Navštívte čarovný dom na vidieku a inšpirujte sa
6. 3. 2011, 15:00 (aktualizované: 11. 7. 2024, 12:52)

Zdroj: Miro Miklas
Akonáhle opustia svoj mestský byt, stávajú sa vidiečanmi. Rodinka si zrekonštruovala dom na dedine a to všetko svojpomocne.
Zdroj: Miro Miklas
Zdroj: Miro Miklas
Zdroj: Miro Miklas
Galéria k článku
Dom postavený na malom kopčeku pomenovanom Šmikniarov vrch sme naozaj nemali problém nájsť. Je obklopený krásnou prírodou s výhľadom na malebnú dedinku. Všetko sa začalo pred viac ako 23 rokmi po spoločne strávenom víkende, keď mamička troch dcér zatúžila po domčeku v podobnom prostredí.
Otec rodiny síce neveril, že to vzhľadom na finančnú situáciu bude niekedy možné, neprešlo však ani pätnásť rokov a na mieste, kde sa narodil, už dnes stojí vysnívaný zrekonštruovaný dom. Nakoľko základy a múry starého domu boli zdravé, stačilo vymeniť strechu, ktorú mierne nadvihli. Od tej chvíle začali dievčatá snívať o izbičke v podkroví.
„Prečo to nevyužiť?“ povedali si tri sestry – Mirka (19), ktorá osem rokov chodila na výtvarnú výchovu a práve zmaturovala v odbore odevný dizajn, Lucka (13), ktorá sa tiež venuje kresleniu a už má za sebou aj zopár zverejnených ilustrácií v školskom časopise, a Alžbetka (17), ktorá sa onedlho stane učiteľkou v materskej škole.
Smelý krok
Dievčatá sa s radosťou ujali rolí návrhárok, interiérových dizajnérok aj maliarok. Hoci mali plnú hlavu vlastných nápadov, pri hľadaní inšpirácie im pomohol aj internet. Podľa vzoru sa im ľahšie upresňovali rôzne alternatívy. Neraz sa totiž prichytili pri tom, že čím šialenejší nápad vymysleli, tým viac sa nadchli a občas sa museli navzájom dokonca krotiť. „Mnohokrát nám napadla rovnaká vec, inokedy sme sa krásne dopĺňali, radili a usmerňovali sme sa, a keď to jedna z nás preháňala alebo príliš ,uletela‘, tak sme ju ťahali k zemi. Všetky sme sa však usilovali a tých skoro dvadsať dní roboty sme si skutočne odmakali,“ opísala nám celý dopredu dobre pripravený proces Mirka.
Pod vlastnou taktovkou
„Môžem potvrdiť, že izbičku si dievčatá robili úplne samy. Od nápadu, návrhu, vymaľovania a výroby ozdôb,“ zapojil sa do rozhovoru otec. „Netušili sme, ako to chcú všetko realizovať a čo z toho bude. Našou jedinou starosťou bolo dať dokopy 999 eur," dodal. To bol limit, na ktorom sme sa dohodli a ktorý sme im mohli v rámci našich možností poskytnúť. Z toho použili 150 eur na nákup farieb a maliarskych potrieb a 844 eur na nákup nábytku a doplnkov. Mojou úlohou bolo len zložiť nábytok, čo som považoval viac za hru ako robotu, a manželka im pomohla pri záverečnom upratovaní, nakoľko unavené dievčatá už nevládali. Predsa len to vie trochu lepšie ako naše ,maliarky‘, ktoré často pomaľovali nielen steny, ale aj svoje tepláky a tričká,“ s úsmevom dodal hrdý otec.
Dievčatá si izbu vymaľovali samy.
