NCPZ1517 Veronika Bušová

Ako oslavujete Veľkú noc?

– Keď som bola malá, vraj som chodievala s otcom šibať. V posledných rokoch som to nejako neprežívala, ale keďže mám malú dcérku, chystáme sa obnoviť tradície.

Čo nesmie chýbať na vašom sviatočnom stole?

– Robievame slovenské klasiky – údený jazyk a tradičné šaláty. Z koláčov určite makový i orechový závin a barančeka. Po babičke mám krásnu keramickú formu.

Aj ona vraj bola cukrárka.

– Síce sa cukrárinou neživila, ale fantasticky piekla tradičné recepty. Ako malú ma lákala na kuchynské práce – tak sme to volali. Niekedy robila aj tri hlavné jedlá, lebo každé dieťa si povedalo iné. Druhá babička bola právnička.

Tiež máte titul z práva. Ako ste sa dostali k cukrárine?

– Vzhľadom na moje rodinné zázemie sa čakalo, že pôjdem na právo. Cukrárske remeslo bol môj sen, ale vždy som si hovorila, božemôj, ako doma poviem, že prepáčte, končím s právom, idem piecť. No práve vďaka podpore rodičov som si to nakoniec mohla splniť. Tak som ako dobrá dcéra doma odovzdala diplom a odletela do New Yorku.

Bolo ťažké na rok odísť bez partnera?

– Keď sme spolu začínali, žil v Prahe. Tak naozaj rodinne sme začali žiť, keď sa narodila Ninka. Dovtedy sme kočovali cez Prahu, Bratislavu až po New York. No občas mám pocit, že cez skype sme sa rozprávali viac. (smiech)

Nelákalo vás zostať žiť v Amerike?

– V tom životnom období to bolo fantastické. New York je naozaj mesto plné príležitostí. Študovala som na francúzskom inštitúte, ktorého základy stoja na európskej kuchyni, ale mohla som ísť do čínskej štvrte na čínske taštičky a o tri ulice ďalej do talianskej reštaurácie. Dostala som tam zaujímavé pracovné ponuky, ale nevedela som si predstaviť skĺbiť to s rodinným životom. Tam je to zamerané len na kariéru. Ja sa skôr vidím na mieste mojich rodičov, keď po skončení kariéry budem šťastná na farme s rukami v hline.

Často ich navštevujete?

– Áno. My bývame v centre mesta, no ozajstné hodnoty, ku ktorým chcem viesť dcéru, ponúka dedina. Ideme do lesa, k rybníku a jazdíme na koníkoch. V meste zas ideme do parku, do divadla alebo na zmrzlinu. Vníma oba svety a verím, že sa jej podarí nájsť v živote správny balans. Je to klišé, ale podľa mňa je svet tak trošku konzumný a je dobre, že vidí makačku, ktorú moja mamina podstupuje, aby sme mali bio stravu.

Znesiete sa v kuchyni? Vraj máte dve.

– Ale jasné, keď nerobím neporiadok. (smiech) U našich mi ocino postavil kompletnú gastro kuchyňu, ktorú ale využíva celá rodina. Je poľovník, tak tam máme priestor nielen na pečenie, ale aj na spracovanie mäsa.

Pomáhate mu s mäsom?

– Áno, nerobí mi to problém. Normálne niekedy naporciujem jeleňa.

A to vás vnímame ako jemnú cukrárku.

– Rada sa prezentujem aj v sladkej ružovej, to k mojej práci patrí, ale v súkromí vôbec nie som ten typ. Vždy som bola skôr akčnejšia, taký chalan.

Vraj ste vyrastali na domácich knedliach či džemoch... Čo hovoríte na trend zdravej výživy?

– Snažím sa variť zdravo, ale nie v zmysle, že všetko musí mať bio nálepku a treba jesť bezlepkovo a bezlaktózovo, ale musím poznať pôvod surovín. A keď robím segedín, chcem ho s knedľou, nie s bezlepkovou alternáciou. Buchty robím s bielou múkou, tvarohom, marhuľou a maslom.

Ako to, že ste cukrárka, jete kysnuté a nepriberiete?

– Malá spáva v kočíku, tak občas prejdem aj 12 kilometrov. Paradoxne som predtým bývala silnejšia, cukrár musí chutnať.

Dá sa tu posúvať ako v práve?

– Pracovala som 15 hodín denne, prešla som si všetkým od piky a vypracovala som sa na exekutívnu šéfcukrárku, ale nie som karieristka. Netvrdím, že som supermatka, ale rodina je na prvom mieste. Veľmi mi pomáha moja maminka, tak mám pokoj na duši, že Ninke nič nechýba, ani keď pracujem. V oboch odvetviach je to skôr o tom, aké ponuky človek dostane, ale mne sa hlavne páči, že mám prácu, ktorú malá dokáže pochopiť. Keby som sa venovala právu, ťažko by som jej vysvetlila, že mama napísala odvolanie.

Ste aktuálnou tvárou Lidl Cukrárne. Čo nové vám to prinieslo?

– Najväčšou výzvou sú pre mňa videá, pred kamerou som úplný nováčik. Ale páčia sa mi aj ich tematické týždne, chcem prinášať recepty z iných krajín a s mojím rukopisom tak, aby boli pre ľudí zvládnuteľné.

Už pociťujete, že ste známa?

– Nie, ešte sa mi nestalo, že by ma niekto spoznal. Bežne som v teplákoch na ihrisku s dieťaťom.

Pomáha vám dcérka pri pečení?

– Áno. Musím sa priznať, že hoci som ju hneď milovala, mňa veľmi nebavia nemluvniatka. Tak ozajstne ma to začína baviť až teraz. Ja niečo upečiem, nastajlujem a potom to Ninka pojme ešte kreatívnejšie, rozprple to a ponatiera do špár medzi kachličky.

Aj partner sa vám v kuchyni občas pletie pod nohy?

– Nie. Ale rád papá, je vďačný konzument. Veľa cestujeme a vždy si namiesto pamiatok napíšeme zoznam reštaurácií, kam pôjdeme. To nás spája.

✔ Obľúbený nedeľný koláč?

– Obyčajný kysnutý so slivkami a s posýpkou.

✔ Čo nesmie chýbať dobrému koláču?

– Osobný rukopis. Každý cukrár má svoj cit a štýl, ktorý do práce dáva. A určite to človeka musí baviť. Je to vidno v chuťových kombináciách i v prevedení.

✔ Akú najčudnejšiu ingredienciu používate?

– Skúšam rôzne kombinácie. Teraz napríklad matcha čaj. Pre Slovákov je to netypické, ale keď je to trend, tak sa ho chytím a spracujem podľa seba.