia poruchy prijímania potravy aj mužov, alebo je to čisto ženská parketa?

– Asi každý piaty z ochorených je chlapec, ale v poslednom čase ich je viac.

Kto sa chce vyliečiť, musí spolupracovať. Je jasné, že liečba je náročná...

– Tím lekárov stanoví liečbu. Dôležitá je špeciálne vytvorená výkrmná diéta. Samozrejme, s jedlom sa musí postupovať opatrne a postupne, určite hneď v prvý deň nedostanú vyprážaný rezeň či sladkosti. Musí sa dodržať presný počet kilojoulov.

Hoci vás poznám len veľmi krátko, mám dojem, že pacienti vás milujú. Vyžaruje z vás láskavosť, srdečnosť a snaha za každú cenu pomôcť...

– Snažím sa, aby to tak bolo. Som rada, keď môžem ľuďom pomáhať. Niektorí pacienti sa ma však boja, lebo pri niektorých diagnózach musíte pacienta dotlačiť k tomu, aby súhlasil s liečbou. Týka sa to hlavne dievčat s poruchami stravovania, kde treba použiť prísnejší argument i správanie. S anorektickými pacientkami sa ťažko pracuje, lebo choroba ich robí tvrdohlavými, mení sa ich osobnosť. Dôležité je, aby vám verili. Pacient si nemôže diktovať, čo chce. Lekár by si ho nemal pripúšťať k telu a nahrádzať mu, čo mu chýba, najčastejšie rodičov.

Darí sa vám nepripúšťať si pacientky k telu a držať si od nich primeraný odstup?

– Niektoré dievčatá sa mi stali rodinnými známymi, navštevujeme sa. Dokonca jednej som bola svedčiť na svadbe. Je to zaujímavé, ale väčšina dievčat žije v zahraničí. Odišli tam nielen preto, že ich cudzina láka, ale niektoré odchádzajú aj preto, aby nemali nad sebou kontrolu. Fakt je, že niekoľko z nich sa na Slovensko vrátilo vo veľmi zlom stave.

V rodine, kde sú manželia lekári a syn sa tiež vydal v ich šľapajach, sa asi často hovorí o zdravotníctve...

– S mojím nebohým manželom som sa veľmi rada rozprávala o práci i doma. Často sa syn prišiel s otcom radiť, konzultovali operačné postupy, pozerali sme doma videá. Dokonca sme si budovali aj lekársku knižnicu a dnes je v nej množstvo lekárskych kníh z rôznych odvetví. Hoci len jeden z troch synov sa venuje medicíne, je chirurg, ostatní synovia majú tiež slušné lekárske vedomosti.

Aj napriek tomu, že minulý rok ste navždy stratili manžela, radosť vám robia nielen vaše deti, ale i vnúčatá.

– Deti sú rozkošné, krásne. Veľmi ich milujem. Mám päť vnukov a jednu vnučku. Snažím sa im venovať toľko času, koľko sa len dá. S tými mladšími chodíme cez víkendy na chalupu. V lete sa už teším na spoločnú dovolenku.

NAJ Natálie Dimovej

Najobľúbenejší relax? Oddych s dobrou knihou alebo časopisom.
Najpútavejšie čítanie? Psychiatrické, ale i urologické časopisy.
Najchutnejšie jedlo? Snažím sa jesť vyváženú stravu, ale najradšej mám zeleninu a syry.