NCPZ3917 Lucia Lužinská

Už štrnásť rokov pôsobíte s Borisom Čellárom, vaším životným partnerom, v rôznych hudobných zoskupeniach, v ktorých spájate swing s modernými prvkami, etno, klasikou a vlastnou tvorbou. Spievate aj jazz, a dokonca pop a rokenrol. Čo pre vás spev znamená?

- Spievam dlhšie, ako si pamätám, viem to z rozprá- vania mojich rodičov. Hudba je môj priateľ, psychoterapeut, vďaka nej snívam, dáva mi energiu, pri nej plačem aj sa rehocem. Spievam si vedome aj podvedome – niekedy pri nákupoch, niekedy pri sadení zeleniny, aby lepšie rástla. Stále chodím na hodiny spevu. Robím veľké projekty ako Jazz ide do školy alebo menšie workshopy, hľadám spôsoby, ako priblížiť hudbu ľuďom, ktorí si myslia, že nevedia spievať, že nemajú rytmus. A oslovili ma aj na spoluprácu pri vytváraní metodiky pre učiteľov hudobnej výchovy v škôlkach. Jazz ma fascinuje, ale stále to je pre mňa brána k niečomu vlastnému, čo nemusí nutne mať pomenovanie.

Ako ste sa dostali k populárnejším žánrom?

- Populárnymi žánrami som začínala ešte ako študentka gymnázia, prešla som si vari všetkými možnými skúsenosťami. Neskôr ma kamarát z mladosti oslovil na jednorazové podujatie, na ktorom sme mali nacvičiť dueto Tiny Turner a Roda Stewarta. Každý ma mal zaškatuľkovanú ako jazzovú speváčku, a tak som sa rozhodla, že toto bude príjemná zmena. Odvtedy pravidelne s kapelou vystupujem a je to taký dobíjač energie, vypustím svoj oheň a drsnejšiu verziu svojho hlasu.

S Borisom máte dve dcérky, 6-ročnú Améliu a 3-ročnú Viktóriu. Pred narodením dcér ste boli celkom dobrodruh, spievali ste na lodi, žili v Japonsku. Nechýba vám takýto život?

- Pravda je, že chýba, ale na druhej strane mám teraz iné dobrodružstvo. Predtým som sa zo dňa na deň dokázala vybrať na opačný koniec sveta a teraz sa pravidelne vydávam na cesty do svojho vnútra, kde sa snažím nájsť, ako byť čo najlepšou mamou pre svoje deti. A niekedy mi to prináša aj prekvapivé zistenia o sebe samej.

Čo vás ešte naučili dcéry?

- Amélia je veľmi živá, potrebuje podnety, ale musia byť inteligentné a mnohovrstvové. Keď chcela najnovší výstrelok – hračku spinner, Boris ju vzal do dielne, kde vytvára a ladí svoj nástroj woodpack, a tam jej vyrezal z dreva tvar, ona si to vlastnoručne vyšmirgľovala, vložili tam ložiská, a tak má vlastnoručne vyrobenú hračku a je na to hrdá. Viktorka svoju sestru zbožňuje, ale nedá si skákať po hlave, je to také usmiate živé striebro, vymýšľa si vlastné slová, ktoré si zapisujem. Keď chcem pri nich stíhať aj svoje aktivity, musela som sa naučiť namaľovať si očnú linku jednou rukou, pričom v druhej držím dieťa alebo prstami na nohách zdvíhať hračky zo zeme. Začala som pre ne písať rozprávky a budem v tom pokračovať.

Venujete sa aj joge. Čo sa vám na nej páči?

- Cvičím 10 rokov. Pri joge som zistila, že sa mi lepšie preciťuje telo, dych a používam tieto poznatky pri práci so spevákmi alebo s profesionálnymi manažérmi, ktorí potrebujú veľa a zvučne rozprávať. Tiež som zistila, že moje telo je ohybnejšie, silnejšie, prestala ma bolieť chrbtica alebo som si vedela zmierniť bolesti. Urobila som si inštruktorský kurz a začala aj predcvičovať. Joga mi vždy dodá energiu.

Vraj ako dobrá speváčka poznáte aj liečivú silu hlasu, ako to využívate?

- Robíme s Borisom podujatia, kde sa spája improvizovaná hudba s terapiou, napríklad projekt Multivízia – spojenie hudby, videa, poézie, fotografií a maľby, pričom nemaľuje maliar, ale ľudia z obecenstva. Alebo spojenie ľudského hlasu a zvukov, čo dokáže vytvoriť v a capella projekte. Ja som si vytvorila aj koncept s názvom Liečivá sila hlasu, kde sa ľudia môžu presvedčiť o tom, ako na nich vplýva ich vlastný hlas. Určite ste to spozorovali aj vy, že nejaký hlas na vás pôsobí dobre a iný hlas alebo zvuk vás vyrušuje, alebo dokonca irituje. Pri skupinových stretnutiach vnímame vibrácie, ktoré vznikajú pri konkrétnych súzvukoch hlások a veľmi intenzívne ovplyvňujú psychickú aj fyzickú stránku toho, kto ich vytvára a zároveň toho, kto ich počúva. Preciťujeme rezonanciu na konkrétnych častiach tela, robíme s vnútornými obrazmi a toto všetko postupne odblokúva veci v tele, ktoré sú spúšťačmi rôznych psychických aj fyzických problémov. Pracujeme v skupine, lebo tá sila spoločného zvuku je naozaj úžasná.

Hrali ste aj v novom seriáli Pravá tvár, máte pozvanie účinkovať v divadle...

- Som vďačná za všetky príležitosti. Aj keď som vnímaná viac ako speváčka, pravdou je, že mi divadlo a kamera chýbajú. V poslednom období sa to začalo meniť, točila som pár dielov seriálu Pravá tvár, epizódy v Rodinných prípadoch, Čert nikdy nespí. A oslovil ma režisér Anton Šulík do hlavnej postavy v predstavení Hana v Mestskom divadle Žilina. Popri tom som spievala na viacerých letných koncertoch, absolvovala stretnutie inštruktorov jogy a spoluorganizujem dva pobyty s jogou – jeden s kamarátkou Adou Pročkovou v Haliči a druhý na jeseň v krásnom prostredí Malvázie. Človek sa skrátka musí udržať v rytme, keď pracuje ako umelec v slobodnom povolaní. Som zvyknutá žiť v tom, že nič nie je isté a trvalé.

Čo máte na tvorbe najradšej?

- Rada experimentujem, improvizujem ako zvedavé malé dieťa.

Bez čoho by ste si vedela predstaviť život?

- Bez televízora. Žijem takto už 9 rokov.

V čom sa ľudia neodhadnú pri prvom dojme?

- Občas vraj pôsobím neprístupne, ale opak je pravdou, mám rada stretnutia a osobné kontakty.