Nečakané PRIZNANIE známeho páriku: Nela a Filip už majú TRETIE DIEŤA, volá sa...

– Filip: Stále platí, že svadba bude. Bude v piatok alebo v sobotu. Ale či už tento rok, ten ďalší, alebo až potom, tak to netuším.
– Nela: Veľa ľudí si myslí, že Filip je ten, ktorý sa nevie rozhýbať, ale on mi povedal, že je to na mne. Keby som sa chcela vydať napríklad o mesiac, nebol by proti. Lenže skutočne nemám potrebu teraz to riešiť. Keďže máme spolu deti, vnímam to, že už sme skutočná rodina.

– N: Jasné! Budem Nela Tůma.

– N: Po najväčšej hádke, po Filipovom predstavení v Olomouci, presnejšie na záchode. (Smiech.) Boli sme vtedy spolu asi dva roky.
– F: Nechcel som byť tuctový, ale originálny. (Smiech.)
– N: Ja som si predstavovala, že keď to príde, zastavia sa oblaky, budem kráčať po červenom koberci posypanom ružovými lupeňmi... Nevyšlo to. (Smiech.)
– F: Ešte doplním, že nepovedala áno, ale že ešte popremýšľa. (Smiech.)
– N: Ale odvtedy hrdo nosím zásnubný prsteň.

– N: Po predstavení ma zoznamoval so svojimi kamarátmi, a ako sme tak sedeli pri stole, došla k nám aj pani režisérka, a teda aj tej ma predstavil. Hovorí jej: „Toto je moja priateľka,“ a ona na to: „Haha, ďalšia?“ Ona to myslela ako vtip, ale mňa sa to vtedy dotklo, cítila som sa nepríjemne. Preto som na otázku, či si ho vezmem, ani nevedela reagovať. Bola som šokovaná, nečakala som to, že ma požiada o ruku.

– N: Filip vôbec, ten nemá slovo „romantik“ ani v slovnej zásobe. Ja možno trochu áno. Ale lásku mi prejavuje tým, že sa o mňa zaujíma. Večeru pri sviečkach od neho nečakám, bolo by mi to divné, keby tak urobil, ale zase veľmi sa teším z toho, že nám všetkým robí každé ráno raňajky.
– F: Povedal by som, že som taký pragmatický romantik. Nemám rád takú prehnanú „filmovú“ romantiku. Ale kvety jej občas prinesiem, polichotím jej, moje prejavy lásky sú, skrátka, iné. Ale Nelka ich už vie „čítať“.

– F: Tie som jej posielal na začiatku, ale keďže nikdy neodpovedala, prestal som s tým. (Smiech.)

– F: Nemám rád žiadny sviatok, ktorý ma núti kupovať plyšové srdiečka, srdiečkové bonboniéry alebo niečo podobné.
– N: Možno to bude znieť ako klišé, ale my si lásku prejavujeme denne.

– N: Nedávno, cestou na koncert, na ktorom sme spolu spievali. (Smiech.) Odkedy máme deti, trávime vo dvojici minimálne množstvo času. Ale to aj preto, že my s deťmi chceme byť. Myslím si, že sme dlhé roky neboli spolu sami napríklad na večeri niekde v reštaurácii.
– F: Aj keď ideme do kina, ideme na rozprávku s deťmi. Tie deti tak rýchlo rastú, čas plynie, chceme si s nimi užiť čo najviac času.

– N: Základom je záujem o toho druhého. Potom trpezlivosť, kompromisy a dobre navarené. (Smiech.) Ale, pravdupovediac, áno, toto sa stalo aj nám, že sme si jedného dňa uvedomili, že v tom dome sa len obchádzame, všetko sa točí okolo detí a že spolu vôbec nežijeme. Deti dosť vzťah preveria. Ale našťastie je to medzi nami aj tak fajn.
– F: Deti robia každý deň iným. Vždy niečo príde, čo musíme riešiť. Pri malých deťoch je taký pocit, ako opisovala Nelka, myslím, normálny. Skrátka, deti sú na prvom mieste. Ale dobré je, že naša práca nie je monotónna, aj to robí náš život pestrým. A nie sme frustrovaní, ale veselí. Humor je vo vzťahu tiež dôležitý.

– F: Každý sme iný. Keďže Nelka je mladšia, v niektorých veciach je pokrokovejšia. Ja som vo výchove zase „stará škola“. Niektoré veci neviem tolerovať. Či už je to drzosť, odvrávanie. Vyžadujem poslušnosť a dávame si pozor aj na to, aby nebrali všetko ako samozrejmosť, ale aby si vážili to, čo majú, alebo si to aspoň uvedomovali.

– F: Nie. (Smiech.)
– N: Žiadny rodič nie je úplne dokonalý. Všetci robíme všetko s tým najlepším úmyslom. Milujeme svoje deti, cítia našu lásku a cítia, že aj medzi mnou a Filipom to funguje, a to je to, čo im dáva pocit istoty. Inak je výchova alchýmia. Teraz sú sociálne siete presýtené rôznymi radami, čo je správne, čo nesprávne. Každý robí chyby, ale pre deti chce rodič vždy len to najlepšie.

– N: Nikdy nehovor nikdy… Som vďačná za všetko, čo mám. Uvidíme, čo život prinesie.
– F: Keďže mám už 46 rokov, nechcem si urobiť vnúčatko. Deti sú zlaté, je krásne byť rodičom, ale zároveň človek potrebuje energiu na to, aby im vládal, a tá sa s pribúdajúcim vekom vytráca. Ale keby nám ten „tam hore“ poslal do cesty aj tretie dieťa, samozrejme, že by sme ho s láskou prijali. No Nelka už má tretie dieťa… Vybojovala si ho. (Smiech.)
– N: Jáj, vlastne áno. Máme psíka. Volá sa Luna. A naozaj je ako také naše tretie dieťa… (Úsmev.)