Nečakané priznanie Mira Jaroša: Neuveríte, čím sa živil pred SuperStar a kde sa TO naučil!

Začínali ste v súťaži Superstar. Ste dnes radi, že ste sa jej zúčastnili?

– Ani sa nezdá, že je to už 13 rokov... Jasné, že som rád. Od 12 rokov som nahrával vlastné pesničky a posielal ich do hudobných vydavateľstiev, no ohlas bol nulový. Do Superstar som išiel s tým, že chcem nahrať album a byť ako speváci, ktorých som obdivoval – Michael Jackson, Janet Jacksonová, Madonna, Prince či George Michael. Videl som v tom možnosť, ako si splniť svoj detský sen.

Z domácich ste vraj obdivovali Darinku Rolincovú.

– Áno, Darinka bola prvá, ktorá ovplyvnila to, že som vôbec začal spievať. V škôlke nám púšťali pesničku Detská diskotéka. Pospevoval som si ju, mal som vtedy podobný hlas ako ona a keď si to všimli učiteľky, prihlasovali ma do rôznych súťaží. Ale nemal som sebavedomie na to, aby som spieval pred publikom. Možno to pramenilo z toho, že som odmalička stále vyspevoval a doma toho mali dosť.

Kedy sa to zlomilo?

– Asi keď som mal 17 rokov a založil som prvú kapelu On the way. Vtedy fičal Mc Erik a Barbara, Lobby a D-Night. Podarilo sa nám na diskotéke robiť predskokana skupine Lobby. Pamätám si, akú strašnú trému som mal, ale dopadlo to v pohode a začal som si viac veriť. Ale najviac mi dala zabrať predsa len Superstar.

Asi aj čo sa týka slávy.

– Je veľmi zvláštny pocit, keď nemáte žiadne skúsenosti a zrazu vystupujete pred obrovským davom. Okrem toho to doma sledoval skoro celý národ. Bolo to obrovské šialenstvo, aké sa už podľa mňa nezopakuje. Nebol som vtedy úplne na to pripravený, ani som výnimočne nespieval, možno som zaujal skôr zjavom a priebojnosťou. Spievať som sa naučil až po Superstar. Vždy som sníval o tom, že raz budem známy, ale keď to človek okúsi, tak nevidí len pozitívnu stranu a, pravdupovediac, veľmi mi to nevoňalo. Mal som ale chvíľku, keď som uletel. Zrazu sme boli v telke, ľudia chceli autogramy, dávali nám zadarmo oblečenie, hodinky... Ľahko som uveril tejto falošnej popularite spôsobenej televíznou šou, v ktorej som bol iba panáčik. Po čase prišlo vytriezvenie a do dvoch rokov bolo všetko preč.

Potom sa vám však podarilo preraziť aj vlastnými piesňami. Viete písať na počkanie alebo potrebujete inšpiráciu?

– Keď príde múza sama, ja len zoberiem ceruzku a píšem. Je to akoby mi niekto diktoval a prechádzala mnou energia zhora. Vtedy si hovorím, to je super. Aj v stresovom režime sa mi podarilo napísať hity, ale nie sú obohatené o tento pocit. Ja verím emócii na prvýkrát.

Spoliehate sa aj vo vzťahoch na prvý dojem?

– S ľuďmi mi to až tak nefunguje. Nie som človek, ktorý má dobrý odhad na ľudí. Myslím, že budem ešte veľakrát sklamaný. Ja totiž vidím v ľuďoch len dobro. Keď sa s niekým rozprávam, verím, že je naozaj taký, ako sa prezentuje. Ľudia sa však vedia pretvarovať. Mne tiež kedysi veľmi záležalo na tom, čo si budú iní o mne myslieť a chcel som na nich zapôsobiť pre zištné veci, ale prišiel som na to, že skôr či neskôr spoznajú, aký som.

Možno preto vám sedí práca s deťmi, tie sú úprimné.

– Možno je to naozaj odpoveď na otázku, ktorú v sebe mám už dlho prečo mi to vlastne s deťmi tak funguje a mám pocit, že im rozumiem a ony rozumejú mne.

Na tvorbu pre deti vás vraj ale museli prehovárať.

– Nikdy som si seba nepredstavoval ako interpreta, ktorý spieva deťom. Nedarilo sa mi zle ani v hudbe pre dospelých, ktorú tiež stále robím, ale s deťmi to funguje oveľa lepšie. Na napísanie prvej pesničky ma zlomila kamarátka. Bol to jeden z dní, keď som mal múzu a za desať minút bola hotová, ale nebral som to seriózne. No z pesničky sa stal hit a ozvalo sa mi vydavateľstvo Ikar, že to chce vydať knižne. Dohodli sme sa, že v knižke musí byť CD, som predsa spevák, a natočili sme k tomu aj videoklipy. Netušili sme, ako veľmi sa to dotkne celých rodín. Prišli miliónové pozretia na Youtube a rodičia sa začali odvolávať na pesničky, ktoré som si písal „zo srandy“, vraj im výchova ide ľahšie, keď povedia, že Miro to tak spieva.

Kedysi ste bol opatrovateľ v rodine so štyrmi deťmi. Ako ste sa dostali k tejto práci?

– Mal som vtedy 17 rokov, práve som dokončil v školu, a v našej rodine to nebolo ideálne. Keď sme boli spolu ja a otec, znamenalo to konflikt. Sesternica našla inzerát, vraj slovensko-poľská rodina v Anglicku hľadá k štyrom synom Slováka. Bral som to ako šancu vypadnúť z domu. Po mesiaci mi však povedali, že nie sú so mnou spokojní a bude lepšie, ak odídem. Zľakol som sa, prvýkrát som sa pred nimi otvoril a porozprával im, prečo nechcem odísť. Požiadal som ich o druhú šancu. Dostal som ju a pani domáca ma učila, ako deti prebaľovať, kúpať, kedy musia jesť, čo s nimi robiť, aby boli spokojné... Po týždni povedali, že som ako vymenený a zostal som tam dosť dlho.

Aké je plniť si po rokoch driny a inej práce detský sen?

– Keď som ako malý chlapec túžil byť spevákom, no nemali sme dosť peňazí, aby som mohol ísť na konzervatórium, mama mi hovorila: Keď to budeš veľmi chcieť, túžiť po tom a snívať o tom, raz sa ti to podarí, len tomu musíš veriť. Zabudla mi však povedať, že pre to niečo budem musieť urobiť. Ale keď človek po niečom túži, automaticky to ovplyvňuje jeho konanie a robí veci tak, aby sa k tomu dopracoval. Skutočne som svoj sen začal žiť až po rokoch úsilia, pádov a nádejí... Ale pocit užitočnosti, ktorý teraz pociťujem, ma robí šťastným.

Myslíte si, že vašou tvorbou dokážete pomôcť vychovať z detí dobrých ľudí?

– Všimol som si, že moje pesničky to dokážu. Napríklad pesnička Kamaráti vznikla na základe komentára, ktorý niekto napísal na môj facebookový účet pod fotku, kde som mal na rukách tmavé bábätko. Dotyčný písal, či nemáme na Slovensku dostatok pekných bielych bábätiek. Keď môžem, proti takýmto veciam bojujem. Človeka podľa mňa robí to, či je dobrý alebo zlý, a nie farba pleti alebo to, odkiaľ pochádza a akých má rodičov. Nemôžem zmeniť rodičov, ale môžem meniť deti. Deti na koncertoch veľmi pekne reagujú na tú pesničku. Myslím si, že to posolstvo cítia, aj keď ho ešte nevedia vysvetliť. Verím, že takýmito maličkosťami môžem meniť svet. Deti raz vyrastú a samy budú rodičmi.

✔ Uvažujete už nad vlastným drobcom?

– Často. Ale zatiaľ mi musia stačiť moje neterky a synovčekovia. Niektoré veci za vás plánuje život sám.

✔ Aký ste boli ako dieťa?

– Zlý. Vyrušoval som a mal som kopec poznámok v žiackej knižke. Túžil som po pozornosti, čo som neskôr pretavil do pozitívneho a začal robiť radosť druhým i sebe.

✔ Aký máte sen?

– Mojím veľkým snom je natočiť film pre deti. Taký, ktorý bude pozerať celá rodina, ktorý ich zasiahne a budú si ho chcieť pozrieť znova.