Babka s párkami
„Boli to plodne využité dni školských prázdnin. Bol to krásny čas,“ spomínajú Mirka, Betka a Lucka, ktoré si maľovanie a navrhovanie zariaďovania veľmi vychutnali. „Kým nebola izba hotová, nikoho sme sem nevpustili, iba babka nám mohla doniesť párky. Púšťali sme si hudbu, rozprávali sa – tak sa nám lepšie robilo. Večer, keď sme unavené padli do postelí, často sme sa veľa nasmiali na tom, čo sme počas dňa zažili. Splnili sme si detský sen. Máme izbičku ako z rozprávky, po ktorej túži každé dieťa. A máme z toho úžasný pocit, dokonca aj dospelým sa naša izbička veľmi páči. Odmenou nám je krásne bývanie, kde nielenže často schovávame svoje romantické predstavy, ale spriadame aj nové plány,“ zhodli sa dievčatá a rodičia ich doplnili: „Ako sa splnil sen o domčeku nám, tak sa splnil aj im. Už vedia, že snívať sa oplatí a že nestačí len rojčiť, ale pre svoje sny treba aj niečo urobiť.“
Nemajú čas na nudu
Keď Šmikniarovci opustia mestský byt, stávajú sa „vidiečanmi“. Narúbu drevo, idú pešo po mlieko. „Naše deti nudu nepoznajú, a to z jednoduchého dôvodu – nemali na ňu nikdy čas. Tento dom nám slúži na skutočný, ale aj aktívny oddych, stále tu niečo robíme. Každý si tu nájde svoje a zároveň nikomu nechýba súkromie. Je to tu úplne iné než v meste,“ dodáva trochu tajuplne naša hostiteľka. „Je tu tak ticho, že počuť, ako padajú snehové vločky a v noci býva obloha taká jasná, že vidieť všetky hviezdy a aj tie najvzdialenejšie galaxie,“ smejú sa všetci pri spomienke, ako ležali v spacákoch, pochytali sa za ruky a rátali hviezdy.
To pravé keramické
Aby sa zachoval pôvodný ráz chalupy, domáci k rekonštrukcii rodičovského domu pristupovali veľmi citlivo a dokázali mu aj pri zachovaní pôvodných hodnôt dať všetko to, čo potrebuje moderný interiér. Prízemie v pôvodnej časti domu tvorí jeden monopriestor, v ktorom sa snúbia tri funkcie – spoločenská, jedálenská a kuchynská. Dominantou miestnosti je kozub prechádzajúci ladnými krivkami do vymurovaných lavíc. Keď sa tu zíde väčšia návšteva či rozvetvená rodina, tie sú obsadené ako prvé.
Kozub prechádza ladnými krivkami do vymurovaných lavíc.
Nik však neostane bezradne stáť – miesta na sedenie je dostatok i na čalúnenej sedačke a kreslách od starkej, ktorých pohodlie znásobujú vankúše. Okolo jedálenského stola je miesta tiež dosť. Do vidieckeho štýlu zapadajú nielen geometrické vzory v podobe kára a pruhov, ale aj keramické taniere, ktoré kedysi povinne vystavovali hrdé majiteľky na obdiv, a krčahy, z ktorých každý má vlastnú históriu. Hoci domáca pani nepohrdla ani romantickými kvietkami, vľúdny interiér nepôsobí prezdobene, naopak, je príjemný svojou nevtieravosťou a zdržanlivosťou.
Pomaly ďalej zájdeš
Domáci sa pri zariaďovaní neponáhľajú. Trvá im to už šesť rokov a podľa ich slov nie sú ani v polovici. Vždy sa však potešia, keď sa pohnú o krok dopredu a aj malé veci im robia veľkú radosť. Snažia sa dodržiavať zásadu: prikrývať sa vždy len takou perinou, na akú majú. Takto pomaly menia veci okolo seba stále k lepšiemu a vytvárajú si ten pravý domov.
Už pri vchode do domu vás prekvapí pekne naukladané drevo.
To si nekúpite
Počas príjemného rozhovoru nám nedalo, aby sme domácich nepožiadali o radu pre našich čitateľov, ako by si mohli aj oni vytvoriť takýto útulný domov. Bez dlhého uvažovania nám povedali: „Všetko sme robili s láskou – navzájom sme si robili radosť a keďže sme mali obmedzené finančné možnosti, interiér sme zariadili prevažne vecami, ktoré sme dostali od najbližšej rodiny, priateľov a známych. Z každého predmetu žiari spomienka na pekný okamih alebo obdobie. Krčah, ktorý sa dedil z generácie na generáciu a viete, že niekto ho doma tridsať rokov opatroval a potom vám ho dá, má pre nás väčšiu cenu ako najdrahšie briliantové hodinky na svete.